Za ten čas ľud Ríma a Talianska vôbec upadal do duchovnej i hmotnej biedy

Za ten čas ľud Ríma a Talianska vôbec upadal do duchovnej i hmotnej biedy. Uprel svoj zrak na svoju minulosť - antická kultúra. Tento "pokus o znovuoživenie minulosti", hoci to nebol ojedinelý (karolingovská a otonovská renesancia, renesancia rímského práva v 12. storočí) však v tejto dobe úpadku po bojoch cisársko - pápežskej formy mal zaiste všetky predpoklady, aby sa zdarila myšlienka - obrody. K slovu prišli básnici a umelci. Dante, Petrarka prebúdzali nového ducha. Písali radšej taliansky ako spotvorenou latinou stredoveku. Obrat ku klasickej literatúre. Vzdelanosť a výchova doteraz výlučne ideály náboženského charakteru a mníšskeho ideálu sa dostávali do popredia ako ideály čisto ľudské. Antickí filozofi, rečníci, štátnici, umelci a vojvodovia so svojimi prirodzeným nadaním, talentom, šikovnosťou a umením sa stali lákavou predstavou i vzorom pre vtedajšieho človeka. Ťažisko, ktoré bolo doteraz vo vzťahu človek - nadprirodzený svet sa presunulo do vzťahu človek- svet hmoty. Človek začal objavovať v sebe možno doteraz zanedbávané schopnosti a usiloval sa o harmonický rozvoj vlôh.
Stredoveký človek aj napriek svojim slabostiam dvíhal svoj zrak k nebu. Aj keď bol jeho život jednoduchý - simplex; predsa ucelený.
Novoveký typ človeka upieral svoj zrak viac na to čo mohol vidieť - zem a vesmír. Už nemal toľko porozumenia pre večnosť, Boh a duša. Do popredia sa začala dostávať nielen duševná krása človeka (umenie, literatúra) ale i príliš zdôrazňovanie tela - corpus.(materiálnosť), ktorá niekedy končila v caro - telesnosť až naturalizmus.
Vedomosti stredovekého človeka boli všeobecného charakteru, menej podrobné, predsa však harmonicky ucelené. (stredoveké summy) Renesančný človek či odchovanec humanizmu bol človek so špecializáciou. Má síce dokonalejšie poznatky v jednotlivých odoboroch ako človek stredoveku, ale nemá už dostatok síl urobiť akýsi ucelený systém. Vidí síce lepšie jednotlivosti, ale nestačí zvládnuť celkový obraz.
Na pozadí bojov veľkých mocností cisár - pápež sa začala tvoriť nová skupina neskôr trieda bohatých kupcov a obchodníkov, bankárov. Tí začali postupne sústreďovať do svojich rúk okrem ekonomickej moci i moc politickú. Tí či pôsobili v republikách či kniežatstvách skrze obchodné a politické styky sa častokrát dostali do rozličných krajín, k rozličným národom a civilizáciám, čo samozrejme priviedlo k "rozšírenému poznaniu". Dovtedajšia deduktívna metóda scholastiky na podklade princípov už nestačila pri formovaní nového človeka. Prišlo naraz veľa informácií, ktoré bolo treba spracovať. Popri veľkých ideáloch humanizmu, oživiť antického človeka, vlastne vznikol nový celkom iný človek, v kresťanskom prostredí vyrastajúci človek s veľkými ambíciami, s väčšou dávkou odvahy, fascinovaný poznaním okolitého sveta - avšak nezbavený doteraz poznaných slabostí. Výchova prináša silný akcent na slobodu, ideál cnosti je konkrétny ľudský hrdina. Idea krásy a harmónie naberá svoje kontúry v kopírovaní prírody. No vyrastá človek poznačený formalizmom, individualizmom a oživovanie antiky prinieslo novopohanstvo.