„Implicitné osobnosti“

„Implicitné osobnosti“
Je dosť možné, že pocit aký ostane z - akoby Goffman povedal – predstavenia, je z väčšej časti určený recency efektom. Ináč to ale bude s tvorením dojmu o svojej osobe – o tom, aký som. Tu nastupuje na scénu tzv. halo efekt – ktorý ako hneď ukážem – súvisí s primacy efektom. Najprv však pripomeniem, že každý z nás nosí v svojej hlave niekoľko všeobecných názorov, ktoré vlastnosti sa zvyknú vyskytovať s ktorými – napríklad „nervózny ľudia nebývajú milý“ alebo „ten, kto vie pekne hrať na gitare bude schopný prežit intenzívnu lásku“. Tieto zhluky vlastností sa odborne volajú implicitné osobnosti (implicit personalities) a na základe nich si v hlave už v prvých chvíľach „predstavenia“ modelujeme charakter a osobnosť človeka s ktorým máme tú česť. Ako prvý na to poukázal Thorndike už roku 1920. Dal respondentom popis fiktívnej osoby pozostávajúci z 1 alebo 2 pozitívnych vlastností. Ľudia potom pri spätnom popise dávali osobe mnoho ďalších pozitívnych vlastností.

Teória atribúcií
Každý z nás potrebuje dávať zmysel svetu v ktorom žije. Za najdôležitejší sociálny faktor v tejto oblasti je považovaný dávanie zmyslu správaniu ostatných. Tento proces je považovaný za základný proces percepcie a slúži na „šetrenie“ kognitívnou energiou – je určite jednoduchšie redukovať variabilitu ľudského správanie na menšiu skupinu stabilných dôvodov. Ako poukázal už Heider (1958), v princípe sa dajú dôvody správanie rozdeliť na vnútorné a vonkajšie – dôvody vyplývajúce z vlastností a charketru človeka (dispozičné) a na dôvody vyplyvajúce zo situácie, v ktorej sa človek ocitol (situačné).
Kelly (1967) vysvetľuje, že ľudia posudzujú dôvody na správania v troch dimenziách:
distinktívnosť – zvykne reagovať človek rovnako na tento podnet?
kozistencia – správa sa človek podobne v iných situáciách?
kosenzus – správajú sa ostatný podobne v takýchto situáciách?
Celú situáciu lepšie pochopíme na príklade. Večer v bare strčí Jana do Petra. Čo to o Jane hovorí? Ďalej vieme, že Jana do Petra nezvykne strkať (distinktívnosť), Jana nezvykne strkať ani do iných ľudí, ale ostatný do Petra strkať zvyknú. Pravdepodobne úsúdime, že o Jane to hovorí menej, zato na Petrovi bude niečo nezvyčajné (často si z ľudí robí srandu, napríklad).
Kelly pokračuje ďalšími dvoma princípmy – „dicounting principle“ poukazuje na to, prikladáme menšiu dôležitosť faktorom pokiaľ vidíme, že situačné faktory človeka „tlačia“ do takéhoto správania (človeka, ktorý plače na pohrebe nebudeme považovať za povahovo smutného). Taktiež „augmenting principle“ hovorí, že ak sa človek správa proti zásadám (situácie), o to viac to svečí o jeho charaktere, postojoch a vlastnostiach (človeku, ktorý sa zúčastní zakázanej demonštrácie, asi naozaj ide o presadenie cieľov demonštrácie).