Vytváral sa tak v spoločenských inštitúciách priestor, ktorý bol architektonický, hierarchický a funkcionálny. Umožňoval fixovanie indivíduí, obeh procesov, oddelenie segmentov indivíduí a zároveň operačné zviazanie pri výkone procedúry, poslušnosť a lepšiu ekonómiu času pohybov.
Kontrolu zabezpečovalo vytváranie tabuliek, ktoré klasifikovali indivíduá a prisudzovali im určité charakteristiky, ktoré umožňovali komparáciu. Tak bol vlastne v 18. stor. postavený základ vied o človeku.
Druhou dimenziou fungovania disciplíny bola kontrola činnosti v čase. Tá sa uplatňovala v piatich základných pravidlách:
1.) Časový rozvrh – toto pravidlo na dosiahnutie kontroly nie je v tej dobe nové. Možno ho zaznamenať už v stredovekých kláštoroch. Rýchlo sa však rozšíril aj do ostatných inštitúcií a uplatnenie našiel napr. v škole a nemocniciach. V rozvrhu išlo o rozdelenie času na časti, každej časti sa pridelila určitá operácia a nakoniec sa určili cykly opakovania. Napríklad vojenská disciplína bola dosiahnutá časovým rytmizovaním, ktorý bol vymedzený jednotlivými pobožnosťami. Objavili sa nové jednotky času ako minúty a sekundy, meranie ktorých predtým nemalo prílišný význam. Týmto rozvrhom sa vlastne vymeriaval čas, pre ktorý boli určené jednotlivé procedúry, tak sa zvyšovala kontroly dosahovania harmonogramu (splnenie alebo nesplnenie rozvrhu).
2.) Časové prepracovanie aktu – každý akt bol podrobený časovej analýze tak, aby zaberal čo najmenší časový úsek. Vytvárala sa anatomicko-chronologická schéma správania, pohybov a postojov. Najprv sa v každom akte identifikovali jeho základné prvky, potom sa od neho očisťovali prvky nadbytočné a nakoniec sa tie základné prvky, gestá, podrobili analýze na vyhľadanie zefektívnenia. Čas ako sluha mocenskej kontroly tak dôkladne preniká telom.
Žádné komentáře:
Okomentovat