V tejto atmosfére poznania veci je pochopiteľné, že kresťanstvo už od svojho počiatku sa stretlo s nepochopením až zavrhnutím. Svedčia o tom tri storočia prenasledovaní. Vo svete, v ktorom hrdinovia mali svojich zástancov a ich hrdinské činy až opradené mýtami svojich rozprávačov, prichádzajú myšlienky, že človek ak už je schopný nejakého hrdinstva, určite na prvom mieste to nebude dobýjanie ľudských svetov mečom a šikovnosťou. Podľa kresťanov to bol každý človek, ktorý v prvom rade zvíťazil v sebe nad zlom. Myšlienka svätí ľudia, ktorí už na začiatku kresťanstva boli mučeníci - svedkovia viery; až do dnešných dní je stále živá. Hrdinom môže byť rovnako spravodlivý vodca národov ako i matka, ktorá je ukrytá pred zrakom sveta skláňajúc sa k svojmu dieťaťu. Niekoľko svedectiev o tom, že kresťania boli ľuďmi spoľahlivými, ktorí mali zmysel pre hodnoty ducha a tela hoci boli nenávidenými. Jedno z nich nájdeme v liste Diognetovi z 2. storočia po Kr.
"…kresťania sa vôbec nelíšia od iných ľudí nejakým krajom, či rečou alebo zvykmi…bývajú každý vo svojej vlasti ale i ako privandrovalec, všetko majú spoločné s ostatnými ako občania aj sú ako cudzinci, každá cudzia krajina je pre nich vlasťou a každá vlasť cudzinou. Ženia a vydávajú sa ako ostatní, plodia deti ale nevyhadzujú plod. Majú spoločenstvo pri stole ale nie v posteli. V tele žijú ale nie podľa tela. Sú tu na zemi, ale v nebi majú svoj domov. Zachovávajú zákony štátu ale svojim životom prevyšujú zákon. Milujú všetkých ľudí a všetci ich prenasledujú. Sú nepoznaní, nepochopení a zavrhovaní, zabíjajú ich a stále žijú. Sú ako žobráci a predsa mnohým pomáhajú a hoci toľko im chýba z vecí a predsa spokojne si žijú, lebo majú čo potrebujú….".
Iný príklad z tej doby možno nájsť v Apológii u Aristida z roku asi okolo 140 po Kr. Autor o kresťanoch a ich živote píše toto:
"…majú vo svojich srdciach vpísané príkazy Pána Ježiša Krista a ich zachovávajú, očakávajúc pritom vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Nie sú cudzoložníci a nedajú sa premôcť smilstvom, nehovoria nepravdivé svedectvo, po cudzom neprahnú, otcovi a matke dávajú úctu, blížneho milujú, vydávajú spravodlivé rozsudky, čo nechcú aby sa im robilo nerobia ani iným, tých čo ich zraňujú prosia a zaprisahávajú, získavajú si ich ako priateľov…vdovou neopovrhujú, deťom trápenie nespôsobujú. Kto má pomáha tomu, kto nemá, cudzincovi poskytnú prístrešie a chovajú sa k nemu ako k bratovi. Bratov totiž nevolajú podľa tela ale podľa ducha. Sú hotoví umrieť za Krista a zachovávajú čo im Kristus prikázal…".
Žádné komentáře:
Okomentovat