Vyjednávanie – negácia
- každý zastupuje záujmy svojej strany, je to profesia
- dva typy“
1) pozičné
a) tvrdé
b) mäkké
2) principiálne
- zásady principiálneho vyjednávania:
1) dôležitý je problém nie ľudia
2) schopnosť empatie
3) počúvať partnera
4) hľadať viac riešení - alternatívne riešenie konfliktov
5) hľadať spoločné veci
6) stereotyp – prekonať stereotypné myslenie, hľadať nové kreatívne riešenia
7) na hodnotenie používať viacero kritérií nie len jedno
8) dohoda – vyváženosť, vzorec SMART, S = konkrétnosť, M = merateľnosť, A = primeranosť, R = realistickosť, T = časovanosť
- stanovujeme si BATNA = najlepšie alternatívne riešenie ktoré môžeme prijať a WATNA = najhoršie prijateľné riešenie ktoré môžeme prijať
- akčný plán detailne rozobratý realizačný plán
- MODENÁTOR - intervencia tretej strany – človek vstúpi do vyjednávania a chce pomôcť, nevstupuje do obsahu len ukľudňuje situáciu a stanovuje hranice, sleduje aby si nerobili údery pod pás
- MEDIÁTOR – aktívnejšia strana tretieho človeka ktorý vstupuje do problému, je nezávislý, súhlasia s ním obidve strany, je to človek ktorý sa zapája do riešenia problému, nenavrhuje riešenia ani dohodu ani nepresadzuje svoj názor, riadi proces do určitej miery, motivuje ich aby hľadali riešenia, je nestranný, poznáme sociálneho a komerčného mediátora
- ARBITRÁŽ – je človek ktorý rozhoduje po vypočutí obidvoch strán napríklad rozhodca, rodič, vedúci pracovník, sudca
ROZHODOVANIE môže byť
ROZHODOVANIE môže byť:
1) párové
a) direktívne (dominantné)
b) distribúcia autority (manželia si rozdelia rôzne činnosti)
c) alternatívne rozhodovanie (každý chvíľku ťahá pílku)
d) náhoda (splnené obidve voľby)
2) skupinové
a) direktívne
b) konzultatívne (s niektorými a so všetkými konzultujem ale rozhodujem ja)
c) participarivne (demokratické)
d) konsenzus (vzájomná dohoda, dohoda sa musí dodržať)
e) kompromis
f) delegovanie (prenesiem svoje rozhodnutie na iných)
Príklad konfliktu záujmov – A tvrdí, že vec je lacná, situácia je dobrá. B tvrdí opak. Každý má na vec iný názor.
Príklad konfliktu postojov – dvaja zhodnú na vysokej umeleckej hodnote obrazu, ale A by si ho kúpil ale B nie.
Aké riešenie konfliktov preferuje OK – NOK - rivalitné = hra, víťaz = vinník, jednostranné presadzovanie názoru potreba poraziť človeka, neriešiť problém, uplatňuje sa v asymetrických vzťahoch
Rysy osobnosti – autoritárska osobnosť, etická flexibilita, dôvera, machiavlizmus
Čo je inšpekcia – zásah v konflikte s cieľom oslabiť druhú stranu. Je to pohľad do vnútra za účelom hlbšieho preskúmania utajovaných skutočností
Príklad na intrapersonálny konflikt – auto sa mi páči, chcem ho ale zároveň ho
nechcem
Nepodmienené strategické riešenia konfliktov – nazývajú sa aj statické. Na začiatku konfliktného stretnutia sú pevne stanovené pravidlá a v priebehu sa nikdy nemenia. Sú necitlivé k tomu čo robí druhý.
Uveď tri druhy rozhodovania – delegovanie, distribúcia autority, náhoda, dohoda, alternatívne rozhodnutia
Uveďte príklad na prijateľný kompromis – ja chcem ísť na huby a manželka k rodičom = pôjdeme k manželkiným rodičom na huby
Vymenuj nepodmienené stratégie – ghándiovská = maxim. spolupráca, agresívna = maxim. súťaživosť
Taktické zásahy v konflikte – sľub, prísaha, vyhrážanie sa, nátlak, priznanie viny, inšpekcia,
Princíp Millerovej teórie konfliktu - existencia ambivalentých cieľov majúcich v sebe pre človeka niečo príťažlivé a zároveň niečo odpudivé
Maslowová teória potrieb – základné potreby nedostatky (potreby fyziologické, istota a bezpečie, potreba rastu)
Čo je facilitácia – vyjednávanie za prítomnosti cudzieho nezainteresovaného človeka, ktorý uľahčuje komunikáciu (soc. pracovník v predmanželskej poradne)
1) párové
a) direktívne (dominantné)
b) distribúcia autority (manželia si rozdelia rôzne činnosti)
c) alternatívne rozhodovanie (každý chvíľku ťahá pílku)
d) náhoda (splnené obidve voľby)
2) skupinové
a) direktívne
b) konzultatívne (s niektorými a so všetkými konzultujem ale rozhodujem ja)
c) participarivne (demokratické)
d) konsenzus (vzájomná dohoda, dohoda sa musí dodržať)
e) kompromis
f) delegovanie (prenesiem svoje rozhodnutie na iných)
Príklad konfliktu záujmov – A tvrdí, že vec je lacná, situácia je dobrá. B tvrdí opak. Každý má na vec iný názor.
Príklad konfliktu postojov – dvaja zhodnú na vysokej umeleckej hodnote obrazu, ale A by si ho kúpil ale B nie.
Aké riešenie konfliktov preferuje OK – NOK - rivalitné = hra, víťaz = vinník, jednostranné presadzovanie názoru potreba poraziť človeka, neriešiť problém, uplatňuje sa v asymetrických vzťahoch
Rysy osobnosti – autoritárska osobnosť, etická flexibilita, dôvera, machiavlizmus
Čo je inšpekcia – zásah v konflikte s cieľom oslabiť druhú stranu. Je to pohľad do vnútra za účelom hlbšieho preskúmania utajovaných skutočností
Príklad na intrapersonálny konflikt – auto sa mi páči, chcem ho ale zároveň ho
nechcem
Nepodmienené strategické riešenia konfliktov – nazývajú sa aj statické. Na začiatku konfliktného stretnutia sú pevne stanovené pravidlá a v priebehu sa nikdy nemenia. Sú necitlivé k tomu čo robí druhý.
Uveď tri druhy rozhodovania – delegovanie, distribúcia autority, náhoda, dohoda, alternatívne rozhodnutia
Uveďte príklad na prijateľný kompromis – ja chcem ísť na huby a manželka k rodičom = pôjdeme k manželkiným rodičom na huby
Vymenuj nepodmienené stratégie – ghándiovská = maxim. spolupráca, agresívna = maxim. súťaživosť
Taktické zásahy v konflikte – sľub, prísaha, vyhrážanie sa, nátlak, priznanie viny, inšpekcia,
Princíp Millerovej teórie konfliktu - existencia ambivalentých cieľov majúcich v sebe pre človeka niečo príťažlivé a zároveň niečo odpudivé
Maslowová teória potrieb – základné potreby nedostatky (potreby fyziologické, istota a bezpečie, potreba rastu)
Čo je facilitácia – vyjednávanie za prítomnosti cudzieho nezainteresovaného človeka, ktorý uľahčuje komunikáciu (soc. pracovník v predmanželskej poradne)
KOŠTRUKTÍVNA HÁDKA
KOŠTRUKTÍVNA HÁDKA
- definovali BACH A WYDEN – napísali knihu o hádke, každý človek sa háda podľa toho koľko má v sebe agresie
- dva typy agresie:
1) vrodená, dedičná
2) sociálna – vnútorne slabý ľudia, navonok vystupujú ako veľmi silný ale vo vnútri sú veľmi slabí
- zásady komunikácie s agresívnym klientom:
1) ustať útok – nedať sa doň vtiahnuť, počúvať, nekritizovať, po ukľudnení sa rieši problém
2) neutralizačné techniky – sú vybraté s asertívnej komunikácie, presadzovanie svojich záujmov, štýl pokazenej platne, opakovať stále to isté dookola
3) sebaotvorenie –
a) spätná väzba o svojich pocitoch, hovoriť o svojich pocitoch a dať najavo , že sme tiež ľudia
b) negatívna asercia, asertivita, prijímanie kritiky
c) technika otvorených dverí, čiastočne môžem prijať niečo z kritiky, očakáva sa odpor a nie je
príklad: nič nerobíte len pijete kávu -> máte pravdu niekedy si kávu dám
d) negatívne pýtanie sa, keď niekto kritizuje pýtať sa ho na ďalšiu kritiku, bez irónie, výhoda je selektívny výber = keď povedia problémy môže sa vybrať jeden ktorý je pre nás najprijateľnejší
e) prerušenie – teraz sa nedohodneme, rozhovor prerušíme a vrátime sa k nemu neskôr, klient sa ukľudni
f) odmietnutie – znamená „my dvaja sa nedohodneme“ a presunúť klienta inému kolegovi
- definovali BACH A WYDEN – napísali knihu o hádke, každý človek sa háda podľa toho koľko má v sebe agresie
- dva typy agresie:
1) vrodená, dedičná
2) sociálna – vnútorne slabý ľudia, navonok vystupujú ako veľmi silný ale vo vnútri sú veľmi slabí
- zásady komunikácie s agresívnym klientom:
1) ustať útok – nedať sa doň vtiahnuť, počúvať, nekritizovať, po ukľudnení sa rieši problém
2) neutralizačné techniky – sú vybraté s asertívnej komunikácie, presadzovanie svojich záujmov, štýl pokazenej platne, opakovať stále to isté dookola
3) sebaotvorenie –
a) spätná väzba o svojich pocitoch, hovoriť o svojich pocitoch a dať najavo , že sme tiež ľudia
b) negatívna asercia, asertivita, prijímanie kritiky
c) technika otvorených dverí, čiastočne môžem prijať niečo z kritiky, očakáva sa odpor a nie je
príklad: nič nerobíte len pijete kávu -> máte pravdu niekedy si kávu dám
d) negatívne pýtanie sa, keď niekto kritizuje pýtať sa ho na ďalšiu kritiku, bez irónie, výhoda je selektívny výber = keď povedia problémy môže sa vybrať jeden ktorý je pre nás najprijateľnejší
e) prerušenie – teraz sa nedohodneme, rozhovor prerušíme a vrátime sa k nemu neskôr, klient sa ukľudni
f) odmietnutie – znamená „my dvaja sa nedohodneme“ a presunúť klienta inému kolegovi
KOŠTRUKTÍVNA HÁDKA
- pri neverbálnej komunikácii nebojujeme očami, udržiavame 60 % očný kontakt, negestikulujeme, komunikujeme cez prekážku alebo cez stôl, na stole by nemali byť žiadne predmety, ktoré by mohol klient použiť ako zbraň, komunikujeme v neutrálnom prostredí alebo vo vlastnom, nezvyšujeme hlas, neprovokujeme, nesmejeme sa, neopovrhujeme, nepodávame ruku ak je moc agresívny
- je potrebné vyriešiť konflikt, poznať pocity a potreby partnera
má zásady podľa ktorých sa háda:
1) hádať sa po vzájomnej dohode – máme problém poďme ho riešiť
2) časové limitovanie hádky – najviac hádok je pred odchodom z domu
3) miesto hádky – bez divákov a detí
4) čo najskôr po udalosti sa hádať – nečakať ale povedať hneď čo nás trápi
5) uvedomiť si o čo ide – uvedomiť si čo chceme dosiahnuť alebo zmeniť
6) udržať tému – neodbočovať, nenabaľovať nové témy, najprv vyriešiť jeden problém a potom prejsť na druhý
7) dať priestor partnerovi – nechať ho povedať svoj názor
8) nehľadať vinníka – nemá význam, prechádza s konštruktívnej do deštruktívnej hádky
9) našim cieľom nemá byť porážka a potupa partnera
10) fair play – nemali by sme udierať pod pás, neironizovať, „rozprávaš ako keď hrbatý padá po schodoch“
Hodnotiace dotazníky
1) priebeh hádky – konkrétnosť, zapojenie, komunikácia, fair play
2) výsledky hádky – informácia (či tá hádka priniesla niečo nové), odreagovanie (či som kľudnejší alebo ešte viac nahnevaný), zblíženie (či sme si bližší alebo nie), náprava (či prišlo k zmene a náprave alebo nie)
- je potrebné vyriešiť konflikt, poznať pocity a potreby partnera
má zásady podľa ktorých sa háda:
1) hádať sa po vzájomnej dohode – máme problém poďme ho riešiť
2) časové limitovanie hádky – najviac hádok je pred odchodom z domu
3) miesto hádky – bez divákov a detí
4) čo najskôr po udalosti sa hádať – nečakať ale povedať hneď čo nás trápi
5) uvedomiť si o čo ide – uvedomiť si čo chceme dosiahnuť alebo zmeniť
6) udržať tému – neodbočovať, nenabaľovať nové témy, najprv vyriešiť jeden problém a potom prejsť na druhý
7) dať priestor partnerovi – nechať ho povedať svoj názor
8) nehľadať vinníka – nemá význam, prechádza s konštruktívnej do deštruktívnej hádky
9) našim cieľom nemá byť porážka a potupa partnera
10) fair play – nemali by sme udierať pod pás, neironizovať, „rozprávaš ako keď hrbatý padá po schodoch“
Hodnotiace dotazníky
1) priebeh hádky – konkrétnosť, zapojenie, komunikácia, fair play
2) výsledky hádky – informácia (či tá hádka priniesla niečo nové), odreagovanie (či som kľudnejší alebo ešte viac nahnevaný), zblíženie (či sme si bližší alebo nie), náprava (či prišlo k zmene a náprave alebo nie)
STRATÉGIA RIEŠENIA KONFLIKTOV
STRATÉGIA RIEŠENIA KONFLIKTOV
- súbor komunikácie pomocou ktorých riešime konflikt
- mám definovaný cieľ a cestu – ak nie je tak nie je úspešný konflikt
a) statická – od začiatku do konca je stále rovnaká, nemení sa, nerobí sa ústup
b) dynamická – určím si hranice za ktoré nepôjdem a budem sa v nich pochybovať
c) nulová – rozloženie 0 – 100 ja všetko druhý nič, „Ghándiho princíp“
d) nenulová – rozloženie 20 – 80, 50 – 50, získava každý niečo
- v prípade, že sú dve stratégie potom = útok a útek, v rámci druhého je podriadenie, prispôsobenie
- starý zákon = zub za zub oko za oko
- nový zákon = kto do teba kameňom ty do neho chlebom
5 základných stratégií riešenia konfliktov - KILLMANN - THUMAS
1) súťaživá stratégia – vyhráža sa, konfrontuje, rýchle rozhodovanie, zneužitie pri spolupráci, X stratégia, ŽRALOK
2) spolupracujúca stratégia – zhodneme sa, hľadáme spoločné záujmy, získavanie výhod, riešime konsenzusom, Y stratégia, SOVA
3) vyhýbajúca sa stratégia – PŠTROS
4) prispôsobivá stratégia – KOALA
5) kompromisné riešenia – niečo sa získa niečo stratí, LÍŠKA
- podľa postavenia ľudí:
1) symetrický – rovnakí ľudia na rovnakej pozícií, seberovní
2) asymetrický – podriadený – nadriadený, rodič – dieťa, učiteľ – žiak
- súbor komunikácie pomocou ktorých riešime konflikt
- mám definovaný cieľ a cestu – ak nie je tak nie je úspešný konflikt
a) statická – od začiatku do konca je stále rovnaká, nemení sa, nerobí sa ústup
b) dynamická – určím si hranice za ktoré nepôjdem a budem sa v nich pochybovať
c) nulová – rozloženie 0 – 100 ja všetko druhý nič, „Ghándiho princíp“
d) nenulová – rozloženie 20 – 80, 50 – 50, získava každý niečo
- v prípade, že sú dve stratégie potom = útok a útek, v rámci druhého je podriadenie, prispôsobenie
- starý zákon = zub za zub oko za oko
- nový zákon = kto do teba kameňom ty do neho chlebom
5 základných stratégií riešenia konfliktov - KILLMANN - THUMAS
1) súťaživá stratégia – vyhráža sa, konfrontuje, rýchle rozhodovanie, zneužitie pri spolupráci, X stratégia, ŽRALOK
2) spolupracujúca stratégia – zhodneme sa, hľadáme spoločné záujmy, získavanie výhod, riešime konsenzusom, Y stratégia, SOVA
3) vyhýbajúca sa stratégia – PŠTROS
4) prispôsobivá stratégia – KOALA
5) kompromisné riešenia – niečo sa získa niečo stratí, LÍŠKA
- podľa postavenia ľudí:
1) symetrický – rovnakí ľudia na rovnakej pozícií, seberovní
2) asymetrický – podriadený – nadriadený, rodič – dieťa, učiteľ – žiak
INTERPERSONÁLNY KONFLIKT
INTERPERSONÁLNY KONFLIKT
- najhorší je medzi dvoma ľuďmi s rovnakými postojmi a pozíciami
- závisí od:
1) veku – obdobie detstva, puberta, neskorý vek
2) pohlavie – ženy sú viac emocionálnejšie, dlho trvá konflikt, muži sú vecnejší, razantnejší, racionálnejší
3) temperament – cholerik vyhľadáva a rozpútava a rieši, flegmatik – vyhýba sa konfliktom
4) situácia – ktorá konflikt vyvoláva, ak nám na tom záleží reagujeme inak ako keď nám na tom nezáleží
5) miera zapojenia emócií – deštruktívny výsledok, niekedy dráždia aj slzy a nie len zlosť a agresia
6) miesto – kde sa konflikt odohráva, záleží na mieste hádky, je rôzna intenzita
7) osobnostné rysy – každý reaguje inak, každý chce niečo iná, direktívne riešenie problémov
8) komunikácia – poruchy, výroky: poučovanie, vyhrážanie, dávanie rád o ktoré nikto nestojí, nejasné a neurčité výroky, tajnosti, nekonštantné tvrdenia, hodnotiace výroky, irónia, preháňanie
- najhorší je medzi dvoma ľuďmi s rovnakými postojmi a pozíciami
- závisí od:
1) veku – obdobie detstva, puberta, neskorý vek
2) pohlavie – ženy sú viac emocionálnejšie, dlho trvá konflikt, muži sú vecnejší, razantnejší, racionálnejší
3) temperament – cholerik vyhľadáva a rozpútava a rieši, flegmatik – vyhýba sa konfliktom
4) situácia – ktorá konflikt vyvoláva, ak nám na tom záleží reagujeme inak ako keď nám na tom nezáleží
5) miera zapojenia emócií – deštruktívny výsledok, niekedy dráždia aj slzy a nie len zlosť a agresia
6) miesto – kde sa konflikt odohráva, záleží na mieste hádky, je rôzna intenzita
7) osobnostné rysy – každý reaguje inak, každý chce niečo iná, direktívne riešenie problémov
8) komunikácia – poruchy, výroky: poučovanie, vyhrážanie, dávanie rád o ktoré nikto nestojí, nejasné a neurčité výroky, tajnosti, nekonštantné tvrdenia, hodnotiace výroky, irónia, preháňanie
Teória konfliktov
Teória konfliktov
Konflikt patrí medzi bežnú situáciu života, znamená stret dvoch síl. V iných kultúrach vidia v konflikte riešenie problému.
Dva typy konfliktov
1) konštruktívny – je vecný a zameraný na riešenie, výsledok je riešenie problému
2) deštruktívny – je nie o probléme ale o osobách, je zameraný na víťazstvo nad partnerom, znemožňuje partnera, potupa
Delenie konfliktov:
1) intrapsychické – odohrávajú sa v nás v našom vnútri, konflikt sám so sebou, keď sú dlhé tak vznikajú depresie, neurózy alebo samovraždy
2) interpersonálne – konflikt s iným človekom, párový konflikt je najrizikovejší, neexistuje tu demokracia práva, vyvrcholí až k vražde
3) konflikt jedinec –> skupina - má rôzne formy, jedinec môže byť v skupine alebo mimo nej, asymetrický konflikt
4) medziskupinový – formálne skupiny (národnostné, náboženské, ekonomické, rasové, ekologické) neformálne skupiny (v autobuse, futbalový fanúšikovia)
Rozdelenie podľa obsahu:
1) konflikty predstáv – odlišne predstavy (učiteľ – žiak, rodič – dieťa, lekár - pacient)
2) konflikty názorov – odlišné názory
3) konflikty postojov – emocionálne podnietený názor (postoj k Rómom, homosexuálom, postoje na veci čo ako vyzerá)
4) konflikty záujmom – viac druhov:
a) odlišné záujmy – každý chce niečo iné (kino - krčma)
b) prekrývajúce sa – obaja chceme ísť na dovolenku ale každý inde
c) každý chce to isté – napr. boj o jednu ženu
Konflikt patrí medzi bežnú situáciu života, znamená stret dvoch síl. V iných kultúrach vidia v konflikte riešenie problému.
Dva typy konfliktov
1) konštruktívny – je vecný a zameraný na riešenie, výsledok je riešenie problému
2) deštruktívny – je nie o probléme ale o osobách, je zameraný na víťazstvo nad partnerom, znemožňuje partnera, potupa
Delenie konfliktov:
1) intrapsychické – odohrávajú sa v nás v našom vnútri, konflikt sám so sebou, keď sú dlhé tak vznikajú depresie, neurózy alebo samovraždy
2) interpersonálne – konflikt s iným človekom, párový konflikt je najrizikovejší, neexistuje tu demokracia práva, vyvrcholí až k vražde
3) konflikt jedinec –> skupina - má rôzne formy, jedinec môže byť v skupine alebo mimo nej, asymetrický konflikt
4) medziskupinový – formálne skupiny (národnostné, náboženské, ekonomické, rasové, ekologické) neformálne skupiny (v autobuse, futbalový fanúšikovia)
Rozdelenie podľa obsahu:
1) konflikty predstáv – odlišne predstavy (učiteľ – žiak, rodič – dieťa, lekár - pacient)
2) konflikty názorov – odlišné názory
3) konflikty postojov – emocionálne podnietený názor (postoj k Rómom, homosexuálom, postoje na veci čo ako vyzerá)
4) konflikty záujmom – viac druhov:
a) odlišné záujmy – každý chce niečo iné (kino - krčma)
b) prekrývajúce sa – obaja chceme ísť na dovolenku ale každý inde
c) každý chce to isté – napr. boj o jednu ženu
INTRAPSYCHICKÝ KONFLIKT
INTRAPSYCHICKÝ KONFLIKT
- psychoanalýza ho vysvetľuje na:
superego – normy, zásady, hodnoty, sociálne normy
ego – dospelé ja, myslenie, kontakt so svetom
ID – naše pudy, emocionalita
- dva pudy:
1) sexuálny pud – eros, zachovanie rodu, libido, hnaní sme slasťou
2) thanatos – agresívna energia, je zničujúca, individuálne prežitia
- vnútorné konflikty vznikajú preto, lebo superego a ID spolu bojujú
príklad: školenie, zoznámenie s príjemným človekom, záujem o neho za účelom sexu, ID hovorí áno - superego nie
príklad: nájdem 50 tis. ID hovorí aké šťastie, že som ich našiel, tomu druhému nebudú chýbať má asi dosť peňazí, superego hovorí o výčitkách svedomia
- ak je pomer ID a superega konflikt ktorý je ťažko riešiteľný, dlho váhame a nakoniec sa nám môže stať, že prídeme o obidve veci
príklad: somár stojí medzi dvoma kopami sena a nevie sa rozhodnúť a na koniec skape od hladu
Teória podľa LEWINA
- voľba medzi dvoma kladnými alternatívami
- voľba medzi dvoma zápornými alternatívami
- voľba medzi kladnou a zápornou alternatívami
MILLER – príťažlivosť alebo odpudivosť, podľa toho riešime konflikt, ak sa nám páči výsledok tak ho riešime rýchlejšie a lepšie ako keď je výsledok odpudivý alebo nepríjemný
Kongitívna disonancia – rozumová ozvena ba niečo, keď volíme medzi dvoma vecami a keď si niečo vyberieme tak to čo si vyberieme tak to si aj obhajujeme a to druhé poškodzujeme napríklad auto nejakú konkrétnu značku
- psychoanalýza ho vysvetľuje na:
superego – normy, zásady, hodnoty, sociálne normy
ego – dospelé ja, myslenie, kontakt so svetom
ID – naše pudy, emocionalita
- dva pudy:
1) sexuálny pud – eros, zachovanie rodu, libido, hnaní sme slasťou
2) thanatos – agresívna energia, je zničujúca, individuálne prežitia
- vnútorné konflikty vznikajú preto, lebo superego a ID spolu bojujú
príklad: školenie, zoznámenie s príjemným človekom, záujem o neho za účelom sexu, ID hovorí áno - superego nie
príklad: nájdem 50 tis. ID hovorí aké šťastie, že som ich našiel, tomu druhému nebudú chýbať má asi dosť peňazí, superego hovorí o výčitkách svedomia
- ak je pomer ID a superega konflikt ktorý je ťažko riešiteľný, dlho váhame a nakoniec sa nám môže stať, že prídeme o obidve veci
príklad: somár stojí medzi dvoma kopami sena a nevie sa rozhodnúť a na koniec skape od hladu
Teória podľa LEWINA
- voľba medzi dvoma kladnými alternatívami
- voľba medzi dvoma zápornými alternatívami
- voľba medzi kladnou a zápornou alternatívami
MILLER – príťažlivosť alebo odpudivosť, podľa toho riešime konflikt, ak sa nám páči výsledok tak ho riešime rýchlejšie a lepšie ako keď je výsledok odpudivý alebo nepríjemný
Kongitívna disonancia – rozumová ozvena ba niečo, keď volíme medzi dvoma vecami a keď si niečo vyberieme tak to čo si vyberieme tak to si aj obhajujeme a to druhé poškodzujeme napríklad auto nejakú konkrétnu značku
Ekonomická reforma
26. Ekonomická reforma
- každá ekonomická reforma sa uskutočňuje v konkrétnom sociálnom prostredí, preto musí mať vytvorené určité sociálne podmienky a predpoklady. K základným podmienkam úspešnosti patrí:
a/ efektívna komunikácia medzi reformátormi a sociálnymi subjektami v reformovanej spoločnosti
b/ stabilita sociálneho prostredia - výrazne prospieva účasť a dohoda viacerých partnerov
c/ pružnosť, flexibilita spoločenského systému - keď je spoločenský systém schopný zmeny a dokáže citlivo reagovať na mobilitu ľudí pôsobí aktivizujúco /objektívny sociálny predpoklad/
d/ potreba vnútorného vzťahu ľudí k uskutočňovanej reforme /subjektívny sociálny predpoklad/
Aspekty reformy:
a/ sociálno-ekonomické - reforma prijatá u nás v r. 1990 vychádzala z toho, že sociálna politika nebude cieľovou oblasťou spoločenského rozvoja, ale sanačným a garančným mechanizmom ekonomickej premeny spoločnosti
b/ politické - politická rovina u nás je úplne neprehľadná, prebieha politický boj, ktorému sa stráca z dohľadu zásadný sociálny cieľ ďalšieho vývoja spoločnosti
c/ technické - nemáme dostatok odborníkov schopných okamžite selektovať modely západných systémov a aktívne sa zúčastňovať na tvorbe nášho sociálneho systému
27. Zákon o sociálnej pomoci
- prispieva k normatívnemu vyjadreniu sociálnej práce
- uvádza, že sociálna práce je získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku a možnosti vzniku hmotnej a sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci
- upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnej pomoci, ktorej cieľom j zmierniť alebo prekonať s aktívnou účasťou občana hmotnú alebo sociálnu núdzu, zabezpečiť základné životné podmienky občana v prirodzenom prostredí, zabraňovať príčinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu občana a zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti.
28. Sociálny štát
- forma štátu, ktorého zákonodarstvo stanovuje, že sociálne podmienky v ktorých ľudia žijú nie sú len vecou jedincov a rodín, ale vecou verejnou. Každému občanovi či rodine sa dostáva koncepčnej sociálnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia a určitého uznaného životného minima.
- každá ekonomická reforma sa uskutočňuje v konkrétnom sociálnom prostredí, preto musí mať vytvorené určité sociálne podmienky a predpoklady. K základným podmienkam úspešnosti patrí:
a/ efektívna komunikácia medzi reformátormi a sociálnymi subjektami v reformovanej spoločnosti
b/ stabilita sociálneho prostredia - výrazne prospieva účasť a dohoda viacerých partnerov
c/ pružnosť, flexibilita spoločenského systému - keď je spoločenský systém schopný zmeny a dokáže citlivo reagovať na mobilitu ľudí pôsobí aktivizujúco /objektívny sociálny predpoklad/
d/ potreba vnútorného vzťahu ľudí k uskutočňovanej reforme /subjektívny sociálny predpoklad/
Aspekty reformy:
a/ sociálno-ekonomické - reforma prijatá u nás v r. 1990 vychádzala z toho, že sociálna politika nebude cieľovou oblasťou spoločenského rozvoja, ale sanačným a garančným mechanizmom ekonomickej premeny spoločnosti
b/ politické - politická rovina u nás je úplne neprehľadná, prebieha politický boj, ktorému sa stráca z dohľadu zásadný sociálny cieľ ďalšieho vývoja spoločnosti
c/ technické - nemáme dostatok odborníkov schopných okamžite selektovať modely západných systémov a aktívne sa zúčastňovať na tvorbe nášho sociálneho systému
27. Zákon o sociálnej pomoci
- prispieva k normatívnemu vyjadreniu sociálnej práce
- uvádza, že sociálna práce je získavanie a spracúvanie informácií o príčinách vzniku a možnosti vzniku hmotnej a sociálnej núdze a o potrebe poskytovania sociálnej pomoci
- upravuje právne vzťahy pri poskytovaní sociálnej pomoci, ktorej cieľom j zmierniť alebo prekonať s aktívnou účasťou občana hmotnú alebo sociálnu núdzu, zabezpečiť základné životné podmienky občana v prirodzenom prostredí, zabraňovať príčinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu občana a zabezpečiť integráciu občana do spoločnosti.
28. Sociálny štát
- forma štátu, ktorého zákonodarstvo stanovuje, že sociálne podmienky v ktorých ľudia žijú nie sú len vecou jedincov a rodín, ale vecou verejnou. Každému občanovi či rodine sa dostáva koncepčnej sociálnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia a určitého uznaného životného minima.
Sociálny prípad
29. Sociálny prípad
sociálna udalosť, možný alebo v budúcnosti očakávaný jav, záležitosť ktorou sa zaoberáme. Sociálny problém ktorý jedinec alebo skupiny nedokáže vlastnými silami prekonať.
Sociálny prípad vzniká na základe vonkajších zásahov do života jednotlivca a skupiny /prostredie, nezamestnanosť, deviácie a iné/.
30. Sociálna situácia
stav, v ktorom sa nachádza jedinec či skupina. Súhrn sociokultúrnych okolností, s ktorými je jedinec v neustálej interakcii. Stav vytvorený súhrnom životných podmienok, okolností a vplyvov vzťahujúcich sa na určitú osobu alebo skupinu.
31. Sociálna istota
- je taká nároková zákonná zabezpečovacia sústava starostlivosti o občanov, ktorá je garantovaná štátom v období, kedy vlastným pričinením alebo od jednotlivca nezávislými príčinami sa dostali do sociálnych kolízií /invalidita, nezamestnanosť, alkoholizmus/.
32. Sociálna rovnováha
-stav jednotlivca, skupiny, spoločnosti, v ktorom globálne kvantitatívne a kvalitatívne proporcie umožňujú harmonické prispôsobovanie sa
- možno ju chápať ako harmóniu ľudských síl a hodnôt.
33. Ponytenciárna a postpenitenciárna
- sleduje vytváranie predpokladov na zaradenie sa do občianskeho života, pripravuje ľudí na rešpektovanie zákonov spoločenskej morálky, sociálnych noriem.
Penitenciárny – týkajúci sa výkonu trestu väzenský, trestanecký
Postpenitenciárny – súvisiaci s obdobím osoby po výkone trestu
-pozornosť venuje aj obmedzovaniu negatívnych vplyvov výkonu trestu na osobnosť.
33. Životný štandard
sociálna udalosť, možný alebo v budúcnosti očakávaný jav, záležitosť ktorou sa zaoberáme. Sociálny problém ktorý jedinec alebo skupiny nedokáže vlastnými silami prekonať.
Sociálny prípad vzniká na základe vonkajších zásahov do života jednotlivca a skupiny /prostredie, nezamestnanosť, deviácie a iné/.
30. Sociálna situácia
stav, v ktorom sa nachádza jedinec či skupina. Súhrn sociokultúrnych okolností, s ktorými je jedinec v neustálej interakcii. Stav vytvorený súhrnom životných podmienok, okolností a vplyvov vzťahujúcich sa na určitú osobu alebo skupinu.
31. Sociálna istota
- je taká nároková zákonná zabezpečovacia sústava starostlivosti o občanov, ktorá je garantovaná štátom v období, kedy vlastným pričinením alebo od jednotlivca nezávislými príčinami sa dostali do sociálnych kolízií /invalidita, nezamestnanosť, alkoholizmus/.
32. Sociálna rovnováha
-stav jednotlivca, skupiny, spoločnosti, v ktorom globálne kvantitatívne a kvalitatívne proporcie umožňujú harmonické prispôsobovanie sa
- možno ju chápať ako harmóniu ľudských síl a hodnôt.
33. Ponytenciárna a postpenitenciárna
- sleduje vytváranie predpokladov na zaradenie sa do občianskeho života, pripravuje ľudí na rešpektovanie zákonov spoločenskej morálky, sociálnych noriem.
Penitenciárny – týkajúci sa výkonu trestu väzenský, trestanecký
Postpenitenciárny – súvisiaci s obdobím osoby po výkone trestu
-pozornosť venuje aj obmedzovaniu negatívnych vplyvov výkonu trestu na osobnosť.
33. Životný štandard
Sociálna spravodlivosť
18. Sociálna spravodlivosť
- interpretácia sociálnej politiky prostredníctvom sociálnej práce
- predpokladá rešpektovanie práv druhých ako určitý ideál vzťahu tvorby a rozdeľovania hodnôt v spoločnosti
- vystupovať spravodlivo voči všetkých ľuďom, rešpektuje aj princíp zásluhovosti
- je zabezpečovaná nezávislými subjektami:
a/ zákonodarnej
b/ výkonnej
c/ súdnej moci
- je základom poriadku, ktorým sa riadia vzájomné vzťahy v občianskej spoločnosti
- je garantovaná demokraciou, morálnymi, politickými, právnymi pravidlami a normami
19. Na akom princípe funguje charita
- charitatívne /humanitárne, filantropické, dobročinné/ organizácie vyjadrujú verejnoprospešný charakter činností týchto organizácií a ich náväznosť na dlhodobé tradície dobročinnosti, milosrdenstva, kresťanskej lásky k blížnemu atď.
20. Úlohy sociálneho pracovníka
- prevencia sociálnych problémov
- konkrétna pomoc
- psychosociálna pomoc
- sociálna politika
- veda, výučba
21. Vzťah sociálny pracovník a klient
- musí mať rozvojovú tendenciu
- musí sa vytvoriť dobrý vzťah a to za predpokladu, že sociálny pracovník:
a/ uznáva klienta, rešpektuje jeho práva a potreby
b/ umožňuje mu prejav emócií a sám je emotívne stabilný
c/ uznáva klientovu osobnosť
d/ nediskriminuje ho za zovňajšok, rasu, správanie
e/ uznáva sebaurčenie klienta, právo rozhodnutia sa
f/ zachováva dôvernosť
Dobrý vzťah má terapeutický účinok. Sociálny pracovník by si mal u klienta vybudovať autoritu. Autorita vzniká vtedy, ak klient prijíma komunikáciu sociálneho pracovníka ako základ pre činnosť klienta.
- interpretácia sociálnej politiky prostredníctvom sociálnej práce
- predpokladá rešpektovanie práv druhých ako určitý ideál vzťahu tvorby a rozdeľovania hodnôt v spoločnosti
- vystupovať spravodlivo voči všetkých ľuďom, rešpektuje aj princíp zásluhovosti
- je zabezpečovaná nezávislými subjektami:
a/ zákonodarnej
b/ výkonnej
c/ súdnej moci
- je základom poriadku, ktorým sa riadia vzájomné vzťahy v občianskej spoločnosti
- je garantovaná demokraciou, morálnymi, politickými, právnymi pravidlami a normami
19. Na akom princípe funguje charita
- charitatívne /humanitárne, filantropické, dobročinné/ organizácie vyjadrujú verejnoprospešný charakter činností týchto organizácií a ich náväznosť na dlhodobé tradície dobročinnosti, milosrdenstva, kresťanskej lásky k blížnemu atď.
20. Úlohy sociálneho pracovníka
- prevencia sociálnych problémov
- konkrétna pomoc
- psychosociálna pomoc
- sociálna politika
- veda, výučba
21. Vzťah sociálny pracovník a klient
- musí mať rozvojovú tendenciu
- musí sa vytvoriť dobrý vzťah a to za predpokladu, že sociálny pracovník:
a/ uznáva klienta, rešpektuje jeho práva a potreby
b/ umožňuje mu prejav emócií a sám je emotívne stabilný
c/ uznáva klientovu osobnosť
d/ nediskriminuje ho za zovňajšok, rasu, správanie
e/ uznáva sebaurčenie klienta, právo rozhodnutia sa
f/ zachováva dôvernosť
Dobrý vzťah má terapeutický účinok. Sociálny pracovník by si mal u klienta vybudovať autoritu. Autorita vzniká vtedy, ak klient prijíma komunikáciu sociálneho pracovníka ako základ pre činnosť klienta.
Kódex sociálneho pracovníka
22. Kódex sociálneho pracovníka
- nezávislosť
- oslobodenie od represie a podradných životných podmienok
- protidiskriminačný prístup
- demokracia a ľudské práva
- ochrana integrity klienta
- spoluúčasť klientov - informovanosť
- sebaurčenie
- odpor proti násiliu
- osobná zodpovednosť
23. Štátny paternalizmus
- vylučuje možnosť iných než štátnych subjektov na fungovanie sociálnej politiky. Nedáva priestor na možnosť alternatívneho riešenia sociálneho stavu spoločnosti. Vznik sociálnej anonymity.
Štát mal všetko pod palcom do r. 89 sa všetko riešilo zo štátneho rozpočtu.
Štát je subjekt keď má všetko pod palcom.
24. Štátny pluralizmus
Podieľanie viacerých subjektov na riešení problému.
Štát nie je subjekt, ak sú už vytvorené fondy, z ktorých sa potom platí to, čo sa odvádzalo do fondov - štát ako garant /dôchodkový fond, fond nezamestnanosti, banky/.
25. Sociálna odkázanosť
- sociálne odkázaný občan je ten, ktorého úhrn súm na zabezpečenie výživy a ostatných životných potrieb a na zabezpečenie nevyhnutných nákladov na domácnosť je nižší, ako životné minimum.
- nezávislosť
- oslobodenie od represie a podradných životných podmienok
- protidiskriminačný prístup
- demokracia a ľudské práva
- ochrana integrity klienta
- spoluúčasť klientov - informovanosť
- sebaurčenie
- odpor proti násiliu
- osobná zodpovednosť
23. Štátny paternalizmus
- vylučuje možnosť iných než štátnych subjektov na fungovanie sociálnej politiky. Nedáva priestor na možnosť alternatívneho riešenia sociálneho stavu spoločnosti. Vznik sociálnej anonymity.
Štát mal všetko pod palcom do r. 89 sa všetko riešilo zo štátneho rozpočtu.
Štát je subjekt keď má všetko pod palcom.
24. Štátny pluralizmus
Podieľanie viacerých subjektov na riešení problému.
Štát nie je subjekt, ak sú už vytvorené fondy, z ktorých sa potom platí to, čo sa odvádzalo do fondov - štát ako garant /dôchodkový fond, fond nezamestnanosti, banky/.
25. Sociálna odkázanosť
- sociálne odkázaný občan je ten, ktorého úhrn súm na zabezpečenie výživy a ostatných životných potrieb a na zabezpečenie nevyhnutných nákladov na domácnosť je nižší, ako životné minimum.
Životné minimum
14. Životné minimum
- súbor statkov a služieb, ktoré umožňujú osobám žijúcim v domácnosti uspokojovať ich nutné potreby /základné/
- minimálne hodnoty sú určované hlavne rodinným prostredím v určitom mieste a v určitom čase
- musí byť odlišné od minimálnej mzdy a musí byť stimulujúce pre zamestnanosť
- stanovuje sa diferencovane
Hlavné garancie životného minima:
a/ zákonné ustanovenie minimálnej mzdy
b/ garancia minimálneho príjmu pre rodiny s deťmi
c/ minimálny dôchodok ako jediný zdroj príjmu
Hlavným garantom životného minima je štát.
Druhy životného minima:
a/ existenčné - minimálna úroveň príjmov a životných nákladov, ktorá umožňuje minimálnu hmotnú existenciu človeka
b/ fyziologické - biologické - stačí na pokrytie najzákladnejších životných potrieb - neobsahuje náklady na priemyselný tovar, počíta sa z kombinácie najlacnejších biologických komponentov potravín
c/ sociálne = spoločenské - je vyššie ako existenčné a fyziologické
- umožňuje uspokojenie nielen základných ale aj spoločenských potrieb
- umožňuje reprodukciu pracovnej sily
- jeho hodnota je o 15% vyššia ako hranica životného minima
Výška životného minima 3.790,-Sk - objektívne
1.895,-Sk - subjektívne
15. Pojmy
a/ objektívne - nezaujaté vyjadrenie skutočnej pravdy bez vlastných osobných prianí a záujmov
b/ subjektívne - podmienený osobnými pocitmi, skúsenosťami, platný pre daný objekt, osobný
- súbor statkov a služieb, ktoré umožňujú osobám žijúcim v domácnosti uspokojovať ich nutné potreby /základné/
- minimálne hodnoty sú určované hlavne rodinným prostredím v určitom mieste a v určitom čase
- musí byť odlišné od minimálnej mzdy a musí byť stimulujúce pre zamestnanosť
- stanovuje sa diferencovane
Hlavné garancie životného minima:
a/ zákonné ustanovenie minimálnej mzdy
b/ garancia minimálneho príjmu pre rodiny s deťmi
c/ minimálny dôchodok ako jediný zdroj príjmu
Hlavným garantom životného minima je štát.
Druhy životného minima:
a/ existenčné - minimálna úroveň príjmov a životných nákladov, ktorá umožňuje minimálnu hmotnú existenciu človeka
b/ fyziologické - biologické - stačí na pokrytie najzákladnejších životných potrieb - neobsahuje náklady na priemyselný tovar, počíta sa z kombinácie najlacnejších biologických komponentov potravín
c/ sociálne = spoločenské - je vyššie ako existenčné a fyziologické
- umožňuje uspokojenie nielen základných ale aj spoločenských potrieb
- umožňuje reprodukciu pracovnej sily
- jeho hodnota je o 15% vyššia ako hranica životného minima
Výška životného minima 3.790,-Sk - objektívne
1.895,-Sk - subjektívne
15. Pojmy
a/ objektívne - nezaujaté vyjadrenie skutočnej pravdy bez vlastných osobných prianí a záujmov
b/ subjektívne - podmienený osobnými pocitmi, skúsenosťami, platný pre daný objekt, osobný
Hmotná a sociálna núdza
16. Hmotná a sociálna núdza
Hmotná núdza - vyjadruje takú sociálnu situáciu, stav, kedy nie sú zabezpečené hmotné životné podmienky občana a občan nemá prostriedky na zabezpečenie prípadne nie je schopný tieto prostriedky vlastným pričinením získať. Je to nedostatok základných potrieb /potrava, ubytovanie/.
- je určená hranica životného minima
Sociálna núdza - stav charakteristický nedostatkom predmetov a služieb potrebných na uspokojovanie životných potrieb asociálnych záujmov občana /podmienky na adekvátne vzdelanie/.
- starostlivosť o svoju osobu
V núdzi je ten občan, ktorý nemá prostriedky alebo ich má, ale z rôznych príčin ich nemôže využívať.
Podľa zákona je to stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, domácnosť najmä vzhľadom na vek, zdravotný stav. sociálnu neprispôsobivosť, stratu zamestnania.
17. Sociálna rovnosť
- rovnosť v materiálnej i nemateriálnej oblasti vyjadrená rovnakým právom na život, vlastníctvo, vzdelanie
- ľudia by nemali byť šikanovaní, či uprednostňovaní na základe rasy, politického či náboženského presvedčenia, pôvodu
- každý človek má rovnaké šance na základe jeho predpokladov a schopností
- rovnosť nie je spravodlivá
- každému musíme zabezpečiť bioproces /je to humánna stránka spoločnosti, povinnosť postarať sa o človeka, je povinnosťou spoločnosti ho zachovať/
- každý má právo na život
Hmotná núdza - vyjadruje takú sociálnu situáciu, stav, kedy nie sú zabezpečené hmotné životné podmienky občana a občan nemá prostriedky na zabezpečenie prípadne nie je schopný tieto prostriedky vlastným pričinením získať. Je to nedostatok základných potrieb /potrava, ubytovanie/.
- je určená hranica životného minima
Sociálna núdza - stav charakteristický nedostatkom predmetov a služieb potrebných na uspokojovanie životných potrieb asociálnych záujmov občana /podmienky na adekvátne vzdelanie/.
- starostlivosť o svoju osobu
V núdzi je ten občan, ktorý nemá prostriedky alebo ich má, ale z rôznych príčin ich nemôže využívať.
Podľa zákona je to stav, keď si občan nemôže sám zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu, domácnosť najmä vzhľadom na vek, zdravotný stav. sociálnu neprispôsobivosť, stratu zamestnania.
17. Sociálna rovnosť
- rovnosť v materiálnej i nemateriálnej oblasti vyjadrená rovnakým právom na život, vlastníctvo, vzdelanie
- ľudia by nemali byť šikanovaní, či uprednostňovaní na základe rasy, politického či náboženského presvedčenia, pôvodu
- každý človek má rovnaké šance na základe jeho predpokladov a schopností
- rovnosť nie je spravodlivá
- každému musíme zabezpečiť bioproces /je to humánna stránka spoločnosti, povinnosť postarať sa o človeka, je povinnosťou spoločnosti ho zachovať/
- každý má právo na život
Sociálna terapia
8. Sociálna terapia
- činnosť zameraná na obnovenie, ozdravenie, zmiernenie alebo zlepšenie určitého sociálneho stavu, v ktorom sa klient nachádza.
Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím, je to vlastná činnosť sociálneho pracovníka s klientom s využívaním profesionality a tímovej práce. Je prvkom sociálneho poradenstva s vecným zameraním. Východiskom je stanovenie objektívnej sociálnej diagnózy.
Etapy sociálnej terapie:
1. sociálna evidencia a prvý kontakt s klientom - základné údaje získava sociálny pracovník buď priamym kontaktom alebo upozornením iných /orgánom alebo inou osobou/ pri priamom kontakte prichádza klient sám, pri upozornení vyhľadá klienta sociálny pracovník
2. sociálne diagnostikovanie - zisťovanie príčin, na základe ktorých vznikol sociálny problém a to zámerným rozhovorom /životná história klienta/ sociálny problém hodnotíme na základe rozhovoru, pozorovaním klienta v prostredí, posudkom a správou odborníkov
- zmapovanie potenciálu klienta
3. plán sociálnej terapie - týka sa dvoch stránok:
a/ vonkajšej - všetka objektívne prekážky v živote jednotlivca alebo skupiny,
b/ vnútornej - nedostatok síl prekonať prekážku alebo sa jej prispôsobiť
Návrhy na riešenie problémových situácií by mali obsahovať jeden alebo viac variantov, mali by klienta zaujať a motivovať k spolupráci so sociálnym pracovníkom.
4. sociálna terapia - je založená na interakcii klienta a sociálneho pracovníka, základom je osobný kontakt, spôsob komunikácie ale aj prostredie, je to konkrétna práca s rodinou, klientom
Rozhovor - cieľom je: informovať klienta o sociálnej situácii a možnostiach nápravy
informovať klienta o následkoch neprimeraného postoja a spôsoboch
poukazovať na zlepšenie sociálnej situácie a znovu hovoriť o tých, ktorých sklamal
5. Ukončenie práce s klientom - sociálno-výchovná terapia končí:
vyriešením problému, zmiernením konfliktov medzi klientom a spoločnosťou, ukončená pre nezáujem klienta, smrť.
Niektorí klienti si vyžadujú sledovanie po dobu tzv. adaptácie na novú sociálnu situáciu, môže nastať tzv. kritickí doba, zlyhanie klienta, preto sociálny pracovník udržuje kontakt s klientom, povzbudzuje ho. Sledovanie klientov slúži tiež k overeniu správnosti sociálnej diagnostiky a terapie a to po dobu, pokiaľ sa o nich vedie evidencia. Kedy ukončiť terapiu záleží väčšinou na sociálnom pracovníkovi.
- činnosť zameraná na obnovenie, ozdravenie, zmiernenie alebo zlepšenie určitého sociálneho stavu, v ktorom sa klient nachádza.
Odstránenie porušenej rovnováhy medzi klientom a prostredím, je to vlastná činnosť sociálneho pracovníka s klientom s využívaním profesionality a tímovej práce. Je prvkom sociálneho poradenstva s vecným zameraním. Východiskom je stanovenie objektívnej sociálnej diagnózy.
Etapy sociálnej terapie:
1. sociálna evidencia a prvý kontakt s klientom - základné údaje získava sociálny pracovník buď priamym kontaktom alebo upozornením iných /orgánom alebo inou osobou/ pri priamom kontakte prichádza klient sám, pri upozornení vyhľadá klienta sociálny pracovník
2. sociálne diagnostikovanie - zisťovanie príčin, na základe ktorých vznikol sociálny problém a to zámerným rozhovorom /životná história klienta/ sociálny problém hodnotíme na základe rozhovoru, pozorovaním klienta v prostredí, posudkom a správou odborníkov
- zmapovanie potenciálu klienta
3. plán sociálnej terapie - týka sa dvoch stránok:
a/ vonkajšej - všetka objektívne prekážky v živote jednotlivca alebo skupiny,
b/ vnútornej - nedostatok síl prekonať prekážku alebo sa jej prispôsobiť
Návrhy na riešenie problémových situácií by mali obsahovať jeden alebo viac variantov, mali by klienta zaujať a motivovať k spolupráci so sociálnym pracovníkom.
4. sociálna terapia - je založená na interakcii klienta a sociálneho pracovníka, základom je osobný kontakt, spôsob komunikácie ale aj prostredie, je to konkrétna práca s rodinou, klientom
Rozhovor - cieľom je: informovať klienta o sociálnej situácii a možnostiach nápravy
informovať klienta o následkoch neprimeraného postoja a spôsoboch
poukazovať na zlepšenie sociálnej situácie a znovu hovoriť o tých, ktorých sklamal
5. Ukončenie práce s klientom - sociálno-výchovná terapia končí:
vyriešením problému, zmiernením konfliktov medzi klientom a spoločnosťou, ukončená pre nezáujem klienta, smrť.
Niektorí klienti si vyžadujú sledovanie po dobu tzv. adaptácie na novú sociálnu situáciu, môže nastať tzv. kritickí doba, zlyhanie klienta, preto sociálny pracovník udržuje kontakt s klientom, povzbudzuje ho. Sledovanie klientov slúži tiež k overeniu správnosti sociálnej diagnostiky a terapie a to po dobu, pokiaľ sa o nich vedie evidencia. Kedy ukončiť terapiu záleží väčšinou na sociálnom pracovníkovi.
Typy sociálnej práce
9. Typy sociálnej práce
Kuratívna - odstraňovanie, neutralizovanie alebo zmierňovanie určitých vzniknutých sociálne negatívnych situácií.
Preventívna - zameriava sa na predchádzanie alebo znižovanie možných dôsledkov nežiadúcich javov. Je to najefektívnejšia investícia štátu.
Skupinová - je SP s väčším počtom osôb, skupinou, ktorá nadväzuje na poznatky individuálnej SP a prostredníctvom ďalšieho subjektu /skupiny/ pôsobí na všetkých ostatných klientov. Členovia skupiny sa navzájom ovplyvňujú spája ich spoločný sociálny problém.
Komunitná - je zameraná na konkrétne životné situácie v určitých územných celkoch. Má zabraňovať vzniku sociálnych problémov alebo napomáhať v riešení určitých vzniknutých problémov. Cieľom je hľadať kompromisy, osvedčila sa spolupráca s ľuďmi s prirodzenou autoritou v komunite.
Prípadová /individuálna/ - konkrétna SP s jednotlivcom, klientom. Sociálny problém pramení z narušených vonkajších a vnútorných vzťahov a postojov klienta k okoliu. Prístup je psychosociálny. Psychologickým rozhovorom je potrebné zistiť skutočnosti, ktoré narušili utváranie osobnosti klienta. Rozhovor využívame na priame výchovné pôsobenie.
10. Záznamy a dokumentácia sociálnej práce
Plnia tieto funkcie:
- slúžia k vyhodnoteniu efektivity
- informovanie orgánov
- ako podklady pre súd
- v štatistike
- ku konzultáciám ostatných sociálnych pracovníkov
- ku výcviku mladých sociálnych pracovníkov
Záznamy musia obsahovať:
- sociálnu anamnézu
- hodnotenie sociálnej situácie
- plán sociálnych služieb
- poznámky o priebehu terapie
- záverečné zhrnutie a záznamy prevencie
Kuratívna - odstraňovanie, neutralizovanie alebo zmierňovanie určitých vzniknutých sociálne negatívnych situácií.
Preventívna - zameriava sa na predchádzanie alebo znižovanie možných dôsledkov nežiadúcich javov. Je to najefektívnejšia investícia štátu.
Skupinová - je SP s väčším počtom osôb, skupinou, ktorá nadväzuje na poznatky individuálnej SP a prostredníctvom ďalšieho subjektu /skupiny/ pôsobí na všetkých ostatných klientov. Členovia skupiny sa navzájom ovplyvňujú spája ich spoločný sociálny problém.
Komunitná - je zameraná na konkrétne životné situácie v určitých územných celkoch. Má zabraňovať vzniku sociálnych problémov alebo napomáhať v riešení určitých vzniknutých problémov. Cieľom je hľadať kompromisy, osvedčila sa spolupráca s ľuďmi s prirodzenou autoritou v komunite.
Prípadová /individuálna/ - konkrétna SP s jednotlivcom, klientom. Sociálny problém pramení z narušených vonkajších a vnútorných vzťahov a postojov klienta k okoliu. Prístup je psychosociálny. Psychologickým rozhovorom je potrebné zistiť skutočnosti, ktoré narušili utváranie osobnosti klienta. Rozhovor využívame na priame výchovné pôsobenie.
10. Záznamy a dokumentácia sociálnej práce
Plnia tieto funkcie:
- slúžia k vyhodnoteniu efektivity
- informovanie orgánov
- ako podklady pre súd
- v štatistike
- ku konzultáciám ostatných sociálnych pracovníkov
- ku výcviku mladých sociálnych pracovníkov
Záznamy musia obsahovať:
- sociálnu anamnézu
- hodnotenie sociálnej situácie
- plán sociálnych služieb
- poznámky o priebehu terapie
- záverečné zhrnutie a záznamy prevencie
Charakteristika sociálneho pracovníka
11. Charakteristika sociálneho pracovníka
a/ musí urobiť pre klienta maximum
b/ nesmie robiť na úkor seba
c/ sociálny pracovník sa stáva zodpovedným za občianske bohatstvo spoločnosti - hospodár s daňami
- reálny postoj k vlastným možnostiam stanoviť správnu diagnózu, pripraviť plán sociálnej práce s klientom
- schopný spolupracovať so systémami, ku ktorým klient patrí
- byť schopný poukázať na sociálne a politické príčiny problémov
Sociálny pracovník pre úspešnú komunikáciu s klientom musí rešpektovať jazykovú bázu klienta, správne artikulovať.
12. Osobnosť sociálneho pracovníka
Spolupracuje s ľuďmi, ktorí sa trvale alebo prechodne nachádzajú v stave sociálnych kolízií. Jeho osobnosť sa odvíja od kvalitného vzdelania, rozhľadu, jeho profesionálnych predpokladov a schopností, schopnosti komunikácie, vhodné povahové črty.
Predpoklady:
- odborné vedomosti v oblasti sociálnej práce
- všeobecné vzdelanie
- aktívne zapájanie do života spoločnosti
- kladné osobné vlastnosti
13. Kto je klient?
- osoba, ktorá prichádza alebo je v starostlivosti sociálneho pracovníka
- jedinec alebo skupina, ktorá vyžaduje sociálnu starostlivosť alebo pomoc, má sociálny problém, ktorý treba odstrániť.
Klient nie je schopný sám prekonať kolíznu situáciu, preto prichádza pre pomoc.
a/ musí urobiť pre klienta maximum
b/ nesmie robiť na úkor seba
c/ sociálny pracovník sa stáva zodpovedným za občianske bohatstvo spoločnosti - hospodár s daňami
- reálny postoj k vlastným možnostiam stanoviť správnu diagnózu, pripraviť plán sociálnej práce s klientom
- schopný spolupracovať so systémami, ku ktorým klient patrí
- byť schopný poukázať na sociálne a politické príčiny problémov
Sociálny pracovník pre úspešnú komunikáciu s klientom musí rešpektovať jazykovú bázu klienta, správne artikulovať.
12. Osobnosť sociálneho pracovníka
Spolupracuje s ľuďmi, ktorí sa trvale alebo prechodne nachádzajú v stave sociálnych kolízií. Jeho osobnosť sa odvíja od kvalitného vzdelania, rozhľadu, jeho profesionálnych predpokladov a schopností, schopnosti komunikácie, vhodné povahové črty.
Predpoklady:
- odborné vedomosti v oblasti sociálnej práce
- všeobecné vzdelanie
- aktívne zapájanie do života spoločnosti
- kladné osobné vlastnosti
13. Kto je klient?
- osoba, ktorá prichádza alebo je v starostlivosti sociálneho pracovníka
- jedinec alebo skupina, ktorá vyžaduje sociálnu starostlivosť alebo pomoc, má sociálny problém, ktorý treba odstrániť.
Klient nie je schopný sám prekonať kolíznu situáciu, preto prichádza pre pomoc.
Záchranná sociálna sieť
6. Záchranná sociálna sieť
- je podmienená zmenou štruktúry, znížením reálnych príjmov a životnej úrovne určitých skupín obyvateľstva a vyvolávaním sociálneho napätia
- funkcia ZSS pôsobí na urýchlené vytváranie nových pracovných príležitostí
- zachováva nevyhnutný čas na schopnosť pracovnej sily pred jej novým pracovným uplatnením
- sociálne zabezpečuje starých a individuálnych občanov
Ak si jedinec nevie zabezpečiť kvalitu svojho života nastupuje rodina. Aktívum rodiny je pomáhať deťom.
Deti dospejú a rodičov dajú do domova = pasívum, lebo dieťa nestihne sociálne dozrieť, preto tak koná.
7. Funkcie sociálnej politiky
Ochranná - konkrétne prejavy ochrannej funkcie majú podobu ochrany pracovnej sily, sú zamerané najmä na dĺžku pracovného času, na intenzitu pracovného času, pracovné podmienky, ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci.
Ochrana občanov v predproduktívnom a postproduktívnom veku, ochrana postihnutých.
Je to vlastne ochrana proti nadmernému zneužívaniu pracovnej sily, rešpektovanie ženskej práce, problematika zamestnávania detí. Štát musí ochraňovať občanov či už sú zamestnanci, zamestnávatelia, spotrebitelia, postihnutí.
- je podmienená zmenou štruktúry, znížením reálnych príjmov a životnej úrovne určitých skupín obyvateľstva a vyvolávaním sociálneho napätia
- funkcia ZSS pôsobí na urýchlené vytváranie nových pracovných príležitostí
- zachováva nevyhnutný čas na schopnosť pracovnej sily pred jej novým pracovným uplatnením
- sociálne zabezpečuje starých a individuálnych občanov
Ak si jedinec nevie zabezpečiť kvalitu svojho života nastupuje rodina. Aktívum rodiny je pomáhať deťom.
Deti dospejú a rodičov dajú do domova = pasívum, lebo dieťa nestihne sociálne dozrieť, preto tak koná.
7. Funkcie sociálnej politiky
Ochranná - konkrétne prejavy ochrannej funkcie majú podobu ochrany pracovnej sily, sú zamerané najmä na dĺžku pracovného času, na intenzitu pracovného času, pracovné podmienky, ochranu zdravia a bezpečnosti pri práci.
Ochrana občanov v predproduktívnom a postproduktívnom veku, ochrana postihnutých.
Je to vlastne ochrana proti nadmernému zneužívaniu pracovnej sily, rešpektovanie ženskej práce, problematika zamestnávania detí. Štát musí ochraňovať občanov či už sú zamestnanci, zamestnávatelia, spotrebitelia, postihnutí.
Regulatívna
Regulatívna - ide o vzájomné spolupôsobenie na reguláciu sociálneho života spoločnosti, legislatívy, štátu, podnikateľov a odborov. Veľmi dôležité je rešpektovanie medzinárodných dohôd. Štát na jednej strane pôsobí ako rozhodca v spornej otázke v oblasti sociálneho zmieru medzi podnikateľmi a odbormi, predsa však podstatne zasahuje do celkového vývoja /daňovou politikou/.
Prerozdeľovacia funkcia - medzi hlavné nástroje prezozdeľovacej politiky štátu patria dane, odvody, clá a podobne. Ide o stanovovanie daňovej povinnosti občanov. Patria sem daňové úľavy či iné zvýhodňovania v čase sociálnych kolízií. Samotné prerozdeľovanie vychádza zo zásady poskytnúť slabšiemu partnerovi nutný či primeraný priestor na vyváženie, regulovanie svojho vlastného života. Prerozdeľovanie chápeme ako dodatočné sociálno-politicky motivované rozdeľovanie prostriedkov v rámci celej spoločnosti.
Hospodárska - žiadny hospodársky model nepôsobí sám o sebe aj sociálne.
Efektívny hospodársky vývoj vytvára prostriedky, bez ktorých by sociálna politika nemohla účinne pôsobiť.
HF - štruktúra výroby, tempo hospodárskeho rastu, sociálne podmienky.
Spoločenská - zahŕňa čo má sociálna politika zabezpečovať v záujme všestranne vyváženého rozvoja človeka.
Zaoberá sa analýzou postupov zabezpečovania životných a sociálnych istôt a uskutočňovaní sociálnej spravodlivosti.
Prerozdeľovacia funkcia - medzi hlavné nástroje prezozdeľovacej politiky štátu patria dane, odvody, clá a podobne. Ide o stanovovanie daňovej povinnosti občanov. Patria sem daňové úľavy či iné zvýhodňovania v čase sociálnych kolízií. Samotné prerozdeľovanie vychádza zo zásady poskytnúť slabšiemu partnerovi nutný či primeraný priestor na vyváženie, regulovanie svojho vlastného života. Prerozdeľovanie chápeme ako dodatočné sociálno-politicky motivované rozdeľovanie prostriedkov v rámci celej spoločnosti.
Hospodárska - žiadny hospodársky model nepôsobí sám o sebe aj sociálne.
Efektívny hospodársky vývoj vytvára prostriedky, bez ktorých by sociálna politika nemohla účinne pôsobiť.
HF - štruktúra výroby, tempo hospodárskeho rastu, sociálne podmienky.
Spoločenská - zahŕňa čo má sociálna politika zabezpečovať v záujme všestranne vyváženého rozvoja človeka.
Zaoberá sa analýzou postupov zabezpečovania životných a sociálnych istôt a uskutočňovaní sociálnej spravodlivosti.
Subjekty sociálnej politiky
5. Subjekty sociálnej politiky
Jedinec - je zodpovedný za kvalitu svojho života a rodiny.
Rodina - napĺňajú sa v nej najpodstatnejšie vzťahy solidarity, vzájomnej sociálnej pomoci a formuje sa osobná zodpovednosť za svoj osud. Najdôležitejšia sociálna skupina, ktorá je sociálnou bunkou spoločnosti s viacerými úlohami:
a/ regulovanie sexuálneho správania
b/ reprodukcia, biologická reprodukcia
c/ socializácia jej vlastných členov
d/ ochranná funkcia, zázemie, útočisko
e/ začlenenie členov do sociálneho života spoločnosti
Rodina = skupina najmenej dvoch osôb, ktoré tvoria manželský pár, ak majú spoločné deti, označuje sa ako úplná rodina.
Neúplná rodina - chýba jeden z rodičov.
Štát ako subjekt, hlavný garant sociálnej politiky:
- vytvára podmienky na to, aby čo najširší okruh sociálnych potrieb mohol byť zabezpečený vlastnými silami a to predovšetkým pracovným príjmom, sociálnym poistením a pod.
- garantuje vytvorenie a pôsobenie uceleného systému poradenstva
- v účinnosti s ďalšími sociálnymi subjektami garantuje každému občanovi v prípade preukázanej chudoby /stavov núdze/ poskytnutie sociálnej pomoci /dávky, služby/ na úrovni celospoločensky uznávaného životného minima.
Obec ako sociálny subjekt:
- voči obci musí občan nadobudnúť domovské právo a z neho vyplývajúcu sociálnu pomoc, nadobudnutie domovského práva mohlo byť
a/ priamo = výslovným udelení zo strany obce, podmienkou je 10 rokov nepretržitého a dobrovoľného pobytu
b/ nepriamo = deti svojim narodením, manželky uzatvorením sobáša
Neštátne sociálne subjekty - dobrovoľné organizácie, humanitné organizácie, odbory, cirkev, súkromný sektor.
Na neštátne subjekty je jedinec odkázaný, ak prepadne aj cez záchrannú sociálnu sieť.
Jedinec - je zodpovedný za kvalitu svojho života a rodiny.
Rodina - napĺňajú sa v nej najpodstatnejšie vzťahy solidarity, vzájomnej sociálnej pomoci a formuje sa osobná zodpovednosť za svoj osud. Najdôležitejšia sociálna skupina, ktorá je sociálnou bunkou spoločnosti s viacerými úlohami:
a/ regulovanie sexuálneho správania
b/ reprodukcia, biologická reprodukcia
c/ socializácia jej vlastných členov
d/ ochranná funkcia, zázemie, útočisko
e/ začlenenie členov do sociálneho života spoločnosti
Rodina = skupina najmenej dvoch osôb, ktoré tvoria manželský pár, ak majú spoločné deti, označuje sa ako úplná rodina.
Neúplná rodina - chýba jeden z rodičov.
Štát ako subjekt, hlavný garant sociálnej politiky:
- vytvára podmienky na to, aby čo najširší okruh sociálnych potrieb mohol byť zabezpečený vlastnými silami a to predovšetkým pracovným príjmom, sociálnym poistením a pod.
- garantuje vytvorenie a pôsobenie uceleného systému poradenstva
- v účinnosti s ďalšími sociálnymi subjektami garantuje každému občanovi v prípade preukázanej chudoby /stavov núdze/ poskytnutie sociálnej pomoci /dávky, služby/ na úrovni celospoločensky uznávaného životného minima.
Obec ako sociálny subjekt:
- voči obci musí občan nadobudnúť domovské právo a z neho vyplývajúcu sociálnu pomoc, nadobudnutie domovského práva mohlo byť
a/ priamo = výslovným udelení zo strany obce, podmienkou je 10 rokov nepretržitého a dobrovoľného pobytu
b/ nepriamo = deti svojim narodením, manželky uzatvorením sobáša
Neštátne sociálne subjekty - dobrovoľné organizácie, humanitné organizácie, odbory, cirkev, súkromný sektor.
Na neštátne subjekty je jedinec odkázaný, ak prepadne aj cez záchrannú sociálnu sieť.
Sociálna práca a sociálna politika
3. Sociálna politika
- spôsob sociálneho regulovania = regulovanie spoločnosti v záujme všetkých vrstiev spoločnosti.
- súhrn všetkých opatrení, ktorých účelom je zlepšiť životné podmienky obyvateľstva v rámci daných hospodárskych a politických možností.
- stanovuje zámer vývoja /rozvoja/ = prognózy, alternatívy
Sociálne regulovanie vyplýva z Ústavy SR, z medzinárodných dokumentov, tripartity, kolektívnych zmlúv. Je to realizácia zámerov spoločnosti.
4. Vzťah sociálnej politiky a sociálnej práce
Jednotlivec využíva solidaritu:
nemocenské poistenie = solidarita - zdravý a chorý
daňový systém = solidarita - bohatý a chudobný
Solidarita = občan sa vzdá určitých práv /odvody/.
Princíp rešpektovania vzájomnej väzby hodnôt, noriem potrieb a záujmov pre zachovanie celku. Vytvára priestor pre naplnenie zmyslu života.
Subsidiarita /podpornosť/ - spoločenská zásada rešpektovania nižšieho, zodpovednosť vyšších článkov za nižšie /ministerstvá na obec/.
- spôsob sociálneho regulovania = regulovanie spoločnosti v záujme všetkých vrstiev spoločnosti.
- súhrn všetkých opatrení, ktorých účelom je zlepšiť životné podmienky obyvateľstva v rámci daných hospodárskych a politických možností.
- stanovuje zámer vývoja /rozvoja/ = prognózy, alternatívy
Sociálne regulovanie vyplýva z Ústavy SR, z medzinárodných dokumentov, tripartity, kolektívnych zmlúv. Je to realizácia zámerov spoločnosti.
4. Vzťah sociálnej politiky a sociálnej práce
Jednotlivec využíva solidaritu:
nemocenské poistenie = solidarita - zdravý a chorý
daňový systém = solidarita - bohatý a chudobný
Solidarita = občan sa vzdá určitých práv /odvody/.
Princíp rešpektovania vzájomnej väzby hodnôt, noriem potrieb a záujmov pre zachovanie celku. Vytvára priestor pre naplnenie zmyslu života.
Subsidiarita /podpornosť/ - spoločenská zásada rešpektovania nižšieho, zodpovednosť vyšších článkov za nižšie /ministerstvá na obec/.
Sociálna práca a sociálna politika
Sociálna práca a sociálna politika
1.Čo je to sociálne?
Sociálno - spolupatričnosť, vzájomná spätosť ľudí, interakcia
Sociálny - spoločenský týkajúci sa celej spoločnosti, vychádzajúci zo životných podmienok, vyjadrujúci: životné istoty, blaho a dobro občanov v spoločnosti, pomoc, spolucítenie, slúžiaci hygiene, ľudský všeľudský, vyjadrujúci kladné ľudské hodnoty. Chápeme ho ako samostatnú oblasť sociálnej sféry celospoločenského pohybu. Tento pojem je používaný aj v zmysle starostlivosti a zabezpečenia hendikepovaných, slabých a starších členov spoločnosti.
Sociálne = spoločenské - je vyššie ako existenčné a fyziologické
- umožňuje uspokojenie nielen základných ale aj spoločenských potrieb
- umožňuje reprodukciu pracovnej sily, platiť sebe aj svojej rodine vzdelanie
- medzi existenčným a sociálnym minimom sú tí, ktorí sa odpútali od hranice biedy.
2. Sociálna práca
Špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť na profesionálnom základe o človeka.
Aplikuje poznatky do praxe.
Zaoberá sa fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám.
Predmetom je človek od narodenia po smrť.
Venuje sa:
- silným jedincom - tvorcovia hodnôt
- handikepovaným ľuďom - sociálna štátna starostlivosť
- ľuďom v sociálnych kolíziách /nezamestnaní, bezdomovci, závislí/.
Pôsobnosť sociálnej práce siaha od primárnych na jednotlivca pôsobiacich procesov až po angažovanie sa v sociálnej politike, plánovaní, rozvoji.
Zahŕňa poradenstvo, klinickú sociálnu prácu, skupinovú prácu, sociálno-pedagogickú prácu, starostlivosť o rodinu a terapiu.
Jej poslaním je umožniť všetkým ľuďom rozvinúť potenciál, obohatiť svoj život a zabrániť dysfunkciám.
1.Čo je to sociálne?
Sociálno - spolupatričnosť, vzájomná spätosť ľudí, interakcia
Sociálny - spoločenský týkajúci sa celej spoločnosti, vychádzajúci zo životných podmienok, vyjadrujúci: životné istoty, blaho a dobro občanov v spoločnosti, pomoc, spolucítenie, slúžiaci hygiene, ľudský všeľudský, vyjadrujúci kladné ľudské hodnoty. Chápeme ho ako samostatnú oblasť sociálnej sféry celospoločenského pohybu. Tento pojem je používaný aj v zmysle starostlivosti a zabezpečenia hendikepovaných, slabých a starších členov spoločnosti.
Sociálne = spoločenské - je vyššie ako existenčné a fyziologické
- umožňuje uspokojenie nielen základných ale aj spoločenských potrieb
- umožňuje reprodukciu pracovnej sily, platiť sebe aj svojej rodine vzdelanie
- medzi existenčným a sociálnym minimom sú tí, ktorí sa odpútali od hranice biedy.
2. Sociálna práca
Špeciálnymi pracovnými metódami zaisťuje sociálnu starostlivosť na profesionálnom základe o človeka.
Aplikuje poznatky do praxe.
Zaoberá sa fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám.
Predmetom je človek od narodenia po smrť.
Venuje sa:
- silným jedincom - tvorcovia hodnôt
- handikepovaným ľuďom - sociálna štátna starostlivosť
- ľuďom v sociálnych kolíziách /nezamestnaní, bezdomovci, závislí/.
Pôsobnosť sociálnej práce siaha od primárnych na jednotlivca pôsobiacich procesov až po angažovanie sa v sociálnej politike, plánovaní, rozvoji.
Zahŕňa poradenstvo, klinickú sociálnu prácu, skupinovú prácu, sociálno-pedagogickú prácu, starostlivosť o rodinu a terapiu.
Jej poslaním je umožniť všetkým ľuďom rozvinúť potenciál, obohatiť svoj život a zabrániť dysfunkciám.
Teória vládnucej triedy
Teória vládnucej triedy
Roško pri tvorbe svojej teórie vládnucej triedy obohatil Marxov pojem vládnucej triedy. Vo svojej práci Roško ani len nepolemizoval s niekým, kto by pochyboval o tom, že v socialistickej spoločnosti je robotnícka trieda vládnucou triedou. Existenciu vládnucej triedy bral ako samozrejmý fakt. Roško pri vypracovaní svojej teórie vládnucej triedy vychádzal aj z Leninovej definície tried, ale považoval ju za príliš všeobecnú. Vychádzal z predpokladu, že robotnícka trieda je v etape budovanie socializmu vládnucou triedou, preto považoval Marxovu definíciu tried za adekvátnejšiu pre skúmanie sociálnej štruktúry socialistickej spoločnosti.
Skúmanie sociálnej štruktúry v deväťdesiatych rokoch
V rokoch 1991-92 sa uskutočnili dva empirické výskumy, ktorých súčasťou bolo aj zisťovanie údajov o sociálnej štruktúre Slovenska.
Autori koncepcie transformácie sociálnej štruktúry sú Bunčák a Harmadyová. Vo svojom výskume použili Eriksom-Goldthorpe-Portocarerovu triednu klasifikáciu, pričom použili desaťtriedny variant tejto klasifikácie a využili výsledky dvoch výskumov: Sociálna stratifikácia 1991 a ASSP 1992. Svoju pozornosť venovali aj demografickému vývoju, štruktúre zamestnanosti a vzdelania.
Štúdia M. Tučka sa pokúša postihnúť vývoj sociálnej štruktúry v Čechách a na Slovensku od roku 1945. Zvláštnu pozornosť venoval obnove súkromného vlastníctva po roku 1989, vývoju zamestnanosti a zmenám odvetvovej a profesiovej štruktúry. Venoval sa tiež skúmaniu vývoja životnej úrovne a zmien v životnom štýle.
Roško pri tvorbe svojej teórie vládnucej triedy obohatil Marxov pojem vládnucej triedy. Vo svojej práci Roško ani len nepolemizoval s niekým, kto by pochyboval o tom, že v socialistickej spoločnosti je robotnícka trieda vládnucou triedou. Existenciu vládnucej triedy bral ako samozrejmý fakt. Roško pri vypracovaní svojej teórie vládnucej triedy vychádzal aj z Leninovej definície tried, ale považoval ju za príliš všeobecnú. Vychádzal z predpokladu, že robotnícka trieda je v etape budovanie socializmu vládnucou triedou, preto považoval Marxovu definíciu tried za adekvátnejšiu pre skúmanie sociálnej štruktúry socialistickej spoločnosti.
Skúmanie sociálnej štruktúry v deväťdesiatych rokoch
V rokoch 1991-92 sa uskutočnili dva empirické výskumy, ktorých súčasťou bolo aj zisťovanie údajov o sociálnej štruktúre Slovenska.
Autori koncepcie transformácie sociálnej štruktúry sú Bunčák a Harmadyová. Vo svojom výskume použili Eriksom-Goldthorpe-Portocarerovu triednu klasifikáciu, pričom použili desaťtriedny variant tejto klasifikácie a využili výsledky dvoch výskumov: Sociálna stratifikácia 1991 a ASSP 1992. Svoju pozornosť venovali aj demografickému vývoju, štruktúre zamestnanosti a vzdelania.
Štúdia M. Tučka sa pokúša postihnúť vývoj sociálnej štruktúry v Čechách a na Slovensku od roku 1945. Zvláštnu pozornosť venoval obnove súkromného vlastníctva po roku 1989, vývoju zamestnanosti a zmenám odvetvovej a profesiovej štruktúry. Venoval sa tiež skúmaniu vývoja životnej úrovne a zmien v životnom štýle.
Návrat k skúmaniu tried
Návrat k skúmaniu tried
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa výskum sociálnej štruktúry na Slovensku, podobne ako v Čechách preorientoval na výskum tried ako jadra sociálnej štruktúry. Bol to skôr dôsledok nižšej teoretickej úrovne slovenskej sociológie.
Robotnícka trieda bola v socialistickej sociálnej štruktúre vedúcou spoločenskou triedou, čo však znamenalo jej vyššie postavenie v porovnaní s ostatnými triedami. Problematike robotníckej triedy sa v tomto období najviac venoval F. Tašký, problematike triedy družstevných roľníkov V. Bauch a inteligencii R. Roško.
Skúmanie zbližovania tried a sociálnych skupín
Priamymi účastníkmi výskumu boli sociologické pracoviská Bulharska, Československa, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu.
Problém zbližovania sa nestal vedeckým problémom na základe teoretických úvah sociológov, ale na základe politického rozhodnutia.
Teoretické východiská, ktoré boli prijaté v medzinárodnom projekte, vytvárali iba všeobecný rámec, ktorý poskytoval možnosť teoreticky rozpracovať jednotlivé tematické okruhy. V teoretickej časti medzinárodného projektu sa zbližovanie chápalo ako posledný z piatich stupňov v procese prechodu od triednej spoločnosti k beztriednej. Autori tejto koncepcie vychádzali z Leninovho programu odstránenia tried, ktorý vznikol v dvadsiatich rokoch a prostredníctvom ktorého chcel Lenin budovať komunistickú spoločnosť v Rusku. Proces zbližovania robotníckej triedy a inteligencie v socialistickej spoločnosti sa považoval za zákonitý, t.j. nevyhnutne sa uplatňuje všade tam, kde sa inštalovala socialistická sociálna štruktúra a kde sa táto štruktúra progresívne vyvíja.
Cieľom výskumu bolo vymedziť alebo odkryť rozdiely medzi robotníckou triedou a inžiniersko-technickou inteligenciou, s akcentom na zobrazenie dosiahnutej úrovne procesu zbližovania, alebo prekonania rozdielov medzi týmito základnými spoločenskými skupinami. Pre tento účel boli zjednotené nástroje získavanie údajov, procedúry výberu a obdobie, v ktorom sa výskum uskutočnil.
Začiatkom sedemdesiatych rokov sa výskum sociálnej štruktúry na Slovensku, podobne ako v Čechách preorientoval na výskum tried ako jadra sociálnej štruktúry. Bol to skôr dôsledok nižšej teoretickej úrovne slovenskej sociológie.
Robotnícka trieda bola v socialistickej sociálnej štruktúre vedúcou spoločenskou triedou, čo však znamenalo jej vyššie postavenie v porovnaní s ostatnými triedami. Problematike robotníckej triedy sa v tomto období najviac venoval F. Tašký, problematike triedy družstevných roľníkov V. Bauch a inteligencii R. Roško.
Skúmanie zbližovania tried a sociálnych skupín
Priamymi účastníkmi výskumu boli sociologické pracoviská Bulharska, Československa, Maďarska, NDR, Poľska a Sovietskeho zväzu.
Problém zbližovania sa nestal vedeckým problémom na základe teoretických úvah sociológov, ale na základe politického rozhodnutia.
Teoretické východiská, ktoré boli prijaté v medzinárodnom projekte, vytvárali iba všeobecný rámec, ktorý poskytoval možnosť teoreticky rozpracovať jednotlivé tematické okruhy. V teoretickej časti medzinárodného projektu sa zbližovanie chápalo ako posledný z piatich stupňov v procese prechodu od triednej spoločnosti k beztriednej. Autori tejto koncepcie vychádzali z Leninovho programu odstránenia tried, ktorý vznikol v dvadsiatich rokoch a prostredníctvom ktorého chcel Lenin budovať komunistickú spoločnosť v Rusku. Proces zbližovania robotníckej triedy a inteligencie v socialistickej spoločnosti sa považoval za zákonitý, t.j. nevyhnutne sa uplatňuje všade tam, kde sa inštalovala socialistická sociálna štruktúra a kde sa táto štruktúra progresívne vyvíja.
Cieľom výskumu bolo vymedziť alebo odkryť rozdiely medzi robotníckou triedou a inžiniersko-technickou inteligenciou, s akcentom na zobrazenie dosiahnutej úrovne procesu zbližovania, alebo prekonania rozdielov medzi týmito základnými spoločenskými skupinami. Pre tento účel boli zjednotené nástroje získavanie údajov, procedúry výberu a obdobie, v ktorom sa výskum uskutočnil.
Teória antiburžoáznej triednej kolektivity
Teória antiburžoáznej triednej kolektivity
Roškova teória – teóriu antiburžoáznej triednej kolektivity možno označiť za pokus o vypracovanie samostatnej teórie zbližovania. Pri jej tvorbe sa síce autorov odvolával na výskum zbližovania, táto teória však nebola pokračovaním jeho teórie domáceho a spoločenského pracovného okruhu a nebola ani teoretickým zovšeobecnením empirických údajov získaných týmto výskumom. Bola teoretickým rozpracovaním a rozvinutím oficiálne prijatej teoretickej koncepcie zbližovania
Teória antiburžoáznej triednej kolektivity (ATK) Roško formuloval takto: „každý konkrétny sociologický výskum by mala završovať citlivá sebareflexia kladúca si za cieľ odpovedať na otázku, čo sa so vstupnou teoretickou predstavou v priebehu danej akcie udialo, menovite v čom sa prejavila ako deficitná, resp. akým spôsobom sa v závere obohatila“. Ako východisko vo svojej práci použil otázku „Čo je vnútri socializmu a čo ostáva mimo tohto rámca?“ Podľa Roška mimo rámca socializmu ostáva iba buržoázia, ktorá personifikuje súkromné vlastníctvo predmetných výrobných podmienok. Roško zbližovanie vo vzťahu s buržoáziou zredukoval na formu triedneho boja.
Engelsov výraz „skrytý“ socializmus je podľa Roška staršieho dáta a tiež patrí k socializmu – bez ohľadu na to, či no naše hlavy reflektujú, alebo nie. Takto posunul počiatky socializmu do obdobia prechodu spoločnosti od feudalizmu ku kapitalizmu.
Roškova teória – teóriu antiburžoáznej triednej kolektivity možno označiť za pokus o vypracovanie samostatnej teórie zbližovania. Pri jej tvorbe sa síce autorov odvolával na výskum zbližovania, táto teória však nebola pokračovaním jeho teórie domáceho a spoločenského pracovného okruhu a nebola ani teoretickým zovšeobecnením empirických údajov získaných týmto výskumom. Bola teoretickým rozpracovaním a rozvinutím oficiálne prijatej teoretickej koncepcie zbližovania
Teória antiburžoáznej triednej kolektivity (ATK) Roško formuloval takto: „každý konkrétny sociologický výskum by mala završovať citlivá sebareflexia kladúca si za cieľ odpovedať na otázku, čo sa so vstupnou teoretickou predstavou v priebehu danej akcie udialo, menovite v čom sa prejavila ako deficitná, resp. akým spôsobom sa v závere obohatila“. Ako východisko vo svojej práci použil otázku „Čo je vnútri socializmu a čo ostáva mimo tohto rámca?“ Podľa Roška mimo rámca socializmu ostáva iba buržoázia, ktorá personifikuje súkromné vlastníctvo predmetných výrobných podmienok. Roško zbližovanie vo vzťahu s buržoáziou zredukoval na formu triedneho boja.
Engelsov výraz „skrytý“ socializmus je podľa Roška staršieho dáta a tiež patrí k socializmu – bez ohľadu na to, či no naše hlavy reflektujú, alebo nie. Takto posunul počiatky socializmu do obdobia prechodu spoločnosti od feudalizmu ku kapitalizmu.
Skúmanie sociálnej štruktúry v čase „prestavby“
Skúmanie sociálnej štruktúry v čase „prestavby“
Podobne ako predchádzajúce výskumy týkajúce sa sociálnej štruktúry na Slovensku mal pôvod mimovedecký. Išlo v prvom rade o rozpracovanie záverov zjazdov KSČ, v ktorých sa zdôrazňovala potreba obratu v hodnotení sociálnej sféry a sociálneho rozvoja. Zdôrazňovanie sociálnej sféry sa prejavilo aj v zdôrazňovaní potreby hlbšieho rozvoja sociológie, samozrejme, naďalej v intenciách marxizmu-leninizmu.
Hlavným predstaviteľom tejto koncepcie (sociálny rozvoj) v slovenskej sociológii bol Vladimír Cirbes. Vo svojej koncepcii sociálneho rozvoja vychádzal z rozlišovania pojmov „sociálny“ a „spoločenský“ – domnieval sa, že pojem sociálny vystihuje také reality v spoločenských vzťahoch a procesoch, ktoré nemožno náležite vyjadriť všeobecným pojmom spoločenský. Pojem sociálny podľa neho odráža tie stránky, oblasti, alebo roviny existencie, rozvoja a interakcie ľudí, v ktorých sa odohráva proces ich utvárania ako spoločensky aktívnych bytostí, uskutočňovanie tejto spoločenskej aktivity vždy príslušníkmi určitého spoločenského zoskupenia a rovnosť alebo nerovnosť v spoločenskom postavení ľudí, sociálnych skupín a tried.
Sociálnu sféru Cirbes chápal ako objektívne existujúcu, relatívne samostatnú sféru, ktorá nie je iba mechanickým súhrnom rôznych sociálnych zložiek, ale ich integrovaným systémom.
Podobne ako predchádzajúce výskumy týkajúce sa sociálnej štruktúry na Slovensku mal pôvod mimovedecký. Išlo v prvom rade o rozpracovanie záverov zjazdov KSČ, v ktorých sa zdôrazňovala potreba obratu v hodnotení sociálnej sféry a sociálneho rozvoja. Zdôrazňovanie sociálnej sféry sa prejavilo aj v zdôrazňovaní potreby hlbšieho rozvoja sociológie, samozrejme, naďalej v intenciách marxizmu-leninizmu.
Hlavným predstaviteľom tejto koncepcie (sociálny rozvoj) v slovenskej sociológii bol Vladimír Cirbes. Vo svojej koncepcii sociálneho rozvoja vychádzal z rozlišovania pojmov „sociálny“ a „spoločenský“ – domnieval sa, že pojem sociálny vystihuje také reality v spoločenských vzťahoch a procesoch, ktoré nemožno náležite vyjadriť všeobecným pojmom spoločenský. Pojem sociálny podľa neho odráža tie stránky, oblasti, alebo roviny existencie, rozvoja a interakcie ľudí, v ktorých sa odohráva proces ich utvárania ako spoločensky aktívnych bytostí, uskutočňovanie tejto spoločenskej aktivity vždy príslušníkmi určitého spoločenského zoskupenia a rovnosť alebo nerovnosť v spoločenskom postavení ľudí, sociálnych skupín a tried.
Sociálnu sféru Cirbes chápal ako objektívne existujúcu, relatívne samostatnú sféru, ktorá nie je iba mechanickým súhrnom rôznych sociálnych zložiek, ale ich integrovaným systémom.
Skúmanie sociálnej stratifikácie a mobility slovenskej spoločnosti
Pod vertikálnou sociálnou diferenciáciou Machonin rozumel sociálnu diferenciáciu, v ktorej sú miesta a funkcie sociálnych zoskupení a inštitúcií, alebo pozície a roly indivíduí odlíšiteľné tak, že ich teda považujeme za spoločensky vyššie, iné za spoločensky nižšie, že ich teda situujeme na nejakej škále hodnôt orientovanej vertikálne.
Vertikálnu dimenziu pozície jednotlivca označoval ako sociálny status, ktorý je vždy spätý so sociálnou rolou a rolu Machonin chápal, ako stabilnú činnosť, funkcionálne zakotvenú v určitom systéme činností, a až sekundárne ako očakávané správanie.
Machonin vybral pre svoj výskum päť statusotvorných sociálnych diferenciácií jednotlivca, ktoré najviac zodpovedajú kritériám objektivity a vertikálnej diferenciácie: diferenciáciu v zložitosti práce, v spôsobe života v mimopracovnej doby, vo vzdelaní a kvalifikácii, v životnej úrovne. Machonin medzi statusotvorené diferenciácie idivídua nezaradil prestíž. Prestíž podľa neho patrí do roviny spoločenského vedomia a je v prvom rade subjektívnou reflexiou vertikálnej diferenciácie.
Machonin sa snažil postihnúť zhodu čiastkových statusov prislúchajúcich jednotlivým systém tak, aby táto zhoda zodpovedala skutočnej funkčnej spätosti systémov v celku spoločnosti. Na tento účel používal pojem syntetický status, ktorý mal reflektovať skutočnosť, že jednotlivec je zaradený do viacerých spoločenských systémov, v ktorých zaujíma rôzne statusy. Preto chcel sociálnu stratifikáciu spoločnosti zachytiť nie ako zoskupenie jednotlivcov s jedným určujúcim statusom, ale s viacerými statusmi.
Pojem syntetický status má Machoninovej koncepcii sociálnej stratifikácie kľúčový význam. O stratifikovanej spoločnosti možno hovoriť iba vtedy, keď v nej možno identifikovať zoskupenie ľudí s podobnými charakteristikami na základných škálach objektívnych vertikálnych sociálnych diferenciácií. Stratifikácia teda predstavuje iba jeden druh vertikálnej sociálnej diferenciácie spoločnosti.
Machonin a jeho spolupracovníci mohli svoje stanoviská k tomuto výskumu a jeho kritike zverejniť až po roku 1989. Vo svojej reflexii hodnotili tento výskum pozitívne, hoci uznávali, že mal mnoho nedostatkov, napríklad nedostatočné spojenie v určitom historickom okamihu získaného statického štruktúrneho rezu spoločnosti s už vtedy pripravovanou sociálnou-historickou reprodukciou genézy jej sociálneho systému. Za hlavnú príčinu týchto nedostatkov autori pokladali mocenské zásahy, ktoré im znemožnili uskutočniť množstvo plánovaných výskumných postupov.
Vertikálnu dimenziu pozície jednotlivca označoval ako sociálny status, ktorý je vždy spätý so sociálnou rolou a rolu Machonin chápal, ako stabilnú činnosť, funkcionálne zakotvenú v určitom systéme činností, a až sekundárne ako očakávané správanie.
Machonin vybral pre svoj výskum päť statusotvorných sociálnych diferenciácií jednotlivca, ktoré najviac zodpovedajú kritériám objektivity a vertikálnej diferenciácie: diferenciáciu v zložitosti práce, v spôsobe života v mimopracovnej doby, vo vzdelaní a kvalifikácii, v životnej úrovne. Machonin medzi statusotvorené diferenciácie idivídua nezaradil prestíž. Prestíž podľa neho patrí do roviny spoločenského vedomia a je v prvom rade subjektívnou reflexiou vertikálnej diferenciácie.
Machonin sa snažil postihnúť zhodu čiastkových statusov prislúchajúcich jednotlivým systém tak, aby táto zhoda zodpovedala skutočnej funkčnej spätosti systémov v celku spoločnosti. Na tento účel používal pojem syntetický status, ktorý mal reflektovať skutočnosť, že jednotlivec je zaradený do viacerých spoločenských systémov, v ktorých zaujíma rôzne statusy. Preto chcel sociálnu stratifikáciu spoločnosti zachytiť nie ako zoskupenie jednotlivcov s jedným určujúcim statusom, ale s viacerými statusmi.
Pojem syntetický status má Machoninovej koncepcii sociálnej stratifikácie kľúčový význam. O stratifikovanej spoločnosti možno hovoriť iba vtedy, keď v nej možno identifikovať zoskupenie ľudí s podobnými charakteristikami na základných škálach objektívnych vertikálnych sociálnych diferenciácií. Stratifikácia teda predstavuje iba jeden druh vertikálnej sociálnej diferenciácie spoločnosti.
Machonin a jeho spolupracovníci mohli svoje stanoviská k tomuto výskumu a jeho kritike zverejniť až po roku 1989. Vo svojej reflexii hodnotili tento výskum pozitívne, hoci uznávali, že mal mnoho nedostatkov, napríklad nedostatočné spojenie v určitom historickom okamihu získaného statického štruktúrneho rezu spoločnosti s už vtedy pripravovanou sociálnou-historickou reprodukciou genézy jej sociálneho systému. Za hlavnú príčinu týchto nedostatkov autori pokladali mocenské zásahy, ktoré im znemožnili uskutočniť množstvo plánovaných výskumných postupov.
Skúmanie sociálnej mobility
Skúmanie sociálnej mobility
Prvý výskum sociálnej mobility obyvateľov Slovenska sa uskutočnil v roku 1967. Prebiehal paralelne s výskumom sociálnej stratifikácie.
Spätosť mobility a stratifikácie vyplýval okrem iného aj zo skutočnosti, že vertikálna mobilita predpokladá existenciu vertikálnej diferencovanosti spoločnosti.
Pod sociálnou mobilitou sa v tomto výskume rozumeli prevažne hromadné, štatisticky vyjadriteľné presuny jednotlivcov z jedného miesta v sociálnej štruktúre na druhé, spojené so zmenou ich rolí. Výskum sociálnej mobility tak spájal spoločenskú mikroštruktúru a makroštruktúru.
Skúmaniu mobilitných procesov z hľadiska formovania spoločenských tried sa na Slovensku venoval najmä Róbert Roško. Pohyb v rámci mobilitného poľa vymedzeného triednou štruktúrou sledoval Roško z hľadiska intergeneračnej, ako aj intrageneračnej mobility.
Peter Vrchovina bol druhým slovenským autorom zaoberajúcim sa výskum sociálnej mobility obyvateľov Slovenska. Predmetom jeho záujmu bola intrageneračná mobilita z hľadiska zložitosti práce. Vrchovina dospel k záveru, že dĺžka mobilitných dráh slovenských respondentov nie je veľká. Väčšina mobilitných presunov sa uskutočnila v rozmedzí jedného až dvoch stupňov.
Problému súvisiacemu so zmenami profesionálno-ekonomickej štruktúry sa venoval Bohumil Jungman. Jungman porovnával priepustnosť sociálnej štruktúry československej spoločnosti s inými spoločnosťami na základe údajov o podiele štruktúry a čistej mobility. Sledoval presuny medzi kategóriami manuálne a nemanuálne pracujúcimi.
Jedným z pokusov o začlenenie sociálnej mobility do teoretického kontextu marxisticko-leninskej sociológie bola štúdia trojice autorov Charváta, Linharta a Večerníka. Predmetom ich kritického záujmu boli možnosti aplikácie mobilitného prístupu v skúmaní socialistickej spoločnosti a jeho miesto vo vývoji sociálnej štruktúry.
V roku 1992 výskum sociálnej mobility uskutočnila Zuzana Kusá, ktorá so svojom výskume vychádzala z metodologickej koncepcie, ktorej autorom je Daniel Bertaux – vychádzal zo životopisných rozprávaní o rodinných históriách. Rozprávania pokryli obdobie sedemdesiatych rokov a informovali o osudoch príslušníkov rodín až po osudy ich starých otcov a ich príbuzných. Výskum potvrdil hypotézu, že štandardný výskum stratifikácie a mobility nedoceňuje funkciu rodinných a lokálnych sietí pre akumulovanie kultúrneho a sociálneho kapitálu využiteľného pre vzostupnú sociálnu mobilitu.
Prvý výskum sociálnej mobility obyvateľov Slovenska sa uskutočnil v roku 1967. Prebiehal paralelne s výskumom sociálnej stratifikácie.
Spätosť mobility a stratifikácie vyplýval okrem iného aj zo skutočnosti, že vertikálna mobilita predpokladá existenciu vertikálnej diferencovanosti spoločnosti.
Pod sociálnou mobilitou sa v tomto výskume rozumeli prevažne hromadné, štatisticky vyjadriteľné presuny jednotlivcov z jedného miesta v sociálnej štruktúre na druhé, spojené so zmenou ich rolí. Výskum sociálnej mobility tak spájal spoločenskú mikroštruktúru a makroštruktúru.
Skúmaniu mobilitných procesov z hľadiska formovania spoločenských tried sa na Slovensku venoval najmä Róbert Roško. Pohyb v rámci mobilitného poľa vymedzeného triednou štruktúrou sledoval Roško z hľadiska intergeneračnej, ako aj intrageneračnej mobility.
Peter Vrchovina bol druhým slovenským autorom zaoberajúcim sa výskum sociálnej mobility obyvateľov Slovenska. Predmetom jeho záujmu bola intrageneračná mobilita z hľadiska zložitosti práce. Vrchovina dospel k záveru, že dĺžka mobilitných dráh slovenských respondentov nie je veľká. Väčšina mobilitných presunov sa uskutočnila v rozmedzí jedného až dvoch stupňov.
Problému súvisiacemu so zmenami profesionálno-ekonomickej štruktúry sa venoval Bohumil Jungman. Jungman porovnával priepustnosť sociálnej štruktúry československej spoločnosti s inými spoločnosťami na základe údajov o podiele štruktúry a čistej mobility. Sledoval presuny medzi kategóriami manuálne a nemanuálne pracujúcimi.
Jedným z pokusov o začlenenie sociálnej mobility do teoretického kontextu marxisticko-leninskej sociológie bola štúdia trojice autorov Charváta, Linharta a Večerníka. Predmetom ich kritického záujmu boli možnosti aplikácie mobilitného prístupu v skúmaní socialistickej spoločnosti a jeho miesto vo vývoji sociálnej štruktúry.
V roku 1992 výskum sociálnej mobility uskutočnila Zuzana Kusá, ktorá so svojom výskume vychádzala z metodologickej koncepcie, ktorej autorom je Daniel Bertaux – vychádzal zo životopisných rozprávaní o rodinných históriách. Rozprávania pokryli obdobie sedemdesiatych rokov a informovali o osudoch príslušníkov rodín až po osudy ich starých otcov a ich príbuzných. Výskum potvrdil hypotézu, že štandardný výskum stratifikácie a mobility nedoceňuje funkciu rodinných a lokálnych sietí pre akumulovanie kultúrneho a sociálneho kapitálu využiteľného pre vzostupnú sociálnu mobilitu.
Teória sociálnej mobility
Zdroje štrukturálnej mobility: rozvoj priemyslu, dramatický nárast vzdelanostnej a kvalifikačnej úrovne populácie, veľký prísun imigrantov atď.
Čistá mobilita, nazývaná aj ako individuálna mobilita, výmenná mobilita, je mobilitou jednotlivcov, nie celých skupín alebo kategórií ľudí. Determinantmi čistej mobility sú: rodinné zázemie jednotlivca, jeho sociálna trieda, pohlavie, vek, rasa, vzdelanie, kvalifikácia, miesto bydliska, fyzický vzhľad a kondícia, osobné vlastnosti atď.
Výskumy odhalili, že vo vyspelých priemyselných spoločnostiach zohráva úlohu hlavného kanála mobility vzdelanie a kvalifikácia.
Najvýznamnejším a v istom zmysle aj prelomovým výskumom sociálnej mobility z päťdesiatych rokov je medzinárodný porovnávací výskum uskutočnený Lipsetom a Bendixom, ktorý je založený na sekundárnej analýze údajov empirických výskumov mobility. Najdôležitejšie závery tohto výskumu sa teda týkali vzťahu medzi industrializáciou a sociálnou mobilitou a všímali si podobnosti sociálnej mobility vo vyspelých priemyselných spoločnostiach a dospeli k záveru, že celkový vzor sociálnej mobility sa zdá byť v rôznych západných priemyselných spoločnostiach rovnaký. A obidvaja autori výskumu tvrdia, že industrializácia priniesla v dôsledku deľby práce – podstatné zvýšenie sociálnej mobility, ale po dosiahnutí určitého prahu mobility už ďalej nerastie, hoci zostáva naďalej vysoká.
Lipset a Bendix si uvedomili, že ich výskum mal vážne obmedzenia. Nemali k dispozícii dostatočne veľké vzorky populácie, boli nútení vymedziť mobilitu iba ako pohyb medzi dvoma všeobecnými kategóriami profesií, a to medzi bielymi goliermi a modrými goliermi a vzostupnú mobilitu vymedzili len v prípade, ak bol presun z modrých golierov do bielych golierov. A ďalším obmedzením bol fakt, že sa sústredili pri mobilite len na mužskú líniu.
V posledných desaťročiach medzi najznámejšie a najrešpektovanejšie výskumy sociálnej mobility patria výskumy uskutočňované skupinou britských oxfordských výskumníkov, ktorú viedol John Goldthorpe. Ako teoretické východisko využíval Goldthorpe skôr triedny ako statusový model sociálnej stratifikácie. Používal termíny vzostupná a zostupná mobilita na označovanie pohybu jednotlivcov medzi sociálnymi triedami.
Sociálna fluidita označuje mieru otvorenosti spoločnosti v zmysle, ako rovnaké sú šance jednotlivcov rôzneho triedneho pôvodu dosiahnuť rôzne triedne pozície. Goldthorpe spolu so svojou výskumnou skupinou uskutočnil tiež niekoľko medzinárodných komparatívnych výskumov sociálnej mobility.
Čistá mobilita, nazývaná aj ako individuálna mobilita, výmenná mobilita, je mobilitou jednotlivcov, nie celých skupín alebo kategórií ľudí. Determinantmi čistej mobility sú: rodinné zázemie jednotlivca, jeho sociálna trieda, pohlavie, vek, rasa, vzdelanie, kvalifikácia, miesto bydliska, fyzický vzhľad a kondícia, osobné vlastnosti atď.
Výskumy odhalili, že vo vyspelých priemyselných spoločnostiach zohráva úlohu hlavného kanála mobility vzdelanie a kvalifikácia.
Najvýznamnejším a v istom zmysle aj prelomovým výskumom sociálnej mobility z päťdesiatych rokov je medzinárodný porovnávací výskum uskutočnený Lipsetom a Bendixom, ktorý je založený na sekundárnej analýze údajov empirických výskumov mobility. Najdôležitejšie závery tohto výskumu sa teda týkali vzťahu medzi industrializáciou a sociálnou mobilitou a všímali si podobnosti sociálnej mobility vo vyspelých priemyselných spoločnostiach a dospeli k záveru, že celkový vzor sociálnej mobility sa zdá byť v rôznych západných priemyselných spoločnostiach rovnaký. A obidvaja autori výskumu tvrdia, že industrializácia priniesla v dôsledku deľby práce – podstatné zvýšenie sociálnej mobility, ale po dosiahnutí určitého prahu mobility už ďalej nerastie, hoci zostáva naďalej vysoká.
Lipset a Bendix si uvedomili, že ich výskum mal vážne obmedzenia. Nemali k dispozícii dostatočne veľké vzorky populácie, boli nútení vymedziť mobilitu iba ako pohyb medzi dvoma všeobecnými kategóriami profesií, a to medzi bielymi goliermi a modrými goliermi a vzostupnú mobilitu vymedzili len v prípade, ak bol presun z modrých golierov do bielych golierov. A ďalším obmedzením bol fakt, že sa sústredili pri mobilite len na mužskú líniu.
V posledných desaťročiach medzi najznámejšie a najrešpektovanejšie výskumy sociálnej mobility patria výskumy uskutočňované skupinou britských oxfordských výskumníkov, ktorú viedol John Goldthorpe. Ako teoretické východisko využíval Goldthorpe skôr triedny ako statusový model sociálnej stratifikácie. Používal termíny vzostupná a zostupná mobilita na označovanie pohybu jednotlivcov medzi sociálnymi triedami.
Sociálna fluidita označuje mieru otvorenosti spoločnosti v zmysle, ako rovnaké sú šance jednotlivcov rôzneho triedneho pôvodu dosiahnuť rôzne triedne pozície. Goldthorpe spolu so svojou výskumnou skupinou uskutočnil tiež niekoľko medzinárodných komparatívnych výskumov sociálnej mobility.
Skúmanie sociálnej stratifikácie a mobility slovenskej spoločnosti
Skúmanie sociálnej stratifikácie a mobility slovenskej spoločnosti
Doteraz bola v slovenskej sociológii stratifikačne interpretovaná slovenská spoločnosť iba raz – vo výskume z roku 1967, uskutočnenom pod vedením Pavla Machonina. Tento výskum mala všetky atribúty, ktoré sa spájajú so stratifikačným prístupom – vertikálnu sociálnu diferenciáciu spoločnosti aj pokus aplikovať koncepciu výkonovej spoločnosti na socialistickú spoločnosť. Machoninov výskum vtedajšia moc označila za prejav pravicového oportunizmu a revizionizmu v československej sociológii a zabezpečila, aby všetko čo bolo s týmto výskumom spojené, postupne z českej a slovenskej sociológii vymizlo.
Začiatky skúmania sociálnej stratifikácie slovenskej spoločnosti sú spojené s konštituovaním marxisticko-leninskej sociológie ako jedinej jedinej sociológie v socialistickom Československu. Táto sociológia vznikla v Československu v období zdôrazňovania spoločenskej dôležitosti tzv. vedecko-technickej revolúcie a z nej vyplývajúceho vyzdvihovania významu vedy v živote spoločnosti.
Za hlavnú úlohu marxistickej sociológie sa považovalo využívanie sociologických poznatkov v praxi riadenia spoločenského života a v rozvoji socialistickej spoločnosti.
Machoninov výskum sociálnej stratifikácie
Machoninov prístup k analýze sociálnej stratifikácie československej spoločnosti sa opieral o predpoklad, že v socialistickej spoločnosti už sociálne triedy nezohrávajú rozhodujúcu úlohu z hľadiska jej ďalšieho vývoja. Tvrdil, že v socializme neexistujú vo vnútri spoločnosti triedy a triedne vzťahy v pôvodnom zmysle slova, ale zásadne premenené, preto sa na socializmus hľadisko triednej analýzy dá uplatniť len čiastočne. Zdôrazňoval kvalitatívnu odlišnosť kapitalizmu a socializmu.
Machonin sa inšpiroval hlavne Lenského teóriou sociálnej stratifikácie.
Machonin pod sociálnou štruktúrou rozumel sieť relatívne stálych podstatných funkčných vzťahov sociálneho systému ako celku a jeho prvkov, ako aj prvkov navzájom, charakteristickú pre daný sociálny systém v danej etape vývoja.
Doteraz bola v slovenskej sociológii stratifikačne interpretovaná slovenská spoločnosť iba raz – vo výskume z roku 1967, uskutočnenom pod vedením Pavla Machonina. Tento výskum mala všetky atribúty, ktoré sa spájajú so stratifikačným prístupom – vertikálnu sociálnu diferenciáciu spoločnosti aj pokus aplikovať koncepciu výkonovej spoločnosti na socialistickú spoločnosť. Machoninov výskum vtedajšia moc označila za prejav pravicového oportunizmu a revizionizmu v československej sociológii a zabezpečila, aby všetko čo bolo s týmto výskumom spojené, postupne z českej a slovenskej sociológii vymizlo.
Začiatky skúmania sociálnej stratifikácie slovenskej spoločnosti sú spojené s konštituovaním marxisticko-leninskej sociológie ako jedinej jedinej sociológie v socialistickom Československu. Táto sociológia vznikla v Československu v období zdôrazňovania spoločenskej dôležitosti tzv. vedecko-technickej revolúcie a z nej vyplývajúceho vyzdvihovania významu vedy v živote spoločnosti.
Za hlavnú úlohu marxistickej sociológie sa považovalo využívanie sociologických poznatkov v praxi riadenia spoločenského života a v rozvoji socialistickej spoločnosti.
Machoninov výskum sociálnej stratifikácie
Machoninov prístup k analýze sociálnej stratifikácie československej spoločnosti sa opieral o predpoklad, že v socialistickej spoločnosti už sociálne triedy nezohrávajú rozhodujúcu úlohu z hľadiska jej ďalšieho vývoja. Tvrdil, že v socializme neexistujú vo vnútri spoločnosti triedy a triedne vzťahy v pôvodnom zmysle slova, ale zásadne premenené, preto sa na socializmus hľadisko triednej analýzy dá uplatniť len čiastočne. Zdôrazňoval kvalitatívnu odlišnosť kapitalizmu a socializmu.
Machonin sa inšpiroval hlavne Lenského teóriou sociálnej stratifikácie.
Machonin pod sociálnou štruktúrou rozumel sieť relatívne stálych podstatných funkčných vzťahov sociálneho systému ako celku a jeho prvkov, ako aj prvkov navzájom, charakteristickú pre daný sociálny systém v danej etape vývoja.
Systematizácia teórií tried a sociálnej stratifikácie
Judwiga Šanderová rozlišuje tri základné prúdy pojmového vymedzenia a chápania sociálnej stratifikácie, ktoré sa prejavujú aj v prístupoch k jej empirickému skúmaniu: liberálny, marxistický a weberovský prúd.
Liberálny prúd, resp. smer sa používa pri skúmaní sociálnej stratifikácie najmä pojem sociálno-ekonomický status, ktorý je syntetickým ukazovateľom charakterizujúcim jednotlivé pracovné miesta, na základe spoločenského hodnotenia ich prestíže, ich odmeňovania, alebo zisku, ktorý prinášajú, vzdelania, ktoré vyžadujú, ich postavenie v hierarchii riadenia.
Marxistický prúd, resp. neomarxistický smer reprezentuje jednak teoreticky orientovaných autorov a tiež autorov, ktorí sa snažia aj empiricky testovať svoje modely tried a triednej štruktúry spoločnosti.
Weberovský, resp. neoweberovský smer, tento smer stojí podľa Šanderovej medzi marxistickým a liberálnym prístupom a chápaním sociálnej stratifikácie a tried.
Nespokojnosť s tradičným rámcom analýzy spoločenských tried vyvolala úsilie mnohých sociológov prekonať jeho nedostatky, alebo ich aspoň minimalizovať. Dospeli k názoru, že sa pritom treba sústrediť najmä na tri možnosti voľby, ktoré sú relevantné pri operacionalizácii pojmu spoločenská trieda.
Prvá voľba je výberom spomedzi možných chápaní pojmu spoločenská trieda. Sú tu tri základné možnosti: vymedziť triedu ako profesiu, sociálnu a zmiešanú - profesiovú sociálnu triedu. Druhá voľba sa týka výberu jednotky analýzy – môže to byť buď jednotlivec, alebo rodina. Tretia voľba sa týka šírky záberu, resp. šírky zahrnutia do kategórie trieda a ide v nej o to, či zahrnúť do triedy všetky, alebo len vybrané vekové, zamestnanecké a iné kategórie.
Liberálny prúd, resp. smer sa používa pri skúmaní sociálnej stratifikácie najmä pojem sociálno-ekonomický status, ktorý je syntetickým ukazovateľom charakterizujúcim jednotlivé pracovné miesta, na základe spoločenského hodnotenia ich prestíže, ich odmeňovania, alebo zisku, ktorý prinášajú, vzdelania, ktoré vyžadujú, ich postavenie v hierarchii riadenia.
Marxistický prúd, resp. neomarxistický smer reprezentuje jednak teoreticky orientovaných autorov a tiež autorov, ktorí sa snažia aj empiricky testovať svoje modely tried a triednej štruktúry spoločnosti.
Weberovský, resp. neoweberovský smer, tento smer stojí podľa Šanderovej medzi marxistickým a liberálnym prístupom a chápaním sociálnej stratifikácie a tried.
Nespokojnosť s tradičným rámcom analýzy spoločenských tried vyvolala úsilie mnohých sociológov prekonať jeho nedostatky, alebo ich aspoň minimalizovať. Dospeli k názoru, že sa pritom treba sústrediť najmä na tri možnosti voľby, ktoré sú relevantné pri operacionalizácii pojmu spoločenská trieda.
Prvá voľba je výberom spomedzi možných chápaní pojmu spoločenská trieda. Sú tu tri základné možnosti: vymedziť triedu ako profesiu, sociálnu a zmiešanú - profesiovú sociálnu triedu. Druhá voľba sa týka výberu jednotky analýzy – môže to byť buď jednotlivec, alebo rodina. Tretia voľba sa týka šírky záberu, resp. šírky zahrnutia do kategórie trieda a ide v nej o to, či zahrnúť do triedy všetky, alebo len vybrané vekové, zamestnanecké a iné kategórie.
Teória sociálnej mobility
Teória sociálnej mobility
Sociálna mobilita označuje pohyb jednotlivcov, ale i sociálnych skupín a sociálnych kategórií v stratifikačnom systéme spoločnosti z jednej pozície do druhej. Tvorcom pojmu a zakladateľom skúmania sociálnej mobility je rusko-americký sociológ Pitirim. A. Sorokin. Otázkami sociálnej mobility a jej dôsledkami sa samozrejme zaoberali aj iní autori, ako napríklad Marx, Weber a iní.
Sorokin sociálnu stratifikáciu a sociálnu mobilitu chápal a skúmal v troch dimenziách – ekonomickej, politickej a profesijnej.
Sorokin rozlišoval horizontálnu a vertikálnu mobilitu. Horizontálnu mobilitu chápal ako priestorový a profesijný presun osôb, pri ktorej sa nemení výška, resp. úroveň sociálneho statusu migrujúcich osôb. A pod vertikálnou mobilitou si predstavoval vzostup či zostup v rámci stratifikačného priestoru danej spoločnosti, čiže pohyb z jednej sociálnej vrstvy do druhej.
Sorokin na základe štúdie empirických údajov dospel k záveru, že v tejto oblasti (sociálna stratifikácia a sociálna mobilita) existuje cyklický vývojový pohyb.
Výskumy sociálnej stratifikácie a mobility sa začali v širšom rozsahu uskutočňovať a rozvíjať až dvadsať rokov po prvom vydaní Sorokinovej knihy a sociológovia objavovali, vytvárali a skúmali to, čo Sorokin už dávno pred nimi uskutočnil.
Teoretickým rámcom týchto výskumov sociálnej mobility sa stalo hlavne funkcionalistické chápanie spoločnosti, sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie. Výskumami sociálnej mobility sa ich autori snažili dokázať, že triedny systém stratifikácie je otvorený systém.
Pri skúmaní intergeneračnej a intrageneračnej mobility sa rozlišovala krátka a dlhá mobilita.
Príkladom krátkej intergeneračnej vzostupnej profesiovej mobility je, keď sa napríklad syn robotníka stane predákom skupiny robotníkov a príkladom dlhej je, keď sa napríklad syn šoféra autobusu stane topmanažérom veľkej firmy.
Lipset a Zetterberg rozlíšili dva procesy sociálnej mobility:
- štrukturálna mobilita (dostatok voľných statusov)
- individuálna mobilita
Sociálna mobilita označuje pohyb jednotlivcov, ale i sociálnych skupín a sociálnych kategórií v stratifikačnom systéme spoločnosti z jednej pozície do druhej. Tvorcom pojmu a zakladateľom skúmania sociálnej mobility je rusko-americký sociológ Pitirim. A. Sorokin. Otázkami sociálnej mobility a jej dôsledkami sa samozrejme zaoberali aj iní autori, ako napríklad Marx, Weber a iní.
Sorokin sociálnu stratifikáciu a sociálnu mobilitu chápal a skúmal v troch dimenziách – ekonomickej, politickej a profesijnej.
Sorokin rozlišoval horizontálnu a vertikálnu mobilitu. Horizontálnu mobilitu chápal ako priestorový a profesijný presun osôb, pri ktorej sa nemení výška, resp. úroveň sociálneho statusu migrujúcich osôb. A pod vertikálnou mobilitou si predstavoval vzostup či zostup v rámci stratifikačného priestoru danej spoločnosti, čiže pohyb z jednej sociálnej vrstvy do druhej.
Sorokin na základe štúdie empirických údajov dospel k záveru, že v tejto oblasti (sociálna stratifikácia a sociálna mobilita) existuje cyklický vývojový pohyb.
Výskumy sociálnej stratifikácie a mobility sa začali v širšom rozsahu uskutočňovať a rozvíjať až dvadsať rokov po prvom vydaní Sorokinovej knihy a sociológovia objavovali, vytvárali a skúmali to, čo Sorokin už dávno pred nimi uskutočnil.
Teoretickým rámcom týchto výskumov sociálnej mobility sa stalo hlavne funkcionalistické chápanie spoločnosti, sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie. Výskumami sociálnej mobility sa ich autori snažili dokázať, že triedny systém stratifikácie je otvorený systém.
Pri skúmaní intergeneračnej a intrageneračnej mobility sa rozlišovala krátka a dlhá mobilita.
Príkladom krátkej intergeneračnej vzostupnej profesiovej mobility je, keď sa napríklad syn robotníka stane predákom skupiny robotníkov a príkladom dlhej je, keď sa napríklad syn šoféra autobusu stane topmanažérom veľkej firmy.
Lipset a Zetterberg rozlíšili dva procesy sociálnej mobility:
- štrukturálna mobilita (dostatok voľných statusov)
- individuálna mobilita
John H. Goldthorpe a jeho vymedzenie tried
John H. Goldthorpe a jeho vymedzenie tried
Goldthorpe je dnes najznámejším predstaviteľom weberovskej línie skúmania sociálnej stratifikácie súčasných vyspelých spoločností i sociálnej mobility v týchto spoločnostiach. Je autorom a spoluautorom mnohých kníh a štúdií, ktoré sú venované rozboru teoretických otázok spojených so skúmaním a vymedzovaním tried, sociálnych vrstiev, systémov sociálnej stratifikácie i procesu sociálnej mobility. Zároveň sa však venuje aj empirickému overovaniu svojich teoretických názorov a metodologických prístupov ku skúmaniu stratifikácie a mobility. Jeho výskum sociálnej stratifikácie vychádzal z deľby práce ako základného determinantu spoločenských tried a za hlavné triedne rozdiely považoval rozdiely medzi zamestnaniami s fyzickou a duševnou prácou. V jeho koncepcii sociálnej stratifikácie sa stretávame aj s termínom profesiová trieda. Mnohí autori však pokladajú tendenciu považovať profesiový status za spoločenskú triedu za veľmi zmätočnú a chybnú. Pracovná situácia hovorí o pozícii v organizácii práce a technológii výroby, v štruktúre sociálnych vzťahov a v kontrolných systémoch .
Vytvoril vlastnú stupnicu, ktorú využil najmä vo výskumoch sociálnej mobility. Klasifikácia tried, ktorú Goldthorpe vytvoril, je sociológmi považovaná za neowebrovskú. Vo svojej koncepcii kombinuje dva základné weberovské prvky: vlastníctvo majetku a vedomosti. Tri základné kategórie tried, ktoré Goldthorpe vyčlenil vo svojej klasifikácii sú: servisná, medziľahlá a robotnícka trieda. Jeho klasifikácie vychádzajú z troch druhov kritérií: trhová situácia, pracovná situácia a statusová situácia. Svoje usporiadanie tried však nechápe ako jednoznačne hierarchické.
Pritom však je medzi sociológmi rozšírený aj názor, že neomarxistická a neoweberovská koncepcia sociálnych tried a stratifikácie konvergujú. Obe koncepcie uznávajú, že triedne vzťahy i existencia tried závisia od vlastníctva majetku, od disponovania pracovnou silou, od vzdelania a kvalifikácie, a klasifikácie spoločenských tried, ktoré vytvárajú neomarxisti a neoweberovci, sa podľa mnohých autorov čoraz viac podobajú.
Goldthorpe je dnes najznámejším predstaviteľom weberovskej línie skúmania sociálnej stratifikácie súčasných vyspelých spoločností i sociálnej mobility v týchto spoločnostiach. Je autorom a spoluautorom mnohých kníh a štúdií, ktoré sú venované rozboru teoretických otázok spojených so skúmaním a vymedzovaním tried, sociálnych vrstiev, systémov sociálnej stratifikácie i procesu sociálnej mobility. Zároveň sa však venuje aj empirickému overovaniu svojich teoretických názorov a metodologických prístupov ku skúmaniu stratifikácie a mobility. Jeho výskum sociálnej stratifikácie vychádzal z deľby práce ako základného determinantu spoločenských tried a za hlavné triedne rozdiely považoval rozdiely medzi zamestnaniami s fyzickou a duševnou prácou. V jeho koncepcii sociálnej stratifikácie sa stretávame aj s termínom profesiová trieda. Mnohí autori však pokladajú tendenciu považovať profesiový status za spoločenskú triedu za veľmi zmätočnú a chybnú. Pracovná situácia hovorí o pozícii v organizácii práce a technológii výroby, v štruktúre sociálnych vzťahov a v kontrolných systémoch .
Vytvoril vlastnú stupnicu, ktorú využil najmä vo výskumoch sociálnej mobility. Klasifikácia tried, ktorú Goldthorpe vytvoril, je sociológmi považovaná za neowebrovskú. Vo svojej koncepcii kombinuje dva základné weberovské prvky: vlastníctvo majetku a vedomosti. Tri základné kategórie tried, ktoré Goldthorpe vyčlenil vo svojej klasifikácii sú: servisná, medziľahlá a robotnícka trieda. Jeho klasifikácie vychádzajú z troch druhov kritérií: trhová situácia, pracovná situácia a statusová situácia. Svoje usporiadanie tried však nechápe ako jednoznačne hierarchické.
Pritom však je medzi sociológmi rozšírený aj názor, že neomarxistická a neoweberovská koncepcia sociálnych tried a stratifikácie konvergujú. Obe koncepcie uznávajú, že triedne vzťahy i existencia tried závisia od vlastníctva majetku, od disponovania pracovnou silou, od vzdelania a kvalifikácie, a klasifikácie spoločenských tried, ktoré vytvárajú neomarxisti a neoweberovci, sa podľa mnohých autorov čoraz viac podobajú.
Systematizácia teórií tried a sociálnej stratifikácie
Systematizácia teórií tried a sociálnej stratifikácie
Tak ako existuje veľké množstvo teórií, koncepcií a prístupov ku skúmaniu sociálnej štruktúry, tried a sociálnej stratifikácie, jestvuje aj množstvo pokusov o systematizáciu týchto teórií, koncepcií a prístupov. Väčšina z nich vychádza z klasickej typológie Stanislava Ossowského.
Ossowski sa v knihe Triedna štruktúra v spoločenskom vedomí pokúsil preskúmať kritéria, ktoré sa používajú v laickom myslení i vo vedeckých analýzach pri uvažovaní o podstate spoločenských tried, vrstiev i sociálnej stratifikácie. Ossowski vo svojej knihe rozlíšil a opísal tri hlavné typy : dichotomický, gradačný a funkcionálny typ.
Dichotomická schéma je založená na vzájomnom vzťahu dvoch tried, ktoré ju tvoria, pričom každá trieda je definovaná v termínoch závislosti od druhej triedy. Vzťah týchto dvoch tried je charakteristický tým, že je výhodný pre jednu a nevýhodný pre druhú triedu.
V gradačnom modely je vzťah tried skôr vzťahom usporiadania ako vzťahov závislosti – táto koncepcia sa používa skôr na opis ako na vysvetlenie triednej štruktúry spoločnosti. Ossowski rozlíšil dva druhy gradačného modelu: jednoduchý a syntetický. V jednoduchom gradačnom type sa triedna štruktúra prezentuje na základe jedného kritéria, napríklad na základe príjmu. Syntetický gradačný model je založený na podobnom usporiadaní tried, ale na zaradenie osôb do tried využíva kombináciu viacerých kritérií.
Funkcionálny model Ossowski prezentuje ako súbor funkčne vzájomne závislých tried, ako sú napríklad manažéri, úradníci, kvalifikovaní robotníci atď.
Ossowski tvrdí, že pojem beztriednosť je taký starý ako pojem trieda. V modernom svete existujú dve verzie beztriednosti. Prvá z nich obsahuje zdôrazňovanie funkcionálneho modelu, pretože tento model obsahuje myšlienku, že triedy sa navzájom podporujú, pomáhajú si, sú si užitočné.
Tak ako existuje veľké množstvo teórií, koncepcií a prístupov ku skúmaniu sociálnej štruktúry, tried a sociálnej stratifikácie, jestvuje aj množstvo pokusov o systematizáciu týchto teórií, koncepcií a prístupov. Väčšina z nich vychádza z klasickej typológie Stanislava Ossowského.
Ossowski sa v knihe Triedna štruktúra v spoločenskom vedomí pokúsil preskúmať kritéria, ktoré sa používajú v laickom myslení i vo vedeckých analýzach pri uvažovaní o podstate spoločenských tried, vrstiev i sociálnej stratifikácie. Ossowski vo svojej knihe rozlíšil a opísal tri hlavné typy : dichotomický, gradačný a funkcionálny typ.
Dichotomická schéma je založená na vzájomnom vzťahu dvoch tried, ktoré ju tvoria, pričom každá trieda je definovaná v termínoch závislosti od druhej triedy. Vzťah týchto dvoch tried je charakteristický tým, že je výhodný pre jednu a nevýhodný pre druhú triedu.
V gradačnom modely je vzťah tried skôr vzťahom usporiadania ako vzťahov závislosti – táto koncepcia sa používa skôr na opis ako na vysvetlenie triednej štruktúry spoločnosti. Ossowski rozlíšil dva druhy gradačného modelu: jednoduchý a syntetický. V jednoduchom gradačnom type sa triedna štruktúra prezentuje na základe jedného kritéria, napríklad na základe príjmu. Syntetický gradačný model je založený na podobnom usporiadaní tried, ale na zaradenie osôb do tried využíva kombináciu viacerých kritérií.
Funkcionálny model Ossowski prezentuje ako súbor funkčne vzájomne závislých tried, ako sú napríklad manažéri, úradníci, kvalifikovaní robotníci atď.
Ossowski tvrdí, že pojem beztriednosť je taký starý ako pojem trieda. V modernom svete existujú dve verzie beztriednosti. Prvá z nich obsahuje zdôrazňovanie funkcionálneho modelu, pretože tento model obsahuje myšlienku, že triedy sa navzájom podporujú, pomáhajú si, sú si užitočné.
Lenského pokus o syntézu sociálnej stratifikácie
Lenského pokus o syntézu sociálnej stratifikácie
Najznámejší pokus o vytvorenie teórie sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie uskutočnil americký sociológ Lenski a prezentoval ho v knihe Moc a privilégium. Lenski vychádzal z názoru, že jedna teória stratifikácie je schopná lepšie vysvetliť jednu či niektoré stránky tohto javu, a iná či iné koncepcie stratifikácie sú zas schopné lepšie vysvetliť iné stránky sociálnych nerovností.
Lenski sa domnieval, že v sociológii postupne vzniká syntéza dvoch základných prístupov k sociálnym nerovnostiam a sociálnej stratifikácii, a to konzervatívny prístup a radikálny prístup.
Lenski sa s využitím Hegelovej metódy syntézy podujal integrovať platné poznatky funkcionalistickej a konfliktualistickej teórie stratifikácie a vyriešiť problém sociálnych nerovností a stratifikácie na vyššej úrovni, na úrovni syntézy. Zaujímal sa pri tom najmä o príčiny stratifikácie a sústredil sa viac na moc a privilégia ako na prestíž. Pri skúmaní štruktúry systémov distribúcie vychádzal z názoru, že štruktúra sú vlastné vzťahy častí systému a že spoločnosť sa skladá z troch prvkov: z jednotlivcov, u tried a z triednych systémov, ktoré predstavujú rôzne organizačné úrovne systému distribúcie vzácnych hodnôt. Sociálnu stratifikáciu Lenski chápal ako multidimenzionálny jav. A triedu definoval: súhrn osôb v spoločnosti, ktoré zaujímajú podobnú pozíciu vzhľadom na určitú formu moci, privilégií či prestíže. Mocenskú triede definoval ako: súhrn osôb v spoločnosti, zaujímajúcich podobnú pozíciu vzhľadom na silu či určitú formu inštitucionalizovanej moci.
Lenski sa vo svojej štúdii venoval aj problematike statusovej konzistencie a inkonzistencie. Lenski so svojimi empirickými údajmi dokázal, že miera sociálnej nerovnosti rastie s technologickým rozvojom spoločností a v určitom období začína klesať.
Pri hodnotení Lenského pokusu o syntézu sa sociológovia nezhodli ani v jej základnom hodnotení, či je to naozaj pokus o syntézu, alebo len variant konfliktualistickej teórie, ktorá absorbovala niektoré prvky funkcionalistického prístupu k chápaniu sociálnych nerovností a stratifikácie.
Najznámejší pokus o vytvorenie teórie sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie uskutočnil americký sociológ Lenski a prezentoval ho v knihe Moc a privilégium. Lenski vychádzal z názoru, že jedna teória stratifikácie je schopná lepšie vysvetliť jednu či niektoré stránky tohto javu, a iná či iné koncepcie stratifikácie sú zas schopné lepšie vysvetliť iné stránky sociálnych nerovností.
Lenski sa domnieval, že v sociológii postupne vzniká syntéza dvoch základných prístupov k sociálnym nerovnostiam a sociálnej stratifikácii, a to konzervatívny prístup a radikálny prístup.
Lenski sa s využitím Hegelovej metódy syntézy podujal integrovať platné poznatky funkcionalistickej a konfliktualistickej teórie stratifikácie a vyriešiť problém sociálnych nerovností a stratifikácie na vyššej úrovni, na úrovni syntézy. Zaujímal sa pri tom najmä o príčiny stratifikácie a sústredil sa viac na moc a privilégia ako na prestíž. Pri skúmaní štruktúry systémov distribúcie vychádzal z názoru, že štruktúra sú vlastné vzťahy častí systému a že spoločnosť sa skladá z troch prvkov: z jednotlivcov, u tried a z triednych systémov, ktoré predstavujú rôzne organizačné úrovne systému distribúcie vzácnych hodnôt. Sociálnu stratifikáciu Lenski chápal ako multidimenzionálny jav. A triedu definoval: súhrn osôb v spoločnosti, ktoré zaujímajú podobnú pozíciu vzhľadom na určitú formu moci, privilégií či prestíže. Mocenskú triede definoval ako: súhrn osôb v spoločnosti, zaujímajúcich podobnú pozíciu vzhľadom na silu či určitú formu inštitucionalizovanej moci.
Lenski sa vo svojej štúdii venoval aj problematike statusovej konzistencie a inkonzistencie. Lenski so svojimi empirickými údajmi dokázal, že miera sociálnej nerovnosti rastie s technologickým rozvojom spoločností a v určitom období začína klesať.
Pri hodnotení Lenského pokusu o syntézu sa sociológovia nezhodli ani v jej základnom hodnotení, či je to naozaj pokus o syntézu, alebo len variant konfliktualistickej teórie, ktorá absorbovala niektoré prvky funkcionalistického prístupu k chápaniu sociálnych nerovností a stratifikácie.
Giddensova teória štrukturácie triednych vzťahov
Giddensova teória štrukturácie triednych vzťahov
Vo svojej knihe Triedna štruktúra vyspelých spoločností sa inšpiroval Marxovou teóriou, ale hlavne názormi jeho kritikov, a to najmä Weberom. Na základe prehodnotenia diel klasikov Giddens definoval triedy ako: veľký agregát jednotlivcov, založený na neosobne vymedzených vzťahoch a svojou formou otvorený..
Giddens vymedzil, čo trieda nie je:
- nie je to osobitná „etnita“, čiže ohraničený sociálny útvar
- triedu treba odlišovať od vrstvy
- treba odlíšiť triedu od elity
Giddens rozlišuje nepriamu a priamu štrukturáciu triednych vzťahov. Podľa Giddensa vo všeobecnosti platí, že čím vyšší je stupeň uzavretosti mobilitných šancí, tým viac to podporuje utváranie identifikovateľných tried. Štrukturáciu triede teda podporuje miera obmedzenia mobility vzhľadom na špecifické trhové schopnosti. Existujú tri druhy trhových schopností: vlastníctvo výrobných prostriedkov, vzdelanie a kvalifikácia a manuálna pracovná sila.
Rozdiel medzi Triednym vedomí a triednym uvedomením je podľa Giddensa podstatné, lebo triedne uvedomenie môže mať aj formu popierania existencie reality tried. Triedne vedomie zahŕňa poznanie, uvedomenie si, že existujú aj iné triedy. Vedomie triednej identity totiž zahŕňa aj uvedomenie si charakteristík, ktoré oddeľujú jednu triedu od ostatných.
Vo svojej knihe Triedna štruktúra vyspelých spoločností sa inšpiroval Marxovou teóriou, ale hlavne názormi jeho kritikov, a to najmä Weberom. Na základe prehodnotenia diel klasikov Giddens definoval triedy ako: veľký agregát jednotlivcov, založený na neosobne vymedzených vzťahoch a svojou formou otvorený..
Giddens vymedzil, čo trieda nie je:
- nie je to osobitná „etnita“, čiže ohraničený sociálny útvar
- triedu treba odlišovať od vrstvy
- treba odlíšiť triedu od elity
Giddens rozlišuje nepriamu a priamu štrukturáciu triednych vzťahov. Podľa Giddensa vo všeobecnosti platí, že čím vyšší je stupeň uzavretosti mobilitných šancí, tým viac to podporuje utváranie identifikovateľných tried. Štrukturáciu triede teda podporuje miera obmedzenia mobility vzhľadom na špecifické trhové schopnosti. Existujú tri druhy trhových schopností: vlastníctvo výrobných prostriedkov, vzdelanie a kvalifikácia a manuálna pracovná sila.
Rozdiel medzi Triednym vedomí a triednym uvedomením je podľa Giddensa podstatné, lebo triedne uvedomenie môže mať aj formu popierania existencie reality tried. Triedne vedomie zahŕňa poznanie, uvedomenie si, že existujú aj iné triedy. Vedomie triednej identity totiž zahŕňa aj uvedomenie si charakteristík, ktoré oddeľujú jednu triedu od ostatných.
Wrightova neomarxistická teória tried
Wrightova neomarxistická teória tried
Wrightovou prioritnou témou jeho prác je skúmanie sociálnych tried a sociálnej stratifikácie spoločnosti, pričom je nielen teoretikom, ale uskutočňuje aj empirický výskum sociálnej stratifikácie. Vychádzal pritom z názoru, že Marxov model tried a triednej štruktúry mal skôr teoretický ako empirický vplyv a dopad.
Svoju prvú typológiu tried Wright vytvoril už vo svojej dizertačnej práci. V prvom pokuse vychádzal z kategórie rozporného triedneho postavenia, ktorú prevzal od Carchediho. Wright tvrdil, že v určitom zmysle sú všetky triedne pozície rozporné, pretože všetky triedne vzťahy sú vnútorne protirečivé, avšak niektoré pozície v triednej štruktúre sú dvojnásobne rozporné, lebo sa nachádzajú vnútri základných antagonistických triednych vzťahov kapitalistickej spoločnosti. Dvojnásobne rozporné triedy nazval aj protirečivými triedami. Do tejto triedy podľa Wrighta patria napríklad manažéri, ktorí sú medzi buržoáziou a proletariátom.
Wright rozlišuje štyri stupne ovládania: plné, čiastočné, minimálne a žiadne.
Tiež rozdelil buržoáziu – na tradičných kapitalistov a na členov vrcholových riadiacich orgánov firiem.
Pri tvorbe nové chápania sociálnych tried Wright vychádzal z koncepcie vykorisťovania Johna Roemera, ktoré považoval za základ na vytvorenie dostatočného rámca na analýzu triednej štruktúry kapitalistickej spoločnosti, aj na vytvorenie nového chápania a vysvetlenia problému stredných tried.
Vykorisťovanie Wright vo svojej ďalšej knihe Triedy vymedzil ako ekonomicky nespravodlivé privlastňovanie si výsledkov práce jednej triedy druhou a tvrdil, že okrem kapitalistov, ktorí môžu vykorisťovať robotníkov na základe toho, že vlastnia výrobné prostriedky, aj niektorí nevlastníci výrobných prostriedkov môžu vykorisťovať iných nevlastníkov, a to na základe svojich kapitalizovateľných výhod, ako sú postavenie v riadení a nadobudnutá vyššia kvalifikácia. Wright teda rozlíšil tri skutočnosti umožňujúce vykorisťovanie v súčasnej kapitalistickej spoločnosti: vlastníctvo kapitálu, postavenie v riadení a kvalifikáciu.
Wrightova typológia tried je založená jednak na základnom marxistickom triednom delení kapitalistickej spoločnosti podľa kritéria vlastníctva: na vlastníkov a nevlastníkov výrobných prostriedkov. Popri tom je každá z dvoch tried ešte vnútorne rozčlenená: trieda vlastníkov sa delí ešte na vlastníkov, ktorí sami pracujú, alebo si najímajú pracovnú silu a trieda nevlastníkov sa rozlišuje na základe postavenia v riadení a kvalifikácie.
Wright uvádzal i to, že jeho koncepcia tried je založená na Marxových kategóriách výroba a výrobné vzťahy, kapitál a práca atď.
Wrightovou prioritnou témou jeho prác je skúmanie sociálnych tried a sociálnej stratifikácie spoločnosti, pričom je nielen teoretikom, ale uskutočňuje aj empirický výskum sociálnej stratifikácie. Vychádzal pritom z názoru, že Marxov model tried a triednej štruktúry mal skôr teoretický ako empirický vplyv a dopad.
Svoju prvú typológiu tried Wright vytvoril už vo svojej dizertačnej práci. V prvom pokuse vychádzal z kategórie rozporného triedneho postavenia, ktorú prevzal od Carchediho. Wright tvrdil, že v určitom zmysle sú všetky triedne pozície rozporné, pretože všetky triedne vzťahy sú vnútorne protirečivé, avšak niektoré pozície v triednej štruktúre sú dvojnásobne rozporné, lebo sa nachádzajú vnútri základných antagonistických triednych vzťahov kapitalistickej spoločnosti. Dvojnásobne rozporné triedy nazval aj protirečivými triedami. Do tejto triedy podľa Wrighta patria napríklad manažéri, ktorí sú medzi buržoáziou a proletariátom.
Wright rozlišuje štyri stupne ovládania: plné, čiastočné, minimálne a žiadne.
Tiež rozdelil buržoáziu – na tradičných kapitalistov a na členov vrcholových riadiacich orgánov firiem.
Pri tvorbe nové chápania sociálnych tried Wright vychádzal z koncepcie vykorisťovania Johna Roemera, ktoré považoval za základ na vytvorenie dostatočného rámca na analýzu triednej štruktúry kapitalistickej spoločnosti, aj na vytvorenie nového chápania a vysvetlenia problému stredných tried.
Vykorisťovanie Wright vo svojej ďalšej knihe Triedy vymedzil ako ekonomicky nespravodlivé privlastňovanie si výsledkov práce jednej triedy druhou a tvrdil, že okrem kapitalistov, ktorí môžu vykorisťovať robotníkov na základe toho, že vlastnia výrobné prostriedky, aj niektorí nevlastníci výrobných prostriedkov môžu vykorisťovať iných nevlastníkov, a to na základe svojich kapitalizovateľných výhod, ako sú postavenie v riadení a nadobudnutá vyššia kvalifikácia. Wright teda rozlíšil tri skutočnosti umožňujúce vykorisťovanie v súčasnej kapitalistickej spoločnosti: vlastníctvo kapitálu, postavenie v riadení a kvalifikáciu.
Wrightova typológia tried je založená jednak na základnom marxistickom triednom delení kapitalistickej spoločnosti podľa kritéria vlastníctva: na vlastníkov a nevlastníkov výrobných prostriedkov. Popri tom je každá z dvoch tried ešte vnútorne rozčlenená: trieda vlastníkov sa delí ešte na vlastníkov, ktorí sami pracujú, alebo si najímajú pracovnú silu a trieda nevlastníkov sa rozlišuje na základe postavenia v riadení a kvalifikácie.
Wright uvádzal i to, že jeho koncepcia tried je založená na Marxových kategóriách výroba a výrobné vzťahy, kapitál a práca atď.
Súčasné teórie sociálnej stratifikácie
Súčasné teórie sociálnej stratifikácie
Dahrendorfova teória sociálnych tried
Svoju teóriu trieda triedneho konfliktu najkomplexnejšie vysvetlil v knihe Sociálne triedy a triedny konflikt v priemyselnej spoločnosti.
Časť tejto knihy venoval kritickej analýze Marxových názorov a téz vo svetle historických zmien, ktoré sa uskutočnili od čias, v ktorých Marx vytvoril svoju teóriu tried. Dahrendorf pri svojej „pozitívnej kritike“ Marxa nadväzoval na nemeckého sociológa Geigera i na iných autorov a vo svojej knihe sa venoval najmä kritike dvoch základných skutočností v Marxovom diele, a to v nedostatočnom chápaní tried a triedneho konfliktu a v chápaní vývoja kapitalistickej spoločnosti. Podľa Dahrendorfa zmiešavanie sociologických a filozofických prvkov malo zamaskovať základnú slabinu spojenia, ktoré uskutočnil medzi sociálnymi triedami a súkromným vlastníctvom. Vlastníctvo možno chápať dvojako, tvrdil Dahrendorf, a to v širšom zmysle – ako kontrolu výrobných prostriedkov a v užšom zmysle – ako právne uznané a zabezpečené vlastnícke právo. Dahrendorf ďalej poukazuje na Marxovo zlyhanie, resp. na jeho neschopnosť predvídať zmeny, ktoré kapitalizmus absolvoval od konca 19.storočia. na opísanie a vysvetlenie skutočného vývoja kapitalizmu Dahrendorf zaviedol pojem a koncepciu priemyselnej spoločnosti, ktorej je kapitalizmus iba jedným z podtypov
Dekompozícia (rozklad, rozloženie) kapitálu – moderné firmy v súčasnosti zväčša vlastní veľký počet akcionárov, ktorými môžu byť investičné fondy, banky, individuálni akcionári ap. Riadenie týchto podnikov je zverené manažérom. Úlohou manažérov je dosahovať dlhodobú stabilitu firmy, a tým aj vlastné zabezpečenie. Manažéri a vlastníci firiem majú odlišné záujmy a však tieto nevyvolávajú medzi nimi triedny konflikt v Marxovom ponímaní.
Dekompozícia práce – Pod vplyvom rozvoja vedy a zavádzanie stále vyspelejšej techniky do výroby vzrástol význam kvalifikovanej práce. Tieto zmeny vytvorili nutnosť zvyšovania kvalifikácie robotníckej triedy. A na základe tohto podľa Dahrendorfa dochádza k vnútornej diferenciácii nielen kapitalistov, ale aj triedy proletariátu, čo je v protiklade s Marxovými predpoveďami.
Dahrendorfova teória sociálnych tried
Svoju teóriu trieda triedneho konfliktu najkomplexnejšie vysvetlil v knihe Sociálne triedy a triedny konflikt v priemyselnej spoločnosti.
Časť tejto knihy venoval kritickej analýze Marxových názorov a téz vo svetle historických zmien, ktoré sa uskutočnili od čias, v ktorých Marx vytvoril svoju teóriu tried. Dahrendorf pri svojej „pozitívnej kritike“ Marxa nadväzoval na nemeckého sociológa Geigera i na iných autorov a vo svojej knihe sa venoval najmä kritike dvoch základných skutočností v Marxovom diele, a to v nedostatočnom chápaní tried a triedneho konfliktu a v chápaní vývoja kapitalistickej spoločnosti. Podľa Dahrendorfa zmiešavanie sociologických a filozofických prvkov malo zamaskovať základnú slabinu spojenia, ktoré uskutočnil medzi sociálnymi triedami a súkromným vlastníctvom. Vlastníctvo možno chápať dvojako, tvrdil Dahrendorf, a to v širšom zmysle – ako kontrolu výrobných prostriedkov a v užšom zmysle – ako právne uznané a zabezpečené vlastnícke právo. Dahrendorf ďalej poukazuje na Marxovo zlyhanie, resp. na jeho neschopnosť predvídať zmeny, ktoré kapitalizmus absolvoval od konca 19.storočia. na opísanie a vysvetlenie skutočného vývoja kapitalizmu Dahrendorf zaviedol pojem a koncepciu priemyselnej spoločnosti, ktorej je kapitalizmus iba jedným z podtypov
Dekompozícia (rozklad, rozloženie) kapitálu – moderné firmy v súčasnosti zväčša vlastní veľký počet akcionárov, ktorými môžu byť investičné fondy, banky, individuálni akcionári ap. Riadenie týchto podnikov je zverené manažérom. Úlohou manažérov je dosahovať dlhodobú stabilitu firmy, a tým aj vlastné zabezpečenie. Manažéri a vlastníci firiem majú odlišné záujmy a však tieto nevyvolávajú medzi nimi triedny konflikt v Marxovom ponímaní.
Dekompozícia práce – Pod vplyvom rozvoja vedy a zavádzanie stále vyspelejšej techniky do výroby vzrástol význam kvalifikovanej práce. Tieto zmeny vytvorili nutnosť zvyšovania kvalifikácie robotníckej triedy. A na základe tohto podľa Dahrendorfa dochádza k vnútornej diferenciácii nielen kapitalistov, ale aj triedy proletariátu, čo je v protiklade s Marxovými predpoveďami.
Súčasné teórie sociálnej stratifikácie
Vzrast novej strednej triedy – V mnohých Marxových prácach je predpoveď postupného zanikania tried, ktoré stoja medzi prácou a kapitálom, medzi proletariátom a buržoáziou. Dahrendorf odmietal myšlienku zániku stredných tried, teda tézu o dichotomizácii triednej štruktúry kapitalistickej spoločnosti. Triedy nezanikli, dokonca popri nich vznikla aj nová stredná trieda. Podľa Dahrendorfa táto trieda nie je jednoliata, ale pozostáva z dvoch častí:
Z tých čo sú súčasťou administratívy a tých, ktorí zastávajú pozície mimo byrokracie a druhá časť tejto kategórie je tvorená ľuďmi, ktorí pracujú manuálne.
Vzrast miery sociálnej mobility – Dahrendorf považoval sociálnu mobilitu za jednu z hlavných charakteristík priemyselnej spoločnosti. Tvrdil tiež, že vysoká miera sociálnej mobility spôsobuje redukciu homogenity sociálnych tried, čo odporuje Marxovým predpovediam. Vysoká miera sociálnej mobility pretvára konflikt sociálnych tried na súťaženie, resp. konkurenciu jednotlivcov.
Presadzovanie občianskej a inej rovnosti – Marx vo svojich prácach tvrdil, že bude dochádzať k prehlbovaniu nerovností medzi dvomi základnými triedami kapitalistickej spoločnosti, a to v oblasti ekonomickej, sociálnej a politickej. Dahrendorf poukazoval práve na opačný trend – postupne sa zvyšovala občianska a politická rovnosť a vznikol welfare state, čím sa zvýšila i mier sociálnej a ekonomickej spravodlivosti. Vytvorila sa stratifikačná hierarchia, v ktorej početne prevažujú stredné triedy, všeobecný vzrast životnej úrovne vytlačil biedu na okraj spoločnosti, zmizli extrémne nerovnosti v každej oblasti života spoločnosti atď.
Inštitucionalizácia triedneho konfliktu – Marx predpokladal, že triedny boj povedie ku konečnej celosvetovej revolúcii, Dahrendorf tvrdil, že priemyselná spoločnosť vytvorí inštitúcie, ktoré dokážu zvládať konflikty vznikajúce z protikladu kapitálu a práce.
Dahrendorf tvrdil, ž niektoré prvky z Marxových prác treba rešpektovať ako napríklad ten fakt, že každá triedna spoločnosť produkuje konflikt.
Ďalej tvrdil, že trieda nemôže byť definovaná v pojmoch súkromného vlastníctva, ale v súvislosti mocenských vzťahov, buď sú to triedy, ktoré sa podieľajú na výkone moci, alebo sú to triedy, ktoré sú z tohto procesu vyčlenené
Tieto Dahrendorfove závery boli široko kritizované a oponenti teoreticky i na základe empirických údajov dokazovali, že nie sú správne, že nezodpovedajú situácii existujúcej v kapitalistickej spoločnosti v druhej polovici 20.storočia.
Z tých čo sú súčasťou administratívy a tých, ktorí zastávajú pozície mimo byrokracie a druhá časť tejto kategórie je tvorená ľuďmi, ktorí pracujú manuálne.
Vzrast miery sociálnej mobility – Dahrendorf považoval sociálnu mobilitu za jednu z hlavných charakteristík priemyselnej spoločnosti. Tvrdil tiež, že vysoká miera sociálnej mobility spôsobuje redukciu homogenity sociálnych tried, čo odporuje Marxovým predpovediam. Vysoká miera sociálnej mobility pretvára konflikt sociálnych tried na súťaženie, resp. konkurenciu jednotlivcov.
Presadzovanie občianskej a inej rovnosti – Marx vo svojich prácach tvrdil, že bude dochádzať k prehlbovaniu nerovností medzi dvomi základnými triedami kapitalistickej spoločnosti, a to v oblasti ekonomickej, sociálnej a politickej. Dahrendorf poukazoval práve na opačný trend – postupne sa zvyšovala občianska a politická rovnosť a vznikol welfare state, čím sa zvýšila i mier sociálnej a ekonomickej spravodlivosti. Vytvorila sa stratifikačná hierarchia, v ktorej početne prevažujú stredné triedy, všeobecný vzrast životnej úrovne vytlačil biedu na okraj spoločnosti, zmizli extrémne nerovnosti v každej oblasti života spoločnosti atď.
Inštitucionalizácia triedneho konfliktu – Marx predpokladal, že triedny boj povedie ku konečnej celosvetovej revolúcii, Dahrendorf tvrdil, že priemyselná spoločnosť vytvorí inštitúcie, ktoré dokážu zvládať konflikty vznikajúce z protikladu kapitálu a práce.
Dahrendorf tvrdil, ž niektoré prvky z Marxových prác treba rešpektovať ako napríklad ten fakt, že každá triedna spoločnosť produkuje konflikt.
Ďalej tvrdil, že trieda nemôže byť definovaná v pojmoch súkromného vlastníctva, ale v súvislosti mocenských vzťahov, buď sú to triedy, ktoré sa podieľajú na výkone moci, alebo sú to triedy, ktoré sú z tohto procesu vyčlenené
Tieto Dahrendorfove závery boli široko kritizované a oponenti teoreticky i na základe empirických údajov dokazovali, že nie sú správne, že nezodpovedajú situácii existujúcej v kapitalistickej spoločnosti v druhej polovici 20.storočia.
Funkcionalistická teória sociálnej stratifikácie
Obaja autori tejto koncepcie hovoria, že miera funkčnej dôležitosti sociálnych pozícií je daná tým, či určitá pozícia môže byť nahradená inými – funkčne najdôležitejšie sú teda nenahraditeľné pozície, preto teda stoja najvyššie, aj sú najlepšie odmeňované.
Davis a Moore analyzovali funkcie náboženstva, vlády, bohatstva, majetku a práce. Podľa ich tvrdenie vláda má najmä zabezpečovať dodržiavanie noriem, pravidiel, rozhodovať spory konfliktných záujmov, plánovať a riadiť spoločnosť, viesť diplomaciu, vojny ap.
Jeden z hlavných kritikov Davis a Moore koncepcie je Melvin Turmin. Spochybňoval základné predpoklady ich koncepcie, osobitne ten, ktorý tvrdí, že stratifikácia je nevyhnutná črta sociálnej organizácie, poukázal tiež nato, že funkčnú dôležitosť pozície je ťažké určiť. Turmin ďalej dokazoval, že v procese sociálnych dôsledkov stratifikácie sú možné i dysfunkcie vyplývajúce napríklad z mocenského aspektu stratifikácie. Spochybňoval tiež záver ich koncepcie, v ktorom písali o nerovnomernom rozdeľovaní moci a vlastníctva, ktoré musí vždy vyústiť do sociálnej nerovnosti.
Funkcionalistickí sociológovia sa venujú skôr skúmaniu sociálnych statusov a rolí, ktoré sú späté so sociálnym poriadkom, ako spoločenských napätí a konfliktov, ktoré spôsobujú zmeny spoločnosti.
Davis a Moore analyzovali funkcie náboženstva, vlády, bohatstva, majetku a práce. Podľa ich tvrdenie vláda má najmä zabezpečovať dodržiavanie noriem, pravidiel, rozhodovať spory konfliktných záujmov, plánovať a riadiť spoločnosť, viesť diplomaciu, vojny ap.
Jeden z hlavných kritikov Davis a Moore koncepcie je Melvin Turmin. Spochybňoval základné predpoklady ich koncepcie, osobitne ten, ktorý tvrdí, že stratifikácia je nevyhnutná črta sociálnej organizácie, poukázal tiež nato, že funkčnú dôležitosť pozície je ťažké určiť. Turmin ďalej dokazoval, že v procese sociálnych dôsledkov stratifikácie sú možné i dysfunkcie vyplývajúce napríklad z mocenského aspektu stratifikácie. Spochybňoval tiež záver ich koncepcie, v ktorom písali o nerovnomernom rozdeľovaní moci a vlastníctva, ktoré musí vždy vyústiť do sociálnej nerovnosti.
Funkcionalistickí sociológovia sa venujú skôr skúmaniu sociálnych statusov a rolí, ktoré sú späté so sociálnym poriadkom, ako spoločenských napätí a konfliktov, ktoré spôsobujú zmeny spoločnosti.
Wiliam Lyod Warner a jeho reputačná teória tried
Wiliam Lyod Warner a jeho reputačná teória tried
Uskutočnil rozsiahli empirický výskum v 40-tych a 50-tych rokoch zameraný na výskum komunít a jednotlivé aspekty ich života, okrem iného aj na aspekt triedneho zloženia komunít. Skúmané javy opísal presne tak, ako to robia antropológovia a práve to najviac jeho kritici odsudzovali, že skúmal tieto spoločenstvá ako sebestačné, izolované komunity.
Ku skúmaniu reality pristupoval bez prepracovanej východiskovej teórie a snažil sa čo najpodrobnejšie zaznamenávať prejavy skúmanej skutočnosti. Warner si na sledovaných javoch také skutočnosti, ktoré si iní nevšimli, detaily, ktoré iným unikli.
Warnerova teória tried vznikla na základe jeho metódy skúmania tried. Jeho koncepcia sociálnej stratifikácie sa vyvinula z opakovaných pozorovaní charakteristík skúmania amerických miest. Sociálna trieda bola pre Warnera spoločenskou realitou, ktorú uznávali ľudia v komunite. Warner napísal: „ Pod sociálnou triedou sa rozumejú dve či viaceré usporiadania ľudí, ktoré sa o sebe nazdávajú, že sa nachádzajú v sociálne vyšších a nižších pozíciách a sú podľa toho aj zaraďované členmi komunity“.
Metódu s využitím techniky rozhovoru Warner uplatnil pri skúmaní skutočností v komunitách, ako napríklad: zisťoval aké sú v nich občianske združenia a kluby, kto do nich patrí, aké sú tam cirkvi....... Zistil tiež, že sociálne postavenie osoby v komunite bolo dané jej príjmom, zamestnaním, miestom bydliska a najmä jej reputáciou v komunite. Warner zaviedol dve merania – hodnotenú účasť a index statusových charakteristík. Hodnotená účasť bola založená na údajoch a rozhovoroch s informátormi z komunity. Index statusových charakteristík bol o niečo objektívnejší ukazovateľ, ktorý bo vytvorený na základe minima základných informácií o jednotlivcovi a s ohľadom na jeho zaradenie informátormi do sociálnych tried. Hlavným nedostatkom týchto meradiel bola ich arbitrárnosť, vysoká miera subjektívnosti a nízka miera objektívnosti. Warner nedokázal zaradiť osoby do tried bez subjektívneho hodnotenia iných ľudí. Warner sa pri skúmaní komunít zameral len na triednu štruktúru komunít, a nie na stratifikáciu v širšom, celospoločenskom meradle. Jeho prínos k poznaniu problematiky sociálnej stratifikácie je obmedzený.
Uskutočnil rozsiahli empirický výskum v 40-tych a 50-tych rokoch zameraný na výskum komunít a jednotlivé aspekty ich života, okrem iného aj na aspekt triedneho zloženia komunít. Skúmané javy opísal presne tak, ako to robia antropológovia a práve to najviac jeho kritici odsudzovali, že skúmal tieto spoločenstvá ako sebestačné, izolované komunity.
Ku skúmaniu reality pristupoval bez prepracovanej východiskovej teórie a snažil sa čo najpodrobnejšie zaznamenávať prejavy skúmanej skutočnosti. Warner si na sledovaných javoch také skutočnosti, ktoré si iní nevšimli, detaily, ktoré iným unikli.
Warnerova teória tried vznikla na základe jeho metódy skúmania tried. Jeho koncepcia sociálnej stratifikácie sa vyvinula z opakovaných pozorovaní charakteristík skúmania amerických miest. Sociálna trieda bola pre Warnera spoločenskou realitou, ktorú uznávali ľudia v komunite. Warner napísal: „ Pod sociálnou triedou sa rozumejú dve či viaceré usporiadania ľudí, ktoré sa o sebe nazdávajú, že sa nachádzajú v sociálne vyšších a nižších pozíciách a sú podľa toho aj zaraďované členmi komunity“.
Metódu s využitím techniky rozhovoru Warner uplatnil pri skúmaní skutočností v komunitách, ako napríklad: zisťoval aké sú v nich občianske združenia a kluby, kto do nich patrí, aké sú tam cirkvi....... Zistil tiež, že sociálne postavenie osoby v komunite bolo dané jej príjmom, zamestnaním, miestom bydliska a najmä jej reputáciou v komunite. Warner zaviedol dve merania – hodnotenú účasť a index statusových charakteristík. Hodnotená účasť bola založená na údajoch a rozhovoroch s informátormi z komunity. Index statusových charakteristík bol o niečo objektívnejší ukazovateľ, ktorý bo vytvorený na základe minima základných informácií o jednotlivcovi a s ohľadom na jeho zaradenie informátormi do sociálnych tried. Hlavným nedostatkom týchto meradiel bola ich arbitrárnosť, vysoká miera subjektívnosti a nízka miera objektívnosti. Warner nedokázal zaradiť osoby do tried bez subjektívneho hodnotenia iných ľudí. Warner sa pri skúmaní komunít zameral len na triednu štruktúru komunít, a nie na stratifikáciu v širšom, celospoločenskom meradle. Jeho prínos k poznaniu problematiky sociálnej stratifikácie je obmedzený.
Funkcionalistická teória sociálnej stratifikácie
Funkcionalistická teória sociálnej stratifikácie
Funkcionalistickú teóriu stratifikácie rozpracovali mnohí autori, najznámejšie štúdie k tejto problematike však napísali Talcott Parsons a jeho dva žiaci Kingsley Davis a Wilbert E. Moore.
Funkcionalisti teóriu sociálnych nerovností a stratifikácie odvodzovali od abstraktných pojmov a univerzálnych schém spoločnosti alebo kultúry, a tak vytvárali modely vysvetlenia, ktoré mali aplikované pri vysvetľovaní stratifikácie v konkrétnych spoločnostiach.
Talcott Parsnons považoval stratifikáciu za nevyhnutný prvok sociálnej organizácie, ktorý existuje v každej spoločnosti. Ak podľa Parsonsa odhalíme a vysvetlíme sústavu hodnôt uznávanú spoločnosťou, tak dokážeme na základe nej vysvetliť aj formy stratifikácie, ktoré v spoločnosti existujú.
Sociálne konanie podľa Parsonsa závisí od hodnotenia. Sociálna stratifikácia sa teda spája s najzákladnejšími sociálnymi procesmi a je výsledkom hodnotenia ľudskej činnosti. Parsons definoval sociálnu stratifikáciu ako „zaradenie jednotky v sociálnom systéme v súlade so štandardmi všeobecne uznávaného systému hodnôt“. Každý systém stratifikácie je teda výrazom a aplikáciou základných hodnôt spoločnosti. Stratifikácia je tiež jedným z hlavných motivačných činiteľov, resp. hýbateľov spoločnosti, lebo je bezprostredným a nevyhnutným dôsledkom sociálneho konania.
Parsonsov ideálny model stratifikácie, založený na spoločnosťou uznávaných hodnotách, nie vždy zodpovedá realite, lebo predpokladá ideálny stav harmonického fungovania spoločnosti.
Parsons si uvedomoval, že jeho model uprednostňuje hodnoty a podceňuje, resp. nezohľadňuje moc pri vysvetľovaní sociálnej stratifikácie, ale aj tak uprednostnil svoju pojmovú schému pred realitou, ktorú táto schéma nedokáže vysvetliť. Parsons teda prehliadol empíriu, resp. odpútal sa od nej, čo však spochybnilo a dokonca urobilo bezcenným jeho pokus o vysvetlenie stratifikácie. Parsons sa teda buď vôbec nevyjadril k mnohým základným otázkam, ktoré riešia teórie stratifikácie, alebo sa k nim vyjadril len hmlisto, neurčito, abstraktne.
Funkcionalistickú teóriu stratifikácie rozpracovali mnohí autori, najznámejšie štúdie k tejto problematike však napísali Talcott Parsons a jeho dva žiaci Kingsley Davis a Wilbert E. Moore.
Funkcionalisti teóriu sociálnych nerovností a stratifikácie odvodzovali od abstraktných pojmov a univerzálnych schém spoločnosti alebo kultúry, a tak vytvárali modely vysvetlenia, ktoré mali aplikované pri vysvetľovaní stratifikácie v konkrétnych spoločnostiach.
Talcott Parsnons považoval stratifikáciu za nevyhnutný prvok sociálnej organizácie, ktorý existuje v každej spoločnosti. Ak podľa Parsonsa odhalíme a vysvetlíme sústavu hodnôt uznávanú spoločnosťou, tak dokážeme na základe nej vysvetliť aj formy stratifikácie, ktoré v spoločnosti existujú.
Sociálne konanie podľa Parsonsa závisí od hodnotenia. Sociálna stratifikácia sa teda spája s najzákladnejšími sociálnymi procesmi a je výsledkom hodnotenia ľudskej činnosti. Parsons definoval sociálnu stratifikáciu ako „zaradenie jednotky v sociálnom systéme v súlade so štandardmi všeobecne uznávaného systému hodnôt“. Každý systém stratifikácie je teda výrazom a aplikáciou základných hodnôt spoločnosti. Stratifikácia je tiež jedným z hlavných motivačných činiteľov, resp. hýbateľov spoločnosti, lebo je bezprostredným a nevyhnutným dôsledkom sociálneho konania.
Parsonsov ideálny model stratifikácie, založený na spoločnosťou uznávaných hodnotách, nie vždy zodpovedá realite, lebo predpokladá ideálny stav harmonického fungovania spoločnosti.
Parsons si uvedomoval, že jeho model uprednostňuje hodnoty a podceňuje, resp. nezohľadňuje moc pri vysvetľovaní sociálnej stratifikácie, ale aj tak uprednostnil svoju pojmovú schému pred realitou, ktorú táto schéma nedokáže vysvetliť. Parsons teda prehliadol empíriu, resp. odpútal sa od nej, čo však spochybnilo a dokonca urobilo bezcenným jeho pokus o vysvetlenie stratifikácie. Parsons sa teda buď vôbec nevyjadril k mnohým základným otázkam, ktoré riešia teórie stratifikácie, alebo sa k nim vyjadril len hmlisto, neurčito, abstraktne.
Funkcionalistická teória sociálnej stratifikácie
Davis a Moore tvrdili, že stratifikácia je funkčne nevyhnutná pre organizáciu sociálneho života, pre existenciu spoločnosti. Podľa obidvoch, aby spoločnosť mohla nejako fungovať, musí nejako rozdeľovať svojich členov do sociálnych pozícií a primäť ich, aby plnili povinnosti vyplývajúce z týchto pozícií. Spoločnosť musí v jednotlivcovi vzbudzovať túžby, aby obsadzovali a zastávali tieto pozície a vykonávali povinnosti s nimi spojené. Obaja tvrdili, že sociálne pozície v spoločnosti nie sú si navzájom rovné, nie sú rovnocenné. Sociálne významné a sociálne dôležité rozdiely medzi pozíciami existujú, pretože povinnosti spojené s týmito pozíciami sa navzájom líšia svojou sociálnou hodnotou. Pozície sa líšia tiež tým, ako obľúbené či neobľúbené, príjemné či nepríjemné sú povinnosti s nimi spojené. A napokon, rozdiely sú i v miere schopností a talentu, ktorú vyžadujú od ľudí uspokojivé zastavanie rôznych pozícií.
Davis a Moore teda vychádzali z predpokladov, ktoré sa dajú zhrnúť aj takto: niektoré pozície v spoločnosti sú dôležitejšie pre jej fungovanie ako iné, tieto pozície je veľmi ťažké zastávať, lebo si vyžadujú osobitný talent, schopnosti i prípravu a často sú neobľúbené či veľmi namáhavé, aby spoločnosť zabezpečila obsadenie týchto pozícií, nadmerne odmeňuje ich zastávanie mocou, prestížou a materiálnymi kompenzáciami.
Davis a Moore sa podrobne venovali analýze odmien, ktoré spoločnosť poskytuje. Niektoré druhy odmien prispievajú k lepšej životnej úrovni, blahobytu, komfortu, k zábave....- to sú odmeny pokladané za výsady, sú spojené s určitými pozíciami. Ich dôsledkom je vytvorenie systému sociálnej nerovnosti, založeného bezprostredne na rôznych odmenách spojených s pozíciami, ale v konečnom dôsledku založeného na nevyhnutných požiadavkách organizácie a fungovanie spoločnosti.
Davis a Moore teda vychádzali z predpokladov, ktoré sa dajú zhrnúť aj takto: niektoré pozície v spoločnosti sú dôležitejšie pre jej fungovanie ako iné, tieto pozície je veľmi ťažké zastávať, lebo si vyžadujú osobitný talent, schopnosti i prípravu a často sú neobľúbené či veľmi namáhavé, aby spoločnosť zabezpečila obsadenie týchto pozícií, nadmerne odmeňuje ich zastávanie mocou, prestížou a materiálnymi kompenzáciami.
Davis a Moore sa podrobne venovali analýze odmien, ktoré spoločnosť poskytuje. Niektoré druhy odmien prispievajú k lepšej životnej úrovni, blahobytu, komfortu, k zábave....- to sú odmeny pokladané za výsady, sú spojené s určitými pozíciami. Ich dôsledkom je vytvorenie systému sociálnej nerovnosti, založeného bezprostredne na rôznych odmenách spojených s pozíciami, ale v konečnom dôsledku založeného na nevyhnutných požiadavkách organizácie a fungovanie spoločnosti.
Weberova teória spoločenských tried
V zárobkových triedach nadobúda osobitný význam kvalifikácia a vzdelanie, pričom je dôležitá aj monopolizácia určitých zručností, schopností a vedomostí. Zárobkové triedy Weber tiež delil na pozitívne a negatívne privilegované – do pozitívne privilegovanej patria napríklad robotníci s monopolnými kvalitami a do negatívne privilegovanej patria robotníci, roľníci a príslušníci stredných tried. Stredné triedy vo Weberovej analýze stoja kdesi medzi vlastníckymi a zárobkovými triedami, môžu a nemusia mať majetok, môžu a nemusia mať monopol istých kvalít alebo služieb.
Weber pričlenil k vlastníckym a zárobkovým triedam aj tzv. sociálne triedy, ktoré definoval ako súhrn takých triednych postavení, medzi ktorými je ľahko možná a pre ktoré je typická a medzigeneračná výmena a konkretizoval ich ako manuálnu robotnícku triedu, maloburžoáziu, inteligenciu, odborníkov bez vlastníctva.
Triedy Weber nepovažoval za spoločenstvá a aj v tom sa odlišoval od Marxa. Weber zdôrazňoval rozdiel medzi triedou a stavom a spočíva v tom, že trieda označuje objektívny a stav subjektívny aspekt sociálnej diferenciácie, ďalej v tom, že trieda vyjadruje vzťahy obsiahnuté v oblasti výroby a výmeny a stav vyjadruje vzťahy obsiahnuté v oblasti života. Taktiež doplnil, resp. rozšíril ekonomické chápanie sociálnej diferenciácie, vyjadrované pojmom trieda, o sociálnu dimenziu – pridal k nemu sociálne podmienenú diferenciáciu.
Podľa Weberovho chápanie teda jednotlivci zastávajú pozície v statusovej hierarchii, v statusovom usporiadaní podľa sociálnej prestíže, ktorú majú. O prestíži, a teda aj o statusovom usporiadaní možno hovoriť len v sociálnej skupine, v spoločenstve či spoločnosti, v ktorých existuje spoločne uznávaný systém hodnôt. Weber si uvedomoval, že trieda a stavovské postavenie úzko súvisia, že statusové usporiadanie môže byť ovplyvnené trhom, trhovými vzťahmi tried, triednymi rozdielmi, vlastníctvom atď. – najbohatší majú aj najvyšší status, najvyššiu prestíž v spoločenstve. Možný je však aj opak, ide o nesúlad medzi bohatstvom, mocou a prestížou – dnes v sociológii sa to označuje termínom inkonzistencia
Weber pokladal sociálnu moc za kľúčový prvok vytvárania politického, ekonomického a sociálneho poriadku, usporiadania spoločnosti. Sociálna moc vytvára oddelené „strany“, resp. oddelené politické skupiny. Strany Weber chápal ako reálne sociálne skupiny
Weber pričlenil k vlastníckym a zárobkovým triedam aj tzv. sociálne triedy, ktoré definoval ako súhrn takých triednych postavení, medzi ktorými je ľahko možná a pre ktoré je typická a medzigeneračná výmena a konkretizoval ich ako manuálnu robotnícku triedu, maloburžoáziu, inteligenciu, odborníkov bez vlastníctva.
Triedy Weber nepovažoval za spoločenstvá a aj v tom sa odlišoval od Marxa. Weber zdôrazňoval rozdiel medzi triedou a stavom a spočíva v tom, že trieda označuje objektívny a stav subjektívny aspekt sociálnej diferenciácie, ďalej v tom, že trieda vyjadruje vzťahy obsiahnuté v oblasti výroby a výmeny a stav vyjadruje vzťahy obsiahnuté v oblasti života. Taktiež doplnil, resp. rozšíril ekonomické chápanie sociálnej diferenciácie, vyjadrované pojmom trieda, o sociálnu dimenziu – pridal k nemu sociálne podmienenú diferenciáciu.
Podľa Weberovho chápanie teda jednotlivci zastávajú pozície v statusovej hierarchii, v statusovom usporiadaní podľa sociálnej prestíže, ktorú majú. O prestíži, a teda aj o statusovom usporiadaní možno hovoriť len v sociálnej skupine, v spoločenstve či spoločnosti, v ktorých existuje spoločne uznávaný systém hodnôt. Weber si uvedomoval, že trieda a stavovské postavenie úzko súvisia, že statusové usporiadanie môže byť ovplyvnené trhom, trhovými vzťahmi tried, triednymi rozdielmi, vlastníctvom atď. – najbohatší majú aj najvyšší status, najvyššiu prestíž v spoločenstve. Možný je však aj opak, ide o nesúlad medzi bohatstvom, mocou a prestížou – dnes v sociológii sa to označuje termínom inkonzistencia
Weber pokladal sociálnu moc za kľúčový prvok vytvárania politického, ekonomického a sociálneho poriadku, usporiadania spoločnosti. Sociálna moc vytvára oddelené „strany“, resp. oddelené politické skupiny. Strany Weber chápal ako reálne sociálne skupiny
Weberova teória spoločenských tried
Weber rozpracoval teóriu troch typov panstva, a to: tradičné, charizmatické a legálno-racionálne.
Vzťah medzi stranou, triedou a stavom Weber analyzoval len veľmi stručne. Predpokladal medzi nimi úzke a funkčné vzťahy, strany podľa neho reprezentujú záujmy dané triednym postavením i statusovým postavením, udržujú a obnovujú ich. Pritom pokladal stranu za autonómny prvok, ovplyvňujúci ostatné dva.
Weber považoval rozdelenie moci za základ stratifikácie, moc podľa neho je základom, resp. príčinou rozdelenia spoločnosti tak do tried, ako aj do stavov a do strán.
Weber pokladal svoje pojmy trieda, status a strana za univerzálne použiteľné pri skúmaní rôznych spoločností.
Weber neveril, že vývoj kapitalizmu spôsobuje polarizáciu triednej štruktúry do dvoch stále homogénnejších sociálnych tried. Zastával opačný názor a tvrdil, že prebieha opačný proces – diverzifikácia triednej štruktúry. Neveril ani tomu, že po buržoáznej revolúcii príde proletárska revolúcia, neveril, že triedy a triedna štruktúra zaniknú, predpokladal, že robotníka trieda si bude zabezpečovať len určité zlepšovanie svojho postavenia a svojej životnej úrovne v rámci kapitalistického spoločenského poriadku. Weber uznával, že v kapitalistickej spoločnosti dominuje trh viac ako v iných spoločnostiach a že je založená na vzťahu kapitálu a práce.
Vzťah medzi stranou, triedou a stavom Weber analyzoval len veľmi stručne. Predpokladal medzi nimi úzke a funkčné vzťahy, strany podľa neho reprezentujú záujmy dané triednym postavením i statusovým postavením, udržujú a obnovujú ich. Pritom pokladal stranu za autonómny prvok, ovplyvňujúci ostatné dva.
Weber považoval rozdelenie moci za základ stratifikácie, moc podľa neho je základom, resp. príčinou rozdelenia spoločnosti tak do tried, ako aj do stavov a do strán.
Weber pokladal svoje pojmy trieda, status a strana za univerzálne použiteľné pri skúmaní rôznych spoločností.
Weber neveril, že vývoj kapitalizmu spôsobuje polarizáciu triednej štruktúry do dvoch stále homogénnejších sociálnych tried. Zastával opačný názor a tvrdil, že prebieha opačný proces – diverzifikácia triednej štruktúry. Neveril ani tomu, že po buržoáznej revolúcii príde proletárska revolúcia, neveril, že triedy a triedna štruktúra zaniknú, predpokladal, že robotníka trieda si bude zabezpečovať len určité zlepšovanie svojho postavenia a svojej životnej úrovne v rámci kapitalistického spoločenského poriadku. Weber uznával, že v kapitalistickej spoločnosti dominuje trh viac ako v iných spoločnostiach a že je založená na vzťahu kapitálu a práce.
Klasické teórie spoločenských tried a stratifikácie
Triedny boj je podmienený predovšetkým protikladnosťou záujmov tried, ktorá je tvorená vykorisťovateľským vzťahom, vlastným dichotomickému vzťahu tried – triedy sú teda v tomto modeli skupiny nachádzajúce sa v konflikte.
Abstraktný model spoločenských tried rozpracoval Marx najmä v prvej časti diela Kapitál, kde analyzoval kapitalizmus v jeho čistej podobe. Analyzoval v ňom problém vytvárania nadhodnoty a problém vykorisťovania v kapitalizme, ktoré je odlišné od vykorisťovania vo feudalizme. V kapitalizme človek predáva prácu, resp. stáva sa pracovnou silou, ktorá sa na trhu stáva tovarom. Pracovná sila má teda svoju hodnotu a Marx tvrdil, že kapitalisti platia menej za vykonanú prácu a to len toľko, koľko je nutné na reprodukciu pracovnej sily.
Kapitalizmus sa teda podľa Marxa mení na základe vlastných, vnútorných vývojových síl, vlastných zdrojov a rozporov.
Podľa Marxa triedne vedomie má význam len vtedy, keď nadobudne organizovanú, najmä politickú podobu – podobu robotníckych odborov a robotníckych politických strán.
V súvislosti s faktom, že Marx nikde nepredložil definíciu tried, často sa uvádza, že jeho chápanie tried si možno najlepšie ozrejmiť z Leninovej definície tried, ktorá nadväzuje na Marxovo chápanie a dopracúva ho. V.I.Lenin definoval trieda takto:
„Triedami nazývame veľké skupiny ľudí, ktoré sa líšia svojím miestom v historicky určitej sústave spoločenskej výroby, svojim vzťahom k výrobným prostriedkom, svojou úlohou v spoločenskej organizácii práce, a teda spôsobmi získavania a veľkosťou tej časti spoločenského bohatstva, ktorou disponujú. Triedy sú také skupiny ľudí, z ktorých si jedna môže prisvojovať prácu druhej, lebo zaujíma rozdielne miesto v určitej sústave spoločenského hospodárstva“.
Abstraktný model spoločenských tried rozpracoval Marx najmä v prvej časti diela Kapitál, kde analyzoval kapitalizmus v jeho čistej podobe. Analyzoval v ňom problém vytvárania nadhodnoty a problém vykorisťovania v kapitalizme, ktoré je odlišné od vykorisťovania vo feudalizme. V kapitalizme človek predáva prácu, resp. stáva sa pracovnou silou, ktorá sa na trhu stáva tovarom. Pracovná sila má teda svoju hodnotu a Marx tvrdil, že kapitalisti platia menej za vykonanú prácu a to len toľko, koľko je nutné na reprodukciu pracovnej sily.
Kapitalizmus sa teda podľa Marxa mení na základe vlastných, vnútorných vývojových síl, vlastných zdrojov a rozporov.
Podľa Marxa triedne vedomie má význam len vtedy, keď nadobudne organizovanú, najmä politickú podobu – podobu robotníckych odborov a robotníckych politických strán.
V súvislosti s faktom, že Marx nikde nepredložil definíciu tried, často sa uvádza, že jeho chápanie tried si možno najlepšie ozrejmiť z Leninovej definície tried, ktorá nadväzuje na Marxovo chápanie a dopracúva ho. V.I.Lenin definoval trieda takto:
„Triedami nazývame veľké skupiny ľudí, ktoré sa líšia svojím miestom v historicky určitej sústave spoločenskej výroby, svojim vzťahom k výrobným prostriedkom, svojou úlohou v spoločenskej organizácii práce, a teda spôsobmi získavania a veľkosťou tej časti spoločenského bohatstva, ktorou disponujú. Triedy sú také skupiny ľudí, z ktorých si jedna môže prisvojovať prácu druhej, lebo zaujíma rozdielne miesto v určitej sústave spoločenského hospodárstva“.
Weberova teória spoločenských tried
Weberova teória spoločenských tried
Dôležitá je Weberova kritika Marxa a jeho koncepcia tried a stavov, ktorá priniesla nové – u Marxa neexistujúce alebo nedostatočne rozpracované – pohľady na problematiku spoločenských tried a sociálnej stratifikácie. Weberov zakladateľský prínos k poznaniu a ďalšiemu skúmaniu tried a sociálnej stratifikácie prikladajú mnohí sociológovia veľký význam, pretože Weberova koncepcia ovplyvnila súčasné chápanie a skúmanie problematiky tried a sociálnej stratifikácie.
Weber bol ovplyvnený Marxovým pohľadom na spoločenské triedy a súhlasil s niektorými Marxovými názormi týkajúcimi sa tejto problematiky. Vcelku sa mu však Marxove chápanie tried, sociálnej štruktúry, triednych vzťahov, vývoja sociálnych tried i ďalšie časti jeho teórie sa Weberovi nezdali správne a rozhodol sa ju revidovať, prepracovať a doplniť.
Podľa Webera nielen ekonomická štruktúra spoločnosti determinuje správanie a konanie ľudí, ale je aj sama dôsledkom tohto správania, ako aj iných faktorov. Weber bol rovnako ako Marx kritický ku kapitalizmu, na rozdiel od neho však neveril v socializmus, v proletársku revolúciu ap.
Webera neuspokojovalo Marxove chápanie tried a preto obohatil ekonomické chápanie tried o ďalšie dve dimenzie, ktoré nazýval stav a strana ( v súčasnosti sa používa status a moc ) Dimenzia stavu, resp. statusu sa týkala sociálnej úcty, resp. prestíže, dimenzia strany – právnej, politickej alebo sociálnej moci.
Zatiaľ čo Marxovo chápanie spoločenských tried bolo objektívne, Weber ho považoval za nutné doplniť aj o subjektívne chápanie, o subjektívny aspekt tried a hľadal možnosť syntézy dvoch pohľadov na triedu.
Na základe tejto problematiky Weber rozlišoval tri kategórie , tri pojmy – trieda, stav, strana, ktoré v ich vzájomnej syntéze, v ich vzájomných vzťahoch umožňujú vyjadriť javy a procesy sociálnej stratifikácie, sociálnej nerovnosti, sociálnu štruktúru spoločnosti.
U Webera trieda vypovedá len o pozícii, postavení v ekonomickom usporiadaní spoločnosti. Toto postavenie chápal len ako trhové postavenie. Triedy a triedna príslušnosť sú teda podľa Weberovho chápanie determinované trhom a postavením jednotlivca na trhu tovarov a práce.
Weber zdôrazňoval, že na základe vlastníctva majetku vzniká ekonomické panstvo (moc). Tí, ktorí nemajú majetok, sú bezmocní – takí boli otroci, dlžníci, nevoľníci, proletári, skrátka poriadené, ovládané triedy. U Webera sú to negatívne privilegované vlastnícke triedy.
Dôležitá je Weberova kritika Marxa a jeho koncepcia tried a stavov, ktorá priniesla nové – u Marxa neexistujúce alebo nedostatočne rozpracované – pohľady na problematiku spoločenských tried a sociálnej stratifikácie. Weberov zakladateľský prínos k poznaniu a ďalšiemu skúmaniu tried a sociálnej stratifikácie prikladajú mnohí sociológovia veľký význam, pretože Weberova koncepcia ovplyvnila súčasné chápanie a skúmanie problematiky tried a sociálnej stratifikácie.
Weber bol ovplyvnený Marxovým pohľadom na spoločenské triedy a súhlasil s niektorými Marxovými názormi týkajúcimi sa tejto problematiky. Vcelku sa mu však Marxove chápanie tried, sociálnej štruktúry, triednych vzťahov, vývoja sociálnych tried i ďalšie časti jeho teórie sa Weberovi nezdali správne a rozhodol sa ju revidovať, prepracovať a doplniť.
Podľa Webera nielen ekonomická štruktúra spoločnosti determinuje správanie a konanie ľudí, ale je aj sama dôsledkom tohto správania, ako aj iných faktorov. Weber bol rovnako ako Marx kritický ku kapitalizmu, na rozdiel od neho však neveril v socializmus, v proletársku revolúciu ap.
Webera neuspokojovalo Marxove chápanie tried a preto obohatil ekonomické chápanie tried o ďalšie dve dimenzie, ktoré nazýval stav a strana ( v súčasnosti sa používa status a moc ) Dimenzia stavu, resp. statusu sa týkala sociálnej úcty, resp. prestíže, dimenzia strany – právnej, politickej alebo sociálnej moci.
Zatiaľ čo Marxovo chápanie spoločenských tried bolo objektívne, Weber ho považoval za nutné doplniť aj o subjektívne chápanie, o subjektívny aspekt tried a hľadal možnosť syntézy dvoch pohľadov na triedu.
Na základe tejto problematiky Weber rozlišoval tri kategórie , tri pojmy – trieda, stav, strana, ktoré v ich vzájomnej syntéze, v ich vzájomných vzťahoch umožňujú vyjadriť javy a procesy sociálnej stratifikácie, sociálnej nerovnosti, sociálnu štruktúru spoločnosti.
U Webera trieda vypovedá len o pozícii, postavení v ekonomickom usporiadaní spoločnosti. Toto postavenie chápal len ako trhové postavenie. Triedy a triedna príslušnosť sú teda podľa Weberovho chápanie determinované trhom a postavením jednotlivca na trhu tovarov a práce.
Weber zdôrazňoval, že na základe vlastníctva majetku vzniká ekonomické panstvo (moc). Tí, ktorí nemajú majetok, sú bezmocní – takí boli otroci, dlžníci, nevoľníci, proletári, skrátka poriadené, ovládané triedy. U Webera sú to negatívne privilegované vlastnícke triedy.
Systémy sociálnej stratifikácie
Triedne systémy
Triedny stratifikačný systém je otvorený stratifikačný systém. Je založený na predpoklade, že ľudia sa rodia navzájom si rovní a sú rovnocenní. Triedny systém sociálnej stratifikácie spočíva na občianskej a politickej rovnosti ľudí tvoriacich spoločnosť, ktorá je garantovaná – aj keď nie vždy dôsledne – štátom. Triedny systém stratifikácie je založený predovšetkým na ekonomických rozdieloch medzi jednotlivcami a sociálnymi skupinami a na ich nerovnom prístupe k hlavným sociálnym zdrojom – k bohatstvu, moci, prestíži ap.
Triedny systém teda umožňuje veľkú individuálnu sociálnu mobilitu, umožňuje jednotlivcom získať rôzne pozície v systéme stratifikácie. V tomto systéme nie sú dané nijaké spoločenské kritéria, na základe ktorých by sa ľudia zaraďovali do sociálnych tried, neexistujú v ňom ani žiadne formálne predpisy, ktoré by obmedzovali sociálnu mobilitu jednotlivcov v triednom systéme. Triedny systém sociálnej stratifikácie vznikol po odstránení feudálneho stavovského systému s jeho privilégiami pre jednotlivé stavy a rozdelením ľudí do stavov, a s ustanovením občianstva, ktoré vybojovali buržoázne revolúcie v 18. a 19.storočí. Primárny impulz na vytvorenie a rozvoj triedneho systému stratifikácie pritom, samozrejme, predstavuje rozvoj priemyslu a továrenskej výroby, rozvoj vedy a techniky a následné procesy modernizácie spoločnosti, ktoré vyvolala priemyselná revolúcia.
V rokoch 1820 až 1830 sa stali známymi termíny nižšia, vyššia a stredná triedna. Myšlienka rovnováhy tried – názor, že rozdelenie spoločnosti do kategórií, či skupín, z ktorých každá niečím prispieva k prospechu celku, vyúsťujú do stability, harmónie a prosperity spoločnosti.
Časť teoretikov tvrdí, že sociálne triedy vlastne ako reálne sociálne skupiny neexistujú, ale sú len analytické kategórie, vytvorené vedcami na poznávacie ciele, na základe ktorých sa ľudia agregujú podľa ľubovoľne zvolených kritérií, ako napríklad príjem, mzda, miesto bydliska........
Triedny stratifikačný systém je otvorený stratifikačný systém. Je založený na predpoklade, že ľudia sa rodia navzájom si rovní a sú rovnocenní. Triedny systém sociálnej stratifikácie spočíva na občianskej a politickej rovnosti ľudí tvoriacich spoločnosť, ktorá je garantovaná – aj keď nie vždy dôsledne – štátom. Triedny systém stratifikácie je založený predovšetkým na ekonomických rozdieloch medzi jednotlivcami a sociálnymi skupinami a na ich nerovnom prístupe k hlavným sociálnym zdrojom – k bohatstvu, moci, prestíži ap.
Triedny systém teda umožňuje veľkú individuálnu sociálnu mobilitu, umožňuje jednotlivcom získať rôzne pozície v systéme stratifikácie. V tomto systéme nie sú dané nijaké spoločenské kritéria, na základe ktorých by sa ľudia zaraďovali do sociálnych tried, neexistujú v ňom ani žiadne formálne predpisy, ktoré by obmedzovali sociálnu mobilitu jednotlivcov v triednom systéme. Triedny systém sociálnej stratifikácie vznikol po odstránení feudálneho stavovského systému s jeho privilégiami pre jednotlivé stavy a rozdelením ľudí do stavov, a s ustanovením občianstva, ktoré vybojovali buržoázne revolúcie v 18. a 19.storočí. Primárny impulz na vytvorenie a rozvoj triedneho systému stratifikácie pritom, samozrejme, predstavuje rozvoj priemyslu a továrenskej výroby, rozvoj vedy a techniky a následné procesy modernizácie spoločnosti, ktoré vyvolala priemyselná revolúcia.
V rokoch 1820 až 1830 sa stali známymi termíny nižšia, vyššia a stredná triedna. Myšlienka rovnováhy tried – názor, že rozdelenie spoločnosti do kategórií, či skupín, z ktorých každá niečím prispieva k prospechu celku, vyúsťujú do stability, harmónie a prosperity spoločnosti.
Časť teoretikov tvrdí, že sociálne triedy vlastne ako reálne sociálne skupiny neexistujú, ale sú len analytické kategórie, vytvorené vedcami na poznávacie ciele, na základe ktorých sa ľudia agregujú podľa ľubovoľne zvolených kritérií, ako napríklad príjem, mzda, miesto bydliska........
Klasické teórie spoločenských tried a stratifikácie
Klasické teórie spoločenských tried a stratifikácie
Najvýznamnejšími teoretikmi tried a stratifikácie boli v 19.storočí K. Marx a M. Weber, obaja sú naozajstnými klasikmi sociologickej analýzy spoločenských tried a sociálnej stratifikácie. V 20.storočí sa k týmto klasickým prístupom priradil ešte funkcionalistický prístup k sociálnym nerovnostiam a stratifikácii a prístup ku skúmaniu spoločenských tried a stratifikácie, ktorý vytvoril W. L. Warner.
Marxova teória spoločenských tried
Marxovu koncepciu tried treba chápať jednak v kontexte celého jeho diela, jeho videnia spoločnosti a spoločenského vývoja, v kontexte Marxovej analýzy kapitalistickej spoločnosti, ako aj v kontexte vedeckého poznania a myslenia jeho doby, myšlienok a názorov autorov, na diela ktorých nadväzoval.
Marx bol materialista, protivník idealistického myslenia a vedu chápal nielen ako nástroj poznania, ale aj ako nástroj premeny spoločnosti. Za základ života spoločnosti pokladal materiálnu výrobu. V procese výroby ľudia vstupujú do určitých nevyhnutných, od ich vôle nezávislých výrobných vzťahov. Súhrn týchto výrobných vzťahov tvorí hospodársku štruktúru spoločnosti – jej materiálnu základňu. Podľa Marxa každej materiálnej základni zodpovedá právna, politická, duchovná a ideová nadstavba. V procese materiálnej výroby teda podľa Marxa ľudia vytvárajú, obnovujú a rozvíjajú aj svoje spoločenské vzťahy. Dosiahnutý stupeň vývoja materiálne základne a duchovnej nadstavby podľa Marxa charakterizuje spoločensko-ekonomickú formáciu, čiže celkové usporiadanie spoločnosti, ucelený sociálny systém.
Najvýznamnejšími teoretikmi tried a stratifikácie boli v 19.storočí K. Marx a M. Weber, obaja sú naozajstnými klasikmi sociologickej analýzy spoločenských tried a sociálnej stratifikácie. V 20.storočí sa k týmto klasickým prístupom priradil ešte funkcionalistický prístup k sociálnym nerovnostiam a stratifikácii a prístup ku skúmaniu spoločenských tried a stratifikácie, ktorý vytvoril W. L. Warner.
Marxova teória spoločenských tried
Marxovu koncepciu tried treba chápať jednak v kontexte celého jeho diela, jeho videnia spoločnosti a spoločenského vývoja, v kontexte Marxovej analýzy kapitalistickej spoločnosti, ako aj v kontexte vedeckého poznania a myslenia jeho doby, myšlienok a názorov autorov, na diela ktorých nadväzoval.
Marx bol materialista, protivník idealistického myslenia a vedu chápal nielen ako nástroj poznania, ale aj ako nástroj premeny spoločnosti. Za základ života spoločnosti pokladal materiálnu výrobu. V procese výroby ľudia vstupujú do určitých nevyhnutných, od ich vôle nezávislých výrobných vzťahov. Súhrn týchto výrobných vzťahov tvorí hospodársku štruktúru spoločnosti – jej materiálnu základňu. Podľa Marxa každej materiálnej základni zodpovedá právna, politická, duchovná a ideová nadstavba. V procese materiálnej výroby teda podľa Marxa ľudia vytvárajú, obnovujú a rozvíjajú aj svoje spoločenské vzťahy. Dosiahnutý stupeň vývoja materiálne základne a duchovnej nadstavby podľa Marxa charakterizuje spoločensko-ekonomickú formáciu, čiže celkové usporiadanie spoločnosti, ucelený sociálny systém.
Klasické teórie spoločenských tried a stratifikácie
Marx popri dvoch hlavných triedach, a to trieda, ktorá vlastní výrobné prostriedky a trieda, ktorá ich nevlastní, rozlišoval v triednych spoločnostiach aj vedľajšie triedy, napríklad v kapitalistickej spoločensko-ekonomickej formácii, podľa neho existovali aj maloburžoázia, roľníci, pozemkoví vlastníci, lumpenproletariát a ďalšie vedľajšie triedy. Tieto triedy Marx chápal ako pozostatky, alebo ako inak prechodné triedy, čiže triedy prechodného charakteru. Buržoáznu triedu Marx považoval za hrobára kapitalizmu ako systému a že revolučným spôsobom trieda proletariátu zvrhne túto triedu a vytvorí novú, beztriednu spoločnosť. Marx videl vo zvrhnutí buržoázie poslanie proletárnej triedy, ale i v odstránení kapitalistickej a triednej spoločnosti.
Marx rozlišoval triedu pre seba a triedu o seba. Trieda pre seba, môže byť aktívnym činiteľom triedneho boja a triedou, ktorá v socialistickej revolúcii zvrhne buržoáziu, odstráni kapitalizmus a vytvorí beztriednu spoločnosť.
Marxov spôsob uvažovania, vedeckej analýzy i jeho závery boli teoreticky i metodologicky spochybňované a kritizované hneď po zverejnení jeho práce a množstvo jeho myšlienok, názorov, záverov a najmä predpovedí vývoja spoločnosti spochybnili samotný spoločenský vývoj v 19. a 20.storočí, čo zrejme najviac spochybnilo i vedeckú metódu, na základe ktorej k nim dospel.
Je len na škodu, že Marx nevenoval sociálnym triedam osobitnú časť svojho diela, v ktorej by prezentoval systematický a exaktný výklad svojho diela.
Marx sa naozaj vo svojich knihách často vyjadroval veľmi voľne, nepresne až nevedecky, často i esejisticky. Napríklad o intelektuáloch hovoril ako i „ideologickej triede“, o lumpenproletariáte zas hovoril, že je to „nebezpečná trieda“, bankárov nazýval „triedou parazitov“ atď.
V jeho práci je teda terminologický zmätok, nejednoznačnosť a ťažkosti pri interpretácii jeho chápania triedy. Triedu vnímal ako vzťah skupín ľudí k výrobným prostriedkom. Triedu však podľa Marxa nemožno stotožniť so zdrojmi jej príjmu v deľbe práce, nemožno ju ním vymedziť, definovať. Podľa Marxa vlastnenie a ovládanie výrobných prostriedkov teda umožňuje politické ovládanie spoločnosti. Dichotomické rozdelenie tried je preto rak rozdelením bohatstva, ako aj rozdelením moci. Triedy teda vyjadrujú nielen vzťah medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými, ale ja vzťah medzi utláčateľmi a utláčanými.
Trieda podľa Marxa vyjadrujú základnú identitu spoločnosti – keď sa napríklad trieda dostane z podriadenej do dominantnej pozície, vyústi to do celkovej reorganizácie sociálnej štruktúry spoločnosti.
Marx rozlišoval triedu pre seba a triedu o seba. Trieda pre seba, môže byť aktívnym činiteľom triedneho boja a triedou, ktorá v socialistickej revolúcii zvrhne buržoáziu, odstráni kapitalizmus a vytvorí beztriednu spoločnosť.
Marxov spôsob uvažovania, vedeckej analýzy i jeho závery boli teoreticky i metodologicky spochybňované a kritizované hneď po zverejnení jeho práce a množstvo jeho myšlienok, názorov, záverov a najmä predpovedí vývoja spoločnosti spochybnili samotný spoločenský vývoj v 19. a 20.storočí, čo zrejme najviac spochybnilo i vedeckú metódu, na základe ktorej k nim dospel.
Je len na škodu, že Marx nevenoval sociálnym triedam osobitnú časť svojho diela, v ktorej by prezentoval systematický a exaktný výklad svojho diela.
Marx sa naozaj vo svojich knihách často vyjadroval veľmi voľne, nepresne až nevedecky, často i esejisticky. Napríklad o intelektuáloch hovoril ako i „ideologickej triede“, o lumpenproletariáte zas hovoril, že je to „nebezpečná trieda“, bankárov nazýval „triedou parazitov“ atď.
V jeho práci je teda terminologický zmätok, nejednoznačnosť a ťažkosti pri interpretácii jeho chápania triedy. Triedu vnímal ako vzťah skupín ľudí k výrobným prostriedkom. Triedu však podľa Marxa nemožno stotožniť so zdrojmi jej príjmu v deľbe práce, nemožno ju ním vymedziť, definovať. Podľa Marxa vlastnenie a ovládanie výrobných prostriedkov teda umožňuje politické ovládanie spoločnosti. Dichotomické rozdelenie tried je preto rak rozdelením bohatstva, ako aj rozdelením moci. Triedy teda vyjadrujú nielen vzťah medzi vykorisťovateľmi a vykorisťovanými, ale ja vzťah medzi utláčateľmi a utláčanými.
Trieda podľa Marxa vyjadrujú základnú identitu spoločnosti – keď sa napríklad trieda dostane z podriadenej do dominantnej pozície, vyústi to do celkovej reorganizácie sociálnej štruktúry spoločnosti.
Systémy sociálnej stratifikácie
Základom hinduistickej viery, tvoriacej podklad a zdôvodnenie kastovníckeho systému sociálnej stratifikácie je kharma - reinkarnácie, prevteľovanie. Do určitej kasty sa podľa hinduizmu človek narodí v dôsledku svojich činov vo svojom minulom živote a ak bude vo svojom súčasnom živote žiť podľa hinduistických morálnych zásad, vo svojom budúcom živote sa narodí do vyššej kasty.
Vzrastajúca industrializácia Indie síce vytvára nové pracovné miesta i nové profesie a v Indii vznikol demokratický politický systém, kastovnícky systém sa však na tieto zmeny úspešne adaptoval, alebo im odoláva a naďalej Indii pretrváva.
Črty kastovníckeho systému možno pozorovať aj v správaní sa niektorých profesiových skupín – lekári, právnici, vojaci, umelci, ktoré si udržiavajú sociálny odstup od iných profesií.
Otrokárske systémy
Otrokárske systémy stratifikácie sú systémy extrémnej sociálnej nerovnosti, v ktorých je jeden človek majetkom iného človeka. Tento systém sociálnej stratifikácie môže byť určujúcou črtou sociálneho poriadku, ale môže byť i jeho čiastkovou črtou – otroctvo môže existovať v spoločnosti aj popri iných stratifikačných systémoch. Vlastne vždy tak existovalo – či už popri stavovskom, alebo triednom systéme stratifikácie. Otroci boli považovaní za vlastníctvo, za úžitkový predmet, a ako každý majetok, aj oni mohli byť predaní, kúpení či vymenení za iný majetok, prípadne dokonca aj zabití či zmrzačení. Otrokárske stratifikačné systémy majú dlhú históriu, existovali už v Mezopotámii, Egypte, starovekom Grécku, Ríme, Číne aj inde. V niektorých afrických a ázijských štátoch sa so zvyškami otroctva možno stretnúť ešte i v druhej polovici 20. storočia, hoci otroctvo stojí, samozrejme, mimo zákon.
Vzrastajúca industrializácia Indie síce vytvára nové pracovné miesta i nové profesie a v Indii vznikol demokratický politický systém, kastovnícky systém sa však na tieto zmeny úspešne adaptoval, alebo im odoláva a naďalej Indii pretrváva.
Črty kastovníckeho systému možno pozorovať aj v správaní sa niektorých profesiových skupín – lekári, právnici, vojaci, umelci, ktoré si udržiavajú sociálny odstup od iných profesií.
Otrokárske systémy
Otrokárske systémy stratifikácie sú systémy extrémnej sociálnej nerovnosti, v ktorých je jeden človek majetkom iného človeka. Tento systém sociálnej stratifikácie môže byť určujúcou črtou sociálneho poriadku, ale môže byť i jeho čiastkovou črtou – otroctvo môže existovať v spoločnosti aj popri iných stratifikačných systémoch. Vlastne vždy tak existovalo – či už popri stavovskom, alebo triednom systéme stratifikácie. Otroci boli považovaní za vlastníctvo, za úžitkový predmet, a ako každý majetok, aj oni mohli byť predaní, kúpení či vymenení za iný majetok, prípadne dokonca aj zabití či zmrzačení. Otrokárske stratifikačné systémy majú dlhú históriu, existovali už v Mezopotámii, Egypte, starovekom Grécku, Ríme, Číne aj inde. V niektorých afrických a ázijských štátoch sa so zvyškami otroctva možno stretnúť ešte i v druhej polovici 20. storočia, hoci otroctvo stojí, samozrejme, mimo zákon.
Systémy sociálnej stratifikácie
Stavovské systémy
Stavy boli hierarchický usporiadané skupiny, tvoriace časti feudálnych spoločností, ktorých členovia mali práva a povinnosti, ktoré boli stanovené zákonom. V stavovskom systéme stratifikácie sa sociálna pozícia a s ňou spojené práva a povinnosti získavali narodením, hoci v ňom existovali určité možnosti jednotlivcov túto narodením nadobudnutú pozíciu zmeniť. Hlavným modelom stavovského stratifikačného systému sú stredoveké feudálne spoločnosti Európy. Pôvod feudálneho stavovského systému je ťažké vystopovať, ale podľa historikov vznikol na základe zrútenia ústrednej kráľovskej moci v mnohých európskych štátoch počas 10.storočia.
Väčšinu obyvateľstva v stavovských systémoch stratifikácie tvorili poddaní, resp. nevoľníci – roľníci, ktorí pracovali na zemepánovej pôde. Právne boli pripútaní k pôde, k panstvu. Opustiť panstvo mohli len so súhlasom svojho pána a boli mu povinní poskytovať rôzne služby a dávky, ako boli napríklad vojenská služba v prípade ohrozenia panstva ap. Zemepán zas bol povinný poskytovať svojim poddaným ochranu, zaručiť im určitú mieru spravodlivosti a poskytnúť im toľko pôdy zo svojho panstva, aby sa na nej dokázali uživiť.
V európskom feudalizme existovali tri základné spoločenské skupiny, resp. vrstvy – stavy: prvý stav tvorilo duchovenstvo, druhým stavom bola šľachta a tretím, najnižším stavom boli slobodní alebo poddaní obyvatelia miest a dedín. Stavovský systém stratifikácie umožňoval určitú obmedzenú mieru sociálnej mobility, nebol teda celkom uzavretým systémom.
Stavovský feudalizmus začal upadať už od 16.storočia, ale v pozmenenej forme feudalizmus i stavovské členenie spoločnosti v Európe pretrvalo až do 18. a 19.storočia, keď ich zvrhli buržoázne revolúcie.
Stavy boli hierarchický usporiadané skupiny, tvoriace časti feudálnych spoločností, ktorých členovia mali práva a povinnosti, ktoré boli stanovené zákonom. V stavovskom systéme stratifikácie sa sociálna pozícia a s ňou spojené práva a povinnosti získavali narodením, hoci v ňom existovali určité možnosti jednotlivcov túto narodením nadobudnutú pozíciu zmeniť. Hlavným modelom stavovského stratifikačného systému sú stredoveké feudálne spoločnosti Európy. Pôvod feudálneho stavovského systému je ťažké vystopovať, ale podľa historikov vznikol na základe zrútenia ústrednej kráľovskej moci v mnohých európskych štátoch počas 10.storočia.
Väčšinu obyvateľstva v stavovských systémoch stratifikácie tvorili poddaní, resp. nevoľníci – roľníci, ktorí pracovali na zemepánovej pôde. Právne boli pripútaní k pôde, k panstvu. Opustiť panstvo mohli len so súhlasom svojho pána a boli mu povinní poskytovať rôzne služby a dávky, ako boli napríklad vojenská služba v prípade ohrozenia panstva ap. Zemepán zas bol povinný poskytovať svojim poddaným ochranu, zaručiť im určitú mieru spravodlivosti a poskytnúť im toľko pôdy zo svojho panstva, aby sa na nej dokázali uživiť.
V európskom feudalizme existovali tri základné spoločenské skupiny, resp. vrstvy – stavy: prvý stav tvorilo duchovenstvo, druhým stavom bola šľachta a tretím, najnižším stavom boli slobodní alebo poddaní obyvatelia miest a dedín. Stavovský systém stratifikácie umožňoval určitú obmedzenú mieru sociálnej mobility, nebol teda celkom uzavretým systémom.
Stavovský feudalizmus začal upadať už od 16.storočia, ale v pozmenenej forme feudalizmus i stavovské členenie spoločnosti v Európe pretrvalo až do 18. a 19.storočia, keď ich zvrhli buržoázne revolúcie.
Sociálne nerovnosti a sociálna stratifikácia
Na základe sociálnej stratifikácie sociológovia najčastejšie pokladajú ekonomické postavenie, moc a prestíž.
Ekonomické postavenie, resp. bohatstvo či materiálne zdroje sú tvorené najmä majetkom, ktorý človek vlastní, a príjmom, ktorý má z práce, podnikania a investovania ap.
Moc je schopnosť jednotlivca alebo sociálnych skupín presadiť vlastnú vôľu a záujmy v spoločenských záležitostiach, a to aj napriek odporu ostatných – buď nátlakom, silou alebo ovplyvňovaním a presviedčaním.
Prestíž je spoločenská úcta, uznanie a obdiv spojené s určitým sociálnym postavením.
Základom sociálnej stratifikácie však môže byť aj etnicita, vek, rasa, pohlavie atď.
Existujú rôzne systémy sociálnej stratifikácie, v histórii ľudstva existovali a existujú otrokársky, kastovnícky, stavovský a triedny systém sociálnej stratifikácie, ktoré sú veľmi odlišné. Podľa miery sociálnej mobility, čiže pohybu jednotlivcov v systéme sociálnej stratifikácie z jednej jeho pozície do druhej, ktorú tieto stratifikačné systémy umožňujú, sa rozlišujú na relatívne otvorené a relatívne zatvorené.
Skúmanie sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie obyčajne vo vyspelých štátoch tvorí podstatnú a významnú časť sociologického skúmania spoločnosti.
Ekonomické postavenie, resp. bohatstvo či materiálne zdroje sú tvorené najmä majetkom, ktorý človek vlastní, a príjmom, ktorý má z práce, podnikania a investovania ap.
Moc je schopnosť jednotlivca alebo sociálnych skupín presadiť vlastnú vôľu a záujmy v spoločenských záležitostiach, a to aj napriek odporu ostatných – buď nátlakom, silou alebo ovplyvňovaním a presviedčaním.
Prestíž je spoločenská úcta, uznanie a obdiv spojené s určitým sociálnym postavením.
Základom sociálnej stratifikácie však môže byť aj etnicita, vek, rasa, pohlavie atď.
Existujú rôzne systémy sociálnej stratifikácie, v histórii ľudstva existovali a existujú otrokársky, kastovnícky, stavovský a triedny systém sociálnej stratifikácie, ktoré sú veľmi odlišné. Podľa miery sociálnej mobility, čiže pohybu jednotlivcov v systéme sociálnej stratifikácie z jednej jeho pozície do druhej, ktorú tieto stratifikačné systémy umožňujú, sa rozlišujú na relatívne otvorené a relatívne zatvorené.
Skúmanie sociálnych nerovností a sociálnej stratifikácie obyčajne vo vyspelých štátoch tvorí podstatnú a významnú časť sociologického skúmania spoločnosti.
Systémy sociálnej stratifikácie
Systémy sociálnej stratifikácie
Sociálna stratifikácia je nevyhnutnou a odvekou črtou ľudskej spoločnosti. Najprimitívnejšie stupne vývoja ľudskej spoločnosti - spoločnosti lovcov a zberačov – ktoré nevytvárali nadprodukt, boli najskôr egalitárne. V týchto skupinách ešte neexistovala konkurencie, bola v nich typická spoločná participácia všetkých členov.
Systémy sociálnej stratifikácie boli a sú v rôznych spoločnostiach rôzne. V niektorých sa jednotlivci už svojím narodením zaradia do určitých vrstiev a po celý živor sa nemajú možnosť z nej dostať. Osoby z nižších vrstiev teda môžu príslušníkom vyšších vrstiev len závidieť. V iných systémoch sociálnej stratifikácie majú jednotlivci možnosť zmeniť, napríklad zlepšiť si svoje postavenie, zmeniť svoju pozíciu v stratifikačnom systéme, a to na základe uplatnenia svojich schopností a talentu, na základe práce, prostredníctvom sobáša či iným spôsobom. Jednotlivci si v týchto systémoch môžu, samozrejme, tiež zhoršiť svoje postavenie.
Kastovnícky systém
Kasta označuje zaradenie do dedičných skupín v rigídnom systéme sociálnej stratifikácie. Jednotlivci sú natrvalo umiestnení na určitej sociálnej úrovni na základe zdedeného sociálneho statusu. Členovia jednotlivých kást sú prísne obmedzovaní vo voľbe svojho povolanie, spôsobu života, miesta bydliska a v sociálnej participácii. Manželstvá členov rôznych kást sú zakázané. Tento systém stratifikácie sa spája hlavne s hinduistickou časťou Indie a vedci, ktorí ho skúmajú, ponúkajú dva pohľady na jeho pôvod a podstatu.
Jedni tvrdia, že kastovnícky systém možno vymedziť len v rámci Indie - jej dejín, charakteristík a racionality – a že je len typickým indickým systém sociálnej stratifikácie.
Druhá teória tvrdí, že tento systém stratifikácie možno nájsť nielen v hinduistickej Indii, ale aj v iných spoločnostiach, ako napr. na Arabskom poloostrove, v Japonsku, Guatemale, Polynézii, JAR.....
Slovo kasta pochádza z portugalského výrazu casta – čistá rasa, ten pochádza z latinského slova catus, čo znamená mravne čistý, bezúhonný. V Indii je slovo kasta neznáme, domáci termín na označenie tohto systému stratifikácie je jati (džáti). Max Weber sa napríklad domnieval, že kasty majú etnický základ a ich pôvod je spätý s vojenskými výbojmi. Durkheim zas zdôrazňoval náboženské pozadie tohto systému stratifikácie.
V súčasnosti sa indická spoločnosť (hinduistická) skladá z niekoľkotisíc kást a podkást.
Sociálna stratifikácia je nevyhnutnou a odvekou črtou ľudskej spoločnosti. Najprimitívnejšie stupne vývoja ľudskej spoločnosti - spoločnosti lovcov a zberačov – ktoré nevytvárali nadprodukt, boli najskôr egalitárne. V týchto skupinách ešte neexistovala konkurencie, bola v nich typická spoločná participácia všetkých členov.
Systémy sociálnej stratifikácie boli a sú v rôznych spoločnostiach rôzne. V niektorých sa jednotlivci už svojím narodením zaradia do určitých vrstiev a po celý živor sa nemajú možnosť z nej dostať. Osoby z nižších vrstiev teda môžu príslušníkom vyšších vrstiev len závidieť. V iných systémoch sociálnej stratifikácie majú jednotlivci možnosť zmeniť, napríklad zlepšiť si svoje postavenie, zmeniť svoju pozíciu v stratifikačnom systéme, a to na základe uplatnenia svojich schopností a talentu, na základe práce, prostredníctvom sobáša či iným spôsobom. Jednotlivci si v týchto systémoch môžu, samozrejme, tiež zhoršiť svoje postavenie.
Kastovnícky systém
Kasta označuje zaradenie do dedičných skupín v rigídnom systéme sociálnej stratifikácie. Jednotlivci sú natrvalo umiestnení na určitej sociálnej úrovni na základe zdedeného sociálneho statusu. Členovia jednotlivých kást sú prísne obmedzovaní vo voľbe svojho povolanie, spôsobu života, miesta bydliska a v sociálnej participácii. Manželstvá členov rôznych kást sú zakázané. Tento systém stratifikácie sa spája hlavne s hinduistickou časťou Indie a vedci, ktorí ho skúmajú, ponúkajú dva pohľady na jeho pôvod a podstatu.
Jedni tvrdia, že kastovnícky systém možno vymedziť len v rámci Indie - jej dejín, charakteristík a racionality – a že je len typickým indickým systém sociálnej stratifikácie.
Druhá teória tvrdí, že tento systém stratifikácie možno nájsť nielen v hinduistickej Indii, ale aj v iných spoločnostiach, ako napr. na Arabskom poloostrove, v Japonsku, Guatemale, Polynézii, JAR.....
Slovo kasta pochádza z portugalského výrazu casta – čistá rasa, ten pochádza z latinského slova catus, čo znamená mravne čistý, bezúhonný. V Indii je slovo kasta neznáme, domáci termín na označenie tohto systému stratifikácie je jati (džáti). Max Weber sa napríklad domnieval, že kasty majú etnický základ a ich pôvod je spätý s vojenskými výbojmi. Durkheim zas zdôrazňoval náboženské pozadie tohto systému stratifikácie.
V súčasnosti sa indická spoločnosť (hinduistická) skladá z niekoľkotisíc kást a podkást.
Sociálne nerovnosti a sociálna stratifikácia
Sociálne nerovnosti a sociálna stratifikácia
Sociológia skúma nerovnosti jednotlivcov a skupín súvisiace s rasou, vekom, pohlavím a ďalšími charakteristikami ľudí, predovšetkým však skúma sociálne nerovnosti súvisiace s majetkom, mocou a prestížou.
Sociálne nerovnosti možno charakterizovať ako stav, v ktorom členovia spoločnosti nemajú rovnaký prístup k sociálnym zdrojom, najmä k tým najvýznamnejším, a to k materiálnemu bohatstvu, moci a prestíži. Preto v spoločnosti vznikajú nielen inštitucionalizované spôsoby činností, ktorými ľudia tieto zdroje vytvárajú, ale vzniká aj vnútorné usporiadanie spoločnosti, na základe ktorého sa tieto sociálne skupiny nerovnomerne rozdeľujú medzi jednotlivcov a sociálne skupiny tvoriace spoločnosť. Toto usporiadanie spoločnosti má vždy hierarchickú podobu a pripomína pyramídu postavenú z rôznych vrstiev, ktoré sa navzájom odlišujú a sú odstupňované podľa toho, ako sa podieľajú na využívaní sociálnych zdrojov – najmä spomínaných troch. Takéto usporiadanie spoločnosti sociológia nazýva sociálna stratifikácia, čiže rozvrstvenie a považuje ho za jeden z hlavných typov sociálnej štruktúry.
Sociálna stratifikácia má tieto základné črty:
- je charakteristikou celej spoločnosti ako určitého spôsobu usporiadania systému
- je univerzálna, ale variabilná – existuje v každej spoločnosti
- prenáša sa z generácie na generáciu
- reflektujú, zdôrazňujú, obhajujú a podporujú ju ideológie a viery istej časti spoločnosti a zároveň ju odmietajú a napádajú ideológie a viery inej časti spoločnosti
Sociológia skúma nerovnosti jednotlivcov a skupín súvisiace s rasou, vekom, pohlavím a ďalšími charakteristikami ľudí, predovšetkým však skúma sociálne nerovnosti súvisiace s majetkom, mocou a prestížou.
Sociálne nerovnosti možno charakterizovať ako stav, v ktorom členovia spoločnosti nemajú rovnaký prístup k sociálnym zdrojom, najmä k tým najvýznamnejším, a to k materiálnemu bohatstvu, moci a prestíži. Preto v spoločnosti vznikajú nielen inštitucionalizované spôsoby činností, ktorými ľudia tieto zdroje vytvárajú, ale vzniká aj vnútorné usporiadanie spoločnosti, na základe ktorého sa tieto sociálne skupiny nerovnomerne rozdeľujú medzi jednotlivcov a sociálne skupiny tvoriace spoločnosť. Toto usporiadanie spoločnosti má vždy hierarchickú podobu a pripomína pyramídu postavenú z rôznych vrstiev, ktoré sa navzájom odlišujú a sú odstupňované podľa toho, ako sa podieľajú na využívaní sociálnych zdrojov – najmä spomínaných troch. Takéto usporiadanie spoločnosti sociológia nazýva sociálna stratifikácia, čiže rozvrstvenie a považuje ho za jeden z hlavných typov sociálnej štruktúry.
Sociálna stratifikácia má tieto základné črty:
- je charakteristikou celej spoločnosti ako určitého spôsobu usporiadania systému
- je univerzálna, ale variabilná – existuje v každej spoločnosti
- prenáša sa z generácie na generáciu
- reflektujú, zdôrazňujú, obhajujú a podporujú ju ideológie a viery istej časti spoločnosti a zároveň ju odmietajú a napádajú ideológie a viery inej časti spoločnosti
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)