Vytváranie dojmu z pohľadu sociálnej psychológie

Vytváranie dojmu z pohľadu sociálnej psychológie
(spracované v atmosfére knihy Ervin Goffman: Všichni hrajeme divadlo)

Úvod
Vytváranie dojmu, alebo anglicky Impression management je často spojovaný s ničím negatívnym, čo zaváňa pretvárkou a manipuláciu. S poslednými dvoma sa nedá nesúhlasiť, už viac sporné je, či ide o jav negatívny a ešte viac o to, či sa ide správať bez toho, aby sme vôbec nejaký dojem vytváraly. Podla Goffmana a tiež podla Hroníka (1999) nieje možná komunikácia bez toho, aby sme sa popri nej „nejako“ správali a tiež vytvárali „nejaký“ dojem. Súdim, že pokiaľ je vytváranie dojmu nutnou zložkou akejkoľvek komunikácie, nemôže ho hodnotiť ako zlé samo o sebe, a je len na nás či sa budeme snažiť do tohto procesu zasahovať a akým spôsobom.
Na úvod sa pokúsim v niekoľkých vetách zhrnúť Goffmanov odkaz, ktorý nám neskôr pomôže uchopiť proces výtvárania dojmu. Goffman sa medzi tzv. dramaturgických sociológov: používa model scény na popísanie akýchkoľvek interakcií medzi ľuďmi. Tvrdí, že pri každom kontakte existuje akási scéna, deliaca sa na javisko a zákulisie, kulisy, týmy a v neposlednom rade aktéri, ktorý na týchto scénach „predvádzajú“ svoje predstavenie. Súčasťou predstavenia je definícia situácie – tá je väčšinou fabrikovaná v vo vzájomnej zhode „účinkujúcich“ – a vytvára rámec, v ktorom sa predstavenie odohrá. Tento model pomáha vysvetliť niektoré zásadné elementy komunikácie, ktoré sa ináč dajú vysvetliť ťažšie, prípadne vôbec – napríklad fakt, že každý z komunikujúcich má svoju rolu (ktorá sa tvorí pred alebo na začiatku interakcie a počas predstavenia sa typicky nemení), ktorá mu vymedzuje jeho povinnosti a práva voči ostatným zúčastneným. Takto dostávame dosť komplexný model interakcie – je však dôverne známy z „dosiek, ktoré znamenajú svet“ – a preto je pomocou tejto analógie celkom dobre uchopiteľný.
Táto práca kladie ohnisko do oblasti sociálnej psychológie vytvárania dojmu. Vysvetľuje podvedomé a skryté mechanizmy ktoré ľudia zvyknú používať pri interakcii a ktoré sú relevantné ku vytváraniu dojmu. Tieto mechanizmy fungujú najlepšie vtedy, keď nemáme dostatok informácií o „partnerovi“ – čiže predovšetkým pri interakciách s neznámymi ľuďmi a tiež pri jednosmerných interakciách – akými môžu byť napríklad prednáška, televízny shot, alebo videoklip pop-star. Pri interakcii, kde ide o dlhší a dôvernejší vzťah už nejde o vytváranie dojmu, ale skôr i jeho utvrdzovanie – alebo podrývanie (táto zotrvačnosť sa v antropológii nazýva path-dependency), a to už úplne iná oblasť sociálnej psychológie.