Zlom nastal Milánskym ediktom v roku 313

Zlom nastal Milánskym ediktom v roku 313. Kresťania dostali slobodu. Na jednej strane Cirkev mohla naplno rozvinúť svoje poslanie. Budovala nielen chrámy ale i nemocnice, chudobince, sirotince. Pohanský svet toto nepoznal. Uveďme príklad, keď sv. Bazil založil v kapadockej Cézarey nemocnicu z viacerých domov. V nej lekári a ošetrovatelia opatrovali nemocných. Jeho príklad nasledovali mnohé mestá. V Konštantinopole niečo podobné založil sv. Ján Zlatoústy, sv. Augustín v Hippo. Cirkevní otcovia a spisovatelia sv. Ambróz, Gregor Nisenský, Ján Zlatoústy) vo svojich dielach kritizovali obchodovanie. Neboli proti súkromnému vlastníctvu. Ich výroky len boli reakciou na niektorých kresťanov, ktorí boli lakomí, ziskuchtiví. Otroctvo, ktoré v tom čase bolo normálnou súčasťou života nemohla odtsrániť hneď. Ako už bolo spomenuté, postupne kresťanstvo vplývalo na jeho zmiernení a niekde i odstránení. Avšak rímski cisári v tej dobe príjimali kresťanov ako hodnoverné osoby. Niektorí začali do Cirkvi vstupovať z vypočítavosti. V katechumenáte sa pripravovalo množstvo nádejných presvedčených budúcich kresťanov ale postupne pribúdali v zmenenej klíme cisárstva, nakloneného ku kresťanstvu (ba až zakazujúceho neskôr pohanstvo a jeho kulty) i osoby, pre ktorých sa kresťanstvo stalo "postupom" vyššie. To, že naozaj sa v kresťanstvo o dve storočia stalo niečo vážne svedčí fakt, že kresťania prestávali pravidelne pristupovať ku prijímaniu. Ponajprv, kde tu sa iba v nedeľu začalo chodiť na prijímanie. V Cézarey Palestínskej vládol zvyk, štyrikrát v týždni, pritom sv. Bazil odoporúčal každý deň. Zo spisov synody v Agde z roku 506 nachádzame zmienku, že nemôže byť pokladaný za kresťana ten, kto aspoň tri razy v roku vo výročité sviatky Pána by neprijal Telo Pána. Prvé známky vlažnosti sa začali práve ukazovať v tomto období, kedy do Cirkvi začali vstupovať pohania, ktorí i naďalej v zmýšľaní pohanmi ostali. Teda, kresťania "pro forma" - navonok a to dosť v stúpajúcej tendencii.