Všeobecné, základné metódy v soc. práci:
a./ Metóda sociálnej evidencie – zoznámenie sa s klientom a jeho sociálnym problémom, tak ako sa javí v prítomnosti. Základné informácie sa získajú buď priamo/ sociálny pracovník ich získa od klienta sám/ alebo nepriamo / sprostredkovane napr. od iného klienta alebo kolegu/. Veľmi dôležitý je obsah informácií, ktorý zahŕňa základné identifikačné údaje, rodinné pozadie klienta, sociálne pozadie klienta, zdravotný stav, telesný stav, intelekt klienta a dosiahnuté vzdelanie, emocionálne správanie, schopnosť riešiť problémy, zamestnanie a ekonomická situácia klienta, bývanie klienta, podmienky stravovania, bezpečie klienta, celkový dojem z klienta.
b./ Metóda diagnostická – je zameraná na zisťovanie a hľadanie príčiny, ktoré viedli k sociálnemu problému. K stanoveniu sociálnej diagnózy sa dospeje na základe rozhovorov, alebo na podklade sociologického prieskumu / sonda, sociologická pilotáž/. Z hľadiska historického sa ako prvá sociálnou diagnostikou zaoberala Mary Richmondová, ktorá v roku 1917 vypracovala prvú sociálnu diagnostiku – je orientovaná sociologicky, vychádza z rodiny a klient ju zaujíma ako člen rodiny.
Ďalšiu sociálnu diagnostiku vypracovala Frederika Horisová v roku 1945, ktorá zdôraznila, že diagnostický proces má určiť ako problém vznikol a prečo sa rozvinul. Vytvorenie predbežnej diagnózy – skúmame vnútorné a vonkajšie faktory problému a po ich overení /verifikácia/ stanovujeme sociálnu diagnózu
c./ Metóda navrhovania riešenia – sociálny pracovník navrhuje riešenia problémových situácií už formou alternatívnych možností a vypracováva plán sociálnej terapie. Plán konkrétnej pomoci by mal smerovať od uspokojenia životne dôležitých potrieb klienta k potrebám menej naliehavým /primárne potreby-prvotné, nevyhnutné potreby/. Samotný návrh soc. terapie stavia pracovník na pozitívnych vlastnostiach klienta. Návrh obsahuje aj metodickú pomoc, návrhy na diskusie s odborníkmi, veľmi dôležitý je tu záujem soc. pracovníka o klienta.
Žádné komentáře:
Okomentovat