Uvedieme i niektoré konkrétnejšie snahy kresťanov na poli sociálnom. V prostredí otrokárskej spoločnosti, keď Rímskou ríšou sa to len hemžilo otrokmi, kresťania sa medzi sebou i navonok snažili o zlepšenie postavenia otrokov, ktorých v súlade so svojou vierou brali za plnohodnotných ľudí, bratov a sestry, ktorí mali rovnaké práva ako ostatní. Markantne to možno vidieť pri obsadzovaní cirkevných úradov, ktoré neboli pred otrokmi uzavreté. A to vrátane biskupského. Veľa informácii o spoločenskom angažovaní sa kresťanov a istej stratégii v spoločenskom živote sa dozvedáme z diel prvého latinsky píšuceho kresťanského spisovateľa na Západe, Tertuliána. V diele Apologeticus z roku okolo 197 po Kr. napr. čítame:
"…Zhromažďujeme sa okolo Boha akoby oddiely po manipuloch a obklopujeme ho prosením a modlikaním. Táto ("vojenská") sila sa Bohu páči. Modlime sa za cisára, jeho služobníkov a úrady, za svet, pokoj a mier. Schádzame sa, aby sme si pripomenuli Písma, ak to súčasné "ako", buď napomínať núti buď popremýšľať, zvážiť. Iste vieru posilňujeme čistým slovom, nádej staviame, dôveru upevňujeme, "hustíme" poriadok na základe príkazov Božích. …na čele sú osvedčení starší, a to nie na základe kúpy ale svedectva; nijaká vec Božia nestojí na kupnej cene. A ak je nejaká pokladnica, nezhromažďuje sa kvôli pocte akoby vykúpenej povinnosti; každý dáva drobný peniaz raz za mesiac, alebo kedy chce, ako chce i môže, dáva. Nikoho nenútime, dáva sám od seba. To je akoby pokladnica dobroty, láskavosti. Ďalej, nie na hostinky a pijatiku či nemiestne obžieranie sa toto sa vynakladá, ale na obživu núdznych, chlapcov a dievčatá bez rodín, starcov, nešťastných stroskotancov, ako aj pre tých, ktorí sú na nútených prácach, či vyhnanstve alebo vo väzení kvôli príslušnosti k Bohu, stávajú sa chovancami svojho vyznania…".
;Kresťania preukazovali solidaritu s trpiacimi. Ako uvádza Euzébius Cézarejský v Cirkevných dejinách v čase moru v Alexandrii roku 250 sa kresťania starali o nakazených pričom "…pohania chorých a umierajúcich vyhadzovali na ulicu a telá mŕtvych nechali nepochované. Chceli uniknúť smrti a stretnutia sa s ňou, ale ujsť pred ňou všade nebolo ľahké …". Biskup Dionýz z Alexandrie z 3. storočia podáva správu, že Rím dostával pravidelnú finančnú podporu od cirkví v Arábii a Sýrii, ako ani v Kapadócii o niečo neskôr, nezabudli podporiť cirkev v Ríme, lebo Rímska obec za biskupa Dionýza (pápeža) (259 - 269) tu posielala peniaze, aby vykupovali svojich kresťanských krajanov a pritom zajatcov z rúk pohanov.
Žádné komentáře:
Okomentovat