Frankovia, najprv usadení na severe Galie sa oboznamovali postupne s kresťanstvom

Frankovia, najprv usadení na severe Galie sa oboznamovali postupne s kresťanstvom. Za kráľa Chlodvika (481 - 511), ktorý odstránil posledné zbytky rímskeho panstva v Galii založil ríšu Frankov. Oženil sa s burgundskou princeznou Chlotildou, ktorá bola kresťanskou. Po víťazstve nad silnými Alemanmi, keď dal Bohu sľub v prípade víťazstva, prijal krst na Vianoce roku 496. Jeho príklad nasledoval celý národ. Germáni mali úctu pred silou, a kresťanstvo svojou organizovanosťou a vnútornou mocou ich inšpirovalo k vlastnému posilneniu. Druhý nemenej významný fakt bol, že Frankovia prijali kresťanstvo v jeho rýdzej forme. Arianizmus neprijali; tým bola vlastne zastavená vlna bludu Aria a Frankovia sa stali ochrancami ortodoxnej viery a tým Cirkvi.
Celkove treba uznať, že v tejto perióde Cirkev vzrástla o množstvo nielen nových členov, ale i celých národov. Preto niektorí historici poukazujú na toto obdobie ako obdobie prechodu k stredoveku. Starovek nepoznal masový vstup do Cirkvi. Inštitúcia katechumenátu, akási doba dozrievania pre krst a tým vstup do sveta kresťanov a ich myšlienok,ktorá fungovala práve v staroveku a umožňovala kresťanstvu silne osobnosti; prenasledovania kresťanov a množstvo martýrov - svedkov Evanjelia, ktorí nezapreli vieru ale vydali svedectvo o svojej viere sú toho dôkazom; v tejto dobe sa pomaly vytrácala až úplne vymizla. Preto napr. na adresu pokresťančovania Frankov historik Špirko poznamenal "…boli spočiatku kresťanmi navonok a uplynulo hodne času, kým kresťanské zásady prenikli ľud a panujúci dom…". Prvým problémom v tejto perióde sa stal "nedostatok času" na vyzretie, keďže misionári mali pred sebou masy, ktoré po krátkom čase prijímali krst a to po nie celkom dôkladnej príprave (navonok kresťan vo vnútri ešte pohan). Druhým problémom sa stal veľký vplyv svetských kniežat - nielen že videli v organizácii Cirkvi, v právnom poriadku istý vzor pre organizáciu v rámci svojej svetskej moci. Videli aj istý politický vplyv cirkevných činiteľov, preto dochádzalo k snahe získať si ich na svoju stranu. Nevyhli sa zasahovaniu do kompetencii cirkevných autorít. Pozítivne na tom bolo, že barbarské národy postupne prijímali učenie Cirkvi, čo spôsobovalo isté odstraňovanie ich barbarstva (krutosti, zmyselnosti, výbojnosti, necitlivosti) a viedlo ku základom kultúry. Cirkev musela najprv robiť všetko preto, aby barbari boli najprv scivilizovaní, naučiť ich čítať a písať, vážiť si i vedu a umenie a pritom evanjelizovať. Veď či sa dalo niekomu ponúknuť Písmo a jeho bohatstvo, keď ani nevedel čítať? Či sa dalo hovoriť niekomu o Božej múdrosti, keď v tej ľudskej múdrosti bolo treba dať otáznik; veď ona je založená na ľudskom poznaní a nie na prefíkanoti, ľstivosti či úskočnosti, domnienkach či poverách barbarov a nehovoriac o hrubej sile namiesto sily ducha pestovanej i vedou a umením? …. Začiatky neboli ľahké.