Erving Goffman
[Ondrejkovič]
. Mead – proces interakcie základný spoločenský predpoklad, aby identita mohla vzniknúť, identita = spoločenská štruktúra, ktorá vyrastá so spoločenskej skúsenosti. – prebraté Goffmanom – pri očakávaniach, ktorým je subjekt vystavený možno rozoznať dve dimenzie: 1) v línii času disponuje individuálnymi biografickými vlastnosťami, ktorých interpretáciu subjektom možno označiť ako personálna identita 2) v aktuálnej, konkrétnej situácii je jednotlivec spojený väzbami v rôznych skupinách a rolových štruktúrach ich interpretácia predstavuje sociálnu identitu
[Giddens]
. dramaturgický model . život je ponímaný ako hra , v ktorej vystupujú herci na javisku, lepšie povedané na mnohých javiskách, pretože naše momentálne konanie závisí od toho akú rolu práve hráme. Rola sú sociálne definované očakávania, ktorými sa osoba s určitým sociálnym postavením riadi.
. ľudia sú veľmi citlivý na to, ako ich iný ľudia vnímajú a používajú mnoho foriem vytvárania dojmov, aby si zaistili, že na nich budú ostatný reagovať pre nich žiaducim spôsobom. Niekedy to môže byť dopredu premyslený zámer, ale obyčajne to patrí k veciam, ktorým nemusíme venovať vedomú pozornosť.
. väčšina spoločenského života môže byť rozdelená na oblasti javiskové (v popredí) a zákulisné (v pozadí). Javiskové – tie, pri ktorých jedinci vystupujú vo formálnych alebo štylizovaných rolách, ich vytvorenie a udržanie môže často byť tímová práca – pr) manželia sa často snažia skryť hádky pred deťmi, udržujú dojem harmónie, ale v ich neprítomnosti sa zúrivo hádajú.
Zákulisné – oblasti, v ktorých si jedinci chystajú rekvizity a pripravujú sa na interakciu vo formálnejších prostrediach, pripomínajú tak zákulisie divadla. Keď sa ocitnú ľudia bezpečne „za oponou“ môžu si dovoliť dať priechod pocitom a spôsobom správania, ktorým sa „na javisku“ zámerne vyhýbajú.
[Keller]
. téma rutiny pri výkone rolí, „herci“ si spravidla neuvedomujú, že ich pretvárka je vedená pomerne jednotvárnymi pravidlami a šablónami → sociálne rituály – spoločenský život v modernej spoločnosti je sériou drobných konverzačných ceremónií, ktorých účastníci sa navzájom uisťujú, že pred ostatnými vyzerajú tak ako by chceli. Tieto ceremónie nie sú samoúčelné a aktéri nimi zároveň potvrdzujú svoje mocenské pozície vo svete formálnych organizácií.
. Goffman ukazuje spôsoby, akými ľudia pri vzájomných interakciách svoju skutočnú totožnosť skrývajú v snahe ukázať idealizovaný obraz seba samých.
Jean Piaget
Jean Piaget
Tória vývojových okgnitívnych š tádií
Táto teória vychádza z podrobného pozorovania (+pokusov) obmedzeného počtu jedincov (malé deti, dospievajúci)
Štádiá kognitívneho vývoja : dôraz sa kladie na schopnosť dieťaťa porozumieť svetu. Deti vyberajú a interpretujú z toho čo vidia, počujú a cítia vo svete okolo seba, teda nie sú pasívny príjemcovia informácií. Na základe pokusov zameraných na spôsob uvažovania detí → ľudia prechádzajú niekoľkými štádiami kognitívneho vývoja = učenia sa o sebe a svojom okolí. Súčasťou každého štádia sú nové schopnosti a každé závisí na úspešnom zavŕšení toho predchádzajúceho.
1. štádium senzomotorické :0-2 rokov. Dieťa si neuvedomuje existenciu vecí mimo zorné pole, nerozoznáva medzi predmetmi a osobami. Postupne sa učí rozoznávať veci a osoby, uči sa, že svet existuje nezávisle na jeho bezprostredných vnemoch. Učí sa dotýkaním, fyzickým skúmaním svojho okolia. Na konci tohto štádia chápe, že jeho okolie vyznačuje rôznymi pevne danými vlastnosťami.
2. štádium preoperačné : 2-7 rokov. Učenie sa jazyku, nadobudnutie schopnosri používať slová ako symboly, ktoré predstavujú rôzne predmety a obrazy. Dieťa neschopné využívať rozvíjajúce sa duševné schopnosti systematicky, má sklon vykladať svet výlučne z vlastného pohľadu = egocentrické, neschopné súvislého rozhovoru, slovné prejavy z časti spontánne, nezávisle na tom čo povedal niekto iný, nechápe určité myšlienkové kategórie.
3. štádium konkrétnych operácií : 7-11 rokov. Dieťa zvláda abstraktné logické pojmy, kauzálne vzťahy, získava schopnosť vykonávať matematické operácie odč., nás., del.. Dieťa je menej egocentrické.
4. štádium formálnych operácií :11-15 rokov. Dieťa sa učí chápať vysoko abstraktné a hypoteticé otázky.
. prvé tri štádiá vývoja univerzálne, ale nie všetci dospelý dosiahnu úroveň formálnych operácií. Táto úroveň závisí do istej miery na procesoch vzdelania. U dospelých s obmedzeným vzdelaním pretrváva sklon ku konkrétnejšiemu mysleniu a výrazné stopy egocentrizmu.
Tória vývojových okgnitívnych š tádií
Táto teória vychádza z podrobného pozorovania (+pokusov) obmedzeného počtu jedincov (malé deti, dospievajúci)
Štádiá kognitívneho vývoja : dôraz sa kladie na schopnosť dieťaťa porozumieť svetu. Deti vyberajú a interpretujú z toho čo vidia, počujú a cítia vo svete okolo seba, teda nie sú pasívny príjemcovia informácií. Na základe pokusov zameraných na spôsob uvažovania detí → ľudia prechádzajú niekoľkými štádiami kognitívneho vývoja = učenia sa o sebe a svojom okolí. Súčasťou každého štádia sú nové schopnosti a každé závisí na úspešnom zavŕšení toho predchádzajúceho.
1. štádium senzomotorické :0-2 rokov. Dieťa si neuvedomuje existenciu vecí mimo zorné pole, nerozoznáva medzi predmetmi a osobami. Postupne sa učí rozoznávať veci a osoby, uči sa, že svet existuje nezávisle na jeho bezprostredných vnemoch. Učí sa dotýkaním, fyzickým skúmaním svojho okolia. Na konci tohto štádia chápe, že jeho okolie vyznačuje rôznymi pevne danými vlastnosťami.
2. štádium preoperačné : 2-7 rokov. Učenie sa jazyku, nadobudnutie schopnosri používať slová ako symboly, ktoré predstavujú rôzne predmety a obrazy. Dieťa neschopné využívať rozvíjajúce sa duševné schopnosti systematicky, má sklon vykladať svet výlučne z vlastného pohľadu = egocentrické, neschopné súvislého rozhovoru, slovné prejavy z časti spontánne, nezávisle na tom čo povedal niekto iný, nechápe určité myšlienkové kategórie.
3. štádium konkrétnych operácií : 7-11 rokov. Dieťa zvláda abstraktné logické pojmy, kauzálne vzťahy, získava schopnosť vykonávať matematické operácie odč., nás., del.. Dieťa je menej egocentrické.
4. štádium formálnych operácií :11-15 rokov. Dieťa sa učí chápať vysoko abstraktné a hypoteticé otázky.
. prvé tri štádiá vývoja univerzálne, ale nie všetci dospelý dosiahnu úroveň formálnych operácií. Táto úroveň závisí do istej miery na procesoch vzdelania. U dospelých s obmedzeným vzdelaním pretrváva sklon ku konkrétnejšiemu mysleniu a výrazné stopy egocentrizmu.
George Herbert Mead
George Herbert Mead
[Giddens]
. výklad hlavných fáz vývoja dieťaťa, pozornosť venovná predovšetkým utváraniu vedomia vlastného “ja”.
. paralely medzi Freudovym a Meadovym pojatím, v Meadovom pojatí dieťa nie je vystavené tak veľkému napätiu ako u Freuda.
. malé deti sa vyvíjajú ako bytosti predovšetkým tak, že napodobujú to čo sa deje okolo nich. Najskôr k tomu dochádza hrou, ktorá sa postupne vyvíja od obyčajného napodobenia ku komplikovanejším formám, v ktorých 4 až 5 ročné dieťa vystupuje v úlohe dospelého. Ide o preberanie rolí druhých, dieťa sa učí aké je to byť v koži niekoho iného. Aby začalo dieťa vnímať samé seba ako nezávislého činiteľa (me) musí uvidieť samé seba očami druhých.
. sebauvedomenie dosahujeme keď zaňeme rozlišovať medzi formami “ja” (me and I). I predstvuje nesocializované dieťa, druhá forma – me je sociálne ja. => jedinci dospievajú k sebauedomeniu tím, že sú schopní sa vidieť tak, ako ich vidia ostatní.
. toto štádium charakterizuje, že dieťa je schopné rôznych činností mimo najužší rodinný okruh – zhoda s Freudom, u ktorého bola táto schopnosť u detí v tomto veku výsledkom oidipovského štádia, zatiaľ čo podľa Meada je dôležité nadobudnutie schopnosti sebauvedomenia.
. ďalšie štádium okolo 8. až 9. roku, deti majú sklon zúčastňovať sa skôr organizovaných hier , v tomto období začínajú rozumieť všeobecným hodnotám a mravným normám, ktorými sa riadi spoločenský život, pretože kto sa chce naučiť organizovaným hrám, musí pochopiť ich pravidlá a osvojiť si zásady “fair-play” a rovnosti zúčastnených. V tomto štádiu sa teda dieťa učí chápať generalizovaným druhým (teda všeobecným hodnotám a mravným pravidlám, ktoré sa uplatňujú v kultúre, v ktorej dieťa vyrastá).
[Keller]
. proces vytvárania ja = proces interakcie s druhými, dochádza k výmene gest a slov – verbálnych a neverbálnych symbolov. Ak je reakcia zhodná so zámerom vysielateľa, znamená to, že aktéri sa dokázali navzájom preniesť do pozície toho druhého (chápu sa) → dôležité v procese socializácie, aby človek nadobudol schopnosť reflektovať sa očami druhých.
[Giddens]
. výklad hlavných fáz vývoja dieťaťa, pozornosť venovná predovšetkým utváraniu vedomia vlastného “ja”.
. paralely medzi Freudovym a Meadovym pojatím, v Meadovom pojatí dieťa nie je vystavené tak veľkému napätiu ako u Freuda.
. malé deti sa vyvíjajú ako bytosti predovšetkým tak, že napodobujú to čo sa deje okolo nich. Najskôr k tomu dochádza hrou, ktorá sa postupne vyvíja od obyčajného napodobenia ku komplikovanejším formám, v ktorých 4 až 5 ročné dieťa vystupuje v úlohe dospelého. Ide o preberanie rolí druhých, dieťa sa učí aké je to byť v koži niekoho iného. Aby začalo dieťa vnímať samé seba ako nezávislého činiteľa (me) musí uvidieť samé seba očami druhých.
. sebauvedomenie dosahujeme keď zaňeme rozlišovať medzi formami “ja” (me and I). I predstvuje nesocializované dieťa, druhá forma – me je sociálne ja. => jedinci dospievajú k sebauedomeniu tím, že sú schopní sa vidieť tak, ako ich vidia ostatní.
. toto štádium charakterizuje, že dieťa je schopné rôznych činností mimo najužší rodinný okruh – zhoda s Freudom, u ktorého bola táto schopnosť u detí v tomto veku výsledkom oidipovského štádia, zatiaľ čo podľa Meada je dôležité nadobudnutie schopnosti sebauvedomenia.
. ďalšie štádium okolo 8. až 9. roku, deti majú sklon zúčastňovať sa skôr organizovaných hier , v tomto období začínajú rozumieť všeobecným hodnotám a mravným normám, ktorými sa riadi spoločenský život, pretože kto sa chce naučiť organizovaným hrám, musí pochopiť ich pravidlá a osvojiť si zásady “fair-play” a rovnosti zúčastnených. V tomto štádiu sa teda dieťa učí chápať generalizovaným druhým (teda všeobecným hodnotám a mravným pravidlám, ktoré sa uplatňujú v kultúre, v ktorej dieťa vyrastá).
[Keller]
. proces vytvárania ja = proces interakcie s druhými, dochádza k výmene gest a slov – verbálnych a neverbálnych symbolov. Ak je reakcia zhodná so zámerom vysielateľa, znamená to, že aktéri sa dokázali navzájom preniesť do pozície toho druhého (chápu sa) → dôležité v procese socializácie, aby človek nadobudol schopnosť reflektovať sa očami druhých.
E.H. Erickson
E.H. Erickson
– prienik psychoanalytických konceptov do teórie socializácie. Zámerom jeho snaženia nájsť spojenie medzi indivíduom a spoločnosťou a prekonať ich protirečenia.
Fázu detstva interpretuje na báze inštinktov , ale túto teóriu rozvíja ďalej, obohacuje ju o sociokultúrny proces učenia + v teórii zahŕňa aj vek dospelosti – prekonáva tým psychoanalytickú redukciu na ranné detstvo. Ústredným pojmom jeho teórie: identita, kríza identity.
identita = sebareflektujúci výkon subjektu, ktorý je zameraný na syntézu „ja“, t.j. vlastná osoba je považovaná za istú jednotu, schopnú konať, pričom vlastné intencie sú zamerané na to, aby aj iní túto jednotu a kontinuitu rozoznali. Je to vzťah jednotlivca k sebe samému, trvalé bytie sebou samým.
veľký význam skúseností z ranného detstva z hľadiska identity. Skúsenosti z detstva, ktorých súčasťou je identifikácia s dospelými, sú však len prípravou pre tvorbu vlastnej identity → sociabilizácia = predfáza procesu socializácie, vytváranie sociálnej dôvery vo svet, družnosti, participácie. Naozajstnú identitu tzv. identitu vlastného „ja“ charakterizuje až nárast zrelosti osobnosti, lebo „..indivíduum musí na konci adolescencie z obsahu svojich zážitkov z detstva ubrať, aby bolo vyzbrojené pre úlohy života dospelého (človeka)“ (ERIKSON) . Pri všetkej kontinuite a jednote subjektu je vystavená jeho identita neustálej zmene, v dôsledku stále nových subjektívnych skúseností a dynamických skutočností ktorých je subjekt, rast osobnosti preto v systematickom vzťahu s konfliktmi a krízami.
kríza identity : sám pojem neznamená katastrofu, ale skôr normálny stav, keďže ide o nevyhnutné obraty a zmeny v subjektívnom vývine = rozhodujúce momenty kedy sa vývoj začne uberať jedným, alebo druhým smerom.
Konštruuje životný cyklus – 8 fáz (narodenie - smrť), v priebehu dochádza systematicky k vývojovým krízam. Každá fáza – vrchol – kríza – prekonanie konca. Detstvo končí vybudovaním dobrých vzťahov k svetu. Vstup do obdobia puberty, po určitom čase sklz do adolescentnej krízy = protirečenie identity voči difúzii identity, spochybňovanie všetkých životných skúseností. Jednotlivec postavený pred úlohu zrekonštruovať a integrovať v detstve nadobudnuté ja–hodnoty. Integrácia sa uskutočňuje vo forme ja–identity a znamená viac než sumu identifikácií z detstva. ne musí sa vždy podariť, sprevádzaná mnohými nebezpečiami (difúzia identity..), obavami (zvládnutie nových nárokov..). Jedna z ciest nepodarenej rekonštrukcie vedie ku kriminalite, vzdoru, iná k úniku, k návratu k hodnotám z detstva, ale aj k ideologickej totalite.
– prienik psychoanalytických konceptov do teórie socializácie. Zámerom jeho snaženia nájsť spojenie medzi indivíduom a spoločnosťou a prekonať ich protirečenia.
Fázu detstva interpretuje na báze inštinktov , ale túto teóriu rozvíja ďalej, obohacuje ju o sociokultúrny proces učenia + v teórii zahŕňa aj vek dospelosti – prekonáva tým psychoanalytickú redukciu na ranné detstvo. Ústredným pojmom jeho teórie: identita, kríza identity.
identita = sebareflektujúci výkon subjektu, ktorý je zameraný na syntézu „ja“, t.j. vlastná osoba je považovaná za istú jednotu, schopnú konať, pričom vlastné intencie sú zamerané na to, aby aj iní túto jednotu a kontinuitu rozoznali. Je to vzťah jednotlivca k sebe samému, trvalé bytie sebou samým.
veľký význam skúseností z ranného detstva z hľadiska identity. Skúsenosti z detstva, ktorých súčasťou je identifikácia s dospelými, sú však len prípravou pre tvorbu vlastnej identity → sociabilizácia = predfáza procesu socializácie, vytváranie sociálnej dôvery vo svet, družnosti, participácie. Naozajstnú identitu tzv. identitu vlastného „ja“ charakterizuje až nárast zrelosti osobnosti, lebo „..indivíduum musí na konci adolescencie z obsahu svojich zážitkov z detstva ubrať, aby bolo vyzbrojené pre úlohy života dospelého (človeka)“ (ERIKSON) . Pri všetkej kontinuite a jednote subjektu je vystavená jeho identita neustálej zmene, v dôsledku stále nových subjektívnych skúseností a dynamických skutočností ktorých je subjekt, rast osobnosti preto v systematickom vzťahu s konfliktmi a krízami.
kríza identity : sám pojem neznamená katastrofu, ale skôr normálny stav, keďže ide o nevyhnutné obraty a zmeny v subjektívnom vývine = rozhodujúce momenty kedy sa vývoj začne uberať jedným, alebo druhým smerom.
Konštruuje životný cyklus – 8 fáz (narodenie - smrť), v priebehu dochádza systematicky k vývojovým krízam. Každá fáza – vrchol – kríza – prekonanie konca. Detstvo končí vybudovaním dobrých vzťahov k svetu. Vstup do obdobia puberty, po určitom čase sklz do adolescentnej krízy = protirečenie identity voči difúzii identity, spochybňovanie všetkých životných skúseností. Jednotlivec postavený pred úlohu zrekonštruovať a integrovať v detstve nadobudnuté ja–hodnoty. Integrácia sa uskutočňuje vo forme ja–identity a znamená viac než sumu identifikácií z detstva. ne musí sa vždy podariť, sprevádzaná mnohými nebezpečiami (difúzia identity..), obavami (zvládnutie nových nárokov..). Jedna z ciest nepodarenej rekonštrukcie vedie ku kriminalite, vzdoru, iná k úniku, k návratu k hodnotám z detstva, ale aj k ideologickej totalite.
Zigmund Freud
Zigmund Freud
Freud a jeho nasledovníci priamo rozvíjali teórie, ktoré patria k sociológií alebo sociálnej psychológií: teóriu socializácie indivídua, štruktúru rodiny a dynamiku vzťahov medzi jej členmi, teóriu psychickej väzby medzi členmi spoločenských skupín., teóriu genézy spoločnosti.., teórie vysvetľujúce psychické mechanizmy tvorenia kultúry a jej podstatu
Freudova teória prešla tromi štádiami, v ktorých Freud menil a znova formuloval jej základné pojmy. V prvom a druhom období Freud zdôrazňoval odlišnosť dvoch sfér psychiky osobnosti, vedomej a nevedomej, a no tomto rozlišovaní sa zakladali ďalšie koncepcie psychických procesov. Neskôr buduje novú teóriu štruktúry osobnosti, pričom na označenie kvality obsahu psychiky zachováva pojmy vedomý, nevedomý a predvedomý.
Teória motivácie- Považuje sa za jeden z najvýznamnejších momentov teórie psychoanalýzy. V prvej fáze rozvíjania teórie psychoanalýzy Feud vychádzal z toho, že základom každej ľudskej činnosti je všemocné libido, sexuálny pud alebo sexuálnu inštinkt, ktorý hľadá ukojenie v rozličných podobách, ak ho nenachádza a je zatlačený do nevedomia, dáva o sebe vedieť v podobe komplexov, vedie k neurózam, slovom dezintegruje, rozkladá osobnosť. V neskoršom období Freud dospel k novej formulácií teórie inštiktov.
Teória inštinktov nemôže úplne vysvetliť psychické javy a prejavy konania ľudí. Ďalšia dôležitá teória psychoanalýzy je teória emocionálnych javov, predovšetkým teória strachu. Freud rozoznáva stavy: lásku, hnev a strach tri základné citové .
Freud sa v niektorých svojich prácach zaoberal aj otázkou počiatkov spoločenského života .
Freud a jeho nasledovníci priamo rozvíjali teórie, ktoré patria k sociológií alebo sociálnej psychológií: teóriu socializácie indivídua, štruktúru rodiny a dynamiku vzťahov medzi jej členmi, teóriu psychickej väzby medzi členmi spoločenských skupín., teóriu genézy spoločnosti.., teórie vysvetľujúce psychické mechanizmy tvorenia kultúry a jej podstatu
Freudova teória prešla tromi štádiami, v ktorých Freud menil a znova formuloval jej základné pojmy. V prvom a druhom období Freud zdôrazňoval odlišnosť dvoch sfér psychiky osobnosti, vedomej a nevedomej, a no tomto rozlišovaní sa zakladali ďalšie koncepcie psychických procesov. Neskôr buduje novú teóriu štruktúry osobnosti, pričom na označenie kvality obsahu psychiky zachováva pojmy vedomý, nevedomý a predvedomý.
Teória motivácie- Považuje sa za jeden z najvýznamnejších momentov teórie psychoanalýzy. V prvej fáze rozvíjania teórie psychoanalýzy Feud vychádzal z toho, že základom každej ľudskej činnosti je všemocné libido, sexuálny pud alebo sexuálnu inštinkt, ktorý hľadá ukojenie v rozličných podobách, ak ho nenachádza a je zatlačený do nevedomia, dáva o sebe vedieť v podobe komplexov, vedie k neurózam, slovom dezintegruje, rozkladá osobnosť. V neskoršom období Freud dospel k novej formulácií teórie inštiktov.
Teória inštinktov nemôže úplne vysvetliť psychické javy a prejavy konania ľudí. Ďalšia dôležitá teória psychoanalýzy je teória emocionálnych javov, predovšetkým teória strachu. Freud rozoznáva stavy: lásku, hnev a strach tri základné citové .
Freud sa v niektorých svojich prácach zaoberal aj otázkou počiatkov spoločenského života .
Tradičná analýza dokumentov sa zakladá:
Tradičná analýza dokumentov sa zakladá na porozumení a interpretácii dokumentov založených na individuálnej skúsenosti a intímnom postrehu. To na jednej strane umožňuje ísť hlboko do sociálnej alebo psychologickej podstaty dokumentu, na druhej strane však to nesie možnosť značného subjektívneho skreslenia. Preto sa postupne na základe výskumných skúseností sformovali niektoré zásady pre analýzu dokumentov. Ich žiadúci postup môžeme vyjadriť týmito otázkami? Čo tento dokument predstavuje – Aký je jeho kontext – Kto je jeho autorom – Aké boli ciele sledované pri tvorbe dokumentu – Aká je vierohodnosť dokumentu – Aké bolo spoločenské pôsobenie, spoločenský ohlas dokumentu – Aký je faktický obsah dokumentu – Sú informácie obsiahnuté v analyzovanom materiály dostatočne úplné?
Dokument môže mať dve funkcie:
1. Je prostriedkom rekonštrukcie objektu výskumu, t.j. toho, o čom príslušný dokument vypovedá
2. Je prostriedkom výskumu osobnosti autora dokumentu a tu je v popredí to ako dokument vypovedá
Analýza sa delí:
1. vonkajšia – týka sa kontextu dokumentu a všetkých okolností jeho vzniku
2. vnútorná – zaoberá sa obsahom dokumentu.
Väčšinou vnútorná analýza tým, že údaje člení do podskupín a vzájomne ich porovnáva, je hlavnou cestou rôznych skreslení, daných povahou dokumentov. Základné skreslenie dokumentov vyplýva z toho, že údaje v dokumentoch sú ukladané výberovo a výberovo prežívajú. Tiež treba počítať s populačnou korekciou a brať do úvahy hlavne u priebežných alebo periodických dokumentov zmeny v množstve populácie, napr. vo veľkosti rôznych vekových skupín, alebo zmeny v zložení príslušných skupín (rast priemerného veku). Korekcia musí počítať aj s tým, či dokumentárne údaje vznikli spontánne alebo na požiadanie. U spontánne vznikajúcich dokumentárnych údajov môže byť skresľujúcim faktorom motivácia autorov, u vyžiadaných dokumentárnych údajoch zase ich sebaponímanie. Za výhodu analýzy dokumentov je považovaná ich nonreaktivita – t.j. neovplyvniteľnosť výskumom alebo diagnostikovaním a osobou toho, kto ich vykonáva
Dokument môže mať dve funkcie:
1. Je prostriedkom rekonštrukcie objektu výskumu, t.j. toho, o čom príslušný dokument vypovedá
2. Je prostriedkom výskumu osobnosti autora dokumentu a tu je v popredí to ako dokument vypovedá
Analýza sa delí:
1. vonkajšia – týka sa kontextu dokumentu a všetkých okolností jeho vzniku
2. vnútorná – zaoberá sa obsahom dokumentu.
Väčšinou vnútorná analýza tým, že údaje člení do podskupín a vzájomne ich porovnáva, je hlavnou cestou rôznych skreslení, daných povahou dokumentov. Základné skreslenie dokumentov vyplýva z toho, že údaje v dokumentoch sú ukladané výberovo a výberovo prežívajú. Tiež treba počítať s populačnou korekciou a brať do úvahy hlavne u priebežných alebo periodických dokumentov zmeny v množstve populácie, napr. vo veľkosti rôznych vekových skupín, alebo zmeny v zložení príslušných skupín (rast priemerného veku). Korekcia musí počítať aj s tým, či dokumentárne údaje vznikli spontánne alebo na požiadanie. U spontánne vznikajúcich dokumentárnych údajov môže byť skresľujúcim faktorom motivácia autorov, u vyžiadaných dokumentárnych údajoch zase ich sebaponímanie. Za výhodu analýzy dokumentov je považovaná ich nonreaktivita – t.j. neovplyvniteľnosť výskumom alebo diagnostikovaním a osobou toho, kto ich vykonáva
Sociologická teória - Charles Horton Cooley
Sociologická teória
Charles Horton Cooley
Svoje hlavné myšlienky vysvetlil v troch dielach: Human nature and Social Order (1902), Social Organization (1909) , Social Process (1918). Okrem toho k jeho významným dielam patrí súbor rozpráv Sociologica Theory and Social Research.
Predmetom tejto knihy, hovorí Cooley o prvej z nich, je spoločnosť a jednotlivec. Cooley uvažuje o javoch ako je sugescia a výber, spoločenskosť a osobné idey, sympatia, spoločenská osobnosť človeka, nepriateľstvo , vodcovstvo, sloboda a pod. Cooley uviedol v tejto knihe slávny pojem odzrkadlenej osobnosti, ktorú si každý človek vytvára podľa toho, ako a sám vidí v mienkach iných ľudí o sebe.
Cooley sa ďalej zaoberá štruktúrou spoločnosti. Pod štruktúrou si predstavuje určitý poriadok spoločenského života, panujúci vo vzájomných pôsobeniach ľudí. Základnú úlohu v nastoľovaní tohto poriadku majú „prvotné skupiny. Majú veľmi dôležitú úlohu. V nich sa totiž formujú základné znaky ľudskej povahy.
Cooley sa snaží definovať aj pojem kasty a spoločenskej triedy. Kasty vznikajú a udržujú sa vplyvom dedičnosti, ale triedy vznikajú ako dôsledok súťaženia a konkurencie.
Cooley chápe inštitúcie ako organizované postoje kolektívnej psychiky a ich vplyv jednotlivcov- podľa neho- je vtom , že sú prejavom postojov, zvykov a spôsobov konania spoločných celej skupine. Analyzuje aj javy spoločenskej dezorganizácie, rozkladu spoločenského poriadku. kolektívnej vôle a pod.
Ďalej tvrdí, že spoločnosť je komplex procesov. Je to široká väzba vzájomne pospájaných činností, diferencovaných na nespočetné systémy .Vývin spoločnosti vyplýva z ľudskej tvorivosti , ktorá vyrastá z nadmernej biologickej energie v jednotlivcoch a prejavuje a vznikom a rozvojom nových spoločenských foriem, ideí a inštitúcií.
Americkí historici sociológie nazývajú Cooleya priekopníkom psychológie. Prvý analyzoval vplyv spoločnosti na utvárajúce sa vlastnosti jednotlivca a položil základy sociologickej teórie osobnosti. Jeho systém je krajne psychologistický. Spoločnosť a jeho vývinové sily sú podľa neho v podstate psychické. Jeho najdôležitejšie myšlienky možno zhrnúť do dvoch téz: 1.poriadok spoločenského života vzniká a udržuje sa v dôsledku organického spájania sa a skĺbenia spoločenských procesov. 2.osobnosť jednotlivca je výsledkom vplyvu skupín, v ktorých človek pôsobí.
Charles Horton Cooley
Svoje hlavné myšlienky vysvetlil v troch dielach: Human nature and Social Order (1902), Social Organization (1909) , Social Process (1918). Okrem toho k jeho významným dielam patrí súbor rozpráv Sociologica Theory and Social Research.
Predmetom tejto knihy, hovorí Cooley o prvej z nich, je spoločnosť a jednotlivec. Cooley uvažuje o javoch ako je sugescia a výber, spoločenskosť a osobné idey, sympatia, spoločenská osobnosť človeka, nepriateľstvo , vodcovstvo, sloboda a pod. Cooley uviedol v tejto knihe slávny pojem odzrkadlenej osobnosti, ktorú si každý človek vytvára podľa toho, ako a sám vidí v mienkach iných ľudí o sebe.
Cooley sa ďalej zaoberá štruktúrou spoločnosti. Pod štruktúrou si predstavuje určitý poriadok spoločenského života, panujúci vo vzájomných pôsobeniach ľudí. Základnú úlohu v nastoľovaní tohto poriadku majú „prvotné skupiny. Majú veľmi dôležitú úlohu. V nich sa totiž formujú základné znaky ľudskej povahy.
Cooley sa snaží definovať aj pojem kasty a spoločenskej triedy. Kasty vznikajú a udržujú sa vplyvom dedičnosti, ale triedy vznikajú ako dôsledok súťaženia a konkurencie.
Cooley chápe inštitúcie ako organizované postoje kolektívnej psychiky a ich vplyv jednotlivcov- podľa neho- je vtom , že sú prejavom postojov, zvykov a spôsobov konania spoločných celej skupine. Analyzuje aj javy spoločenskej dezorganizácie, rozkladu spoločenského poriadku. kolektívnej vôle a pod.
Ďalej tvrdí, že spoločnosť je komplex procesov. Je to široká väzba vzájomne pospájaných činností, diferencovaných na nespočetné systémy .Vývin spoločnosti vyplýva z ľudskej tvorivosti , ktorá vyrastá z nadmernej biologickej energie v jednotlivcoch a prejavuje a vznikom a rozvojom nových spoločenských foriem, ideí a inštitúcií.
Americkí historici sociológie nazývajú Cooleya priekopníkom psychológie. Prvý analyzoval vplyv spoločnosti na utvárajúce sa vlastnosti jednotlivca a položil základy sociologickej teórie osobnosti. Jeho systém je krajne psychologistický. Spoločnosť a jeho vývinové sily sú podľa neho v podstate psychické. Jeho najdôležitejšie myšlienky možno zhrnúť do dvoch téz: 1.poriadok spoločenského života vzniká a udržuje sa v dôsledku organického spájania sa a skĺbenia spoločenských procesov. 2.osobnosť jednotlivca je výsledkom vplyvu skupín, v ktorých človek pôsobí.
Spoľahlivosť pozorovania závisí:
Spoľahlivosť pozorovania závisí: - zo strany pozorovateľa na kvalite výcviku pozorovateľa, na rozsahu jeho skúseností s pozorovaním, na jeho špeciálnych schopnostiach významných pri pozorovaní (sústredenie pozornosti, rozsah pozornosti, bezprostredná pamäť atď), na správnom pochopení a dodržiavaní pravidiel zvoleného pozorovacieho systému, na rozsahu rušivého pôsobenia pozorovateľa na pozorované správanie, na množstvo jeho zásahov do pozorovaného správania, na veľkosti tlaku časovej tiesne, do ktorej sa často pozorovateľ dostáva, na jeho únave, ktorá sa dostavuje pri dlhšie trvajúcom pozorovaní.
- zo strany objektu pozorovania (zo strany pozorovaného správania) na komplexnosti pozorovaného správania, na rýchlosti jeho priebehu, na jeho trvaní, na rýchlosti zmien situačného kontextu správania ap. Spoľahlivosť pozorovania môže byť overovaná niekoľkými spôsobmi:
1. zisťovaním zhody dvoch alebo viacerých pozorovateľov, ktorí pozorujú súčasne to isté správanie
2. zisťovaním stability pozorovania na základe porovnávania niekoľkých pozorovaní jedného pozorovateľa, prevedených v rôznom čase
3. porovnávaním výsledkov pozorovania obdobnej udalosti, ktoré bolo prevedené dvoma pozorovateľmi v rôznej dobe.
Zisťovanie zhody výsledkov pozorovania medzi dvoma alebo viac pozorovateľmi je jedným z najviac využívaných spôsobov overovania spoľahlivosti
- zo strany objektu pozorovania (zo strany pozorovaného správania) na komplexnosti pozorovaného správania, na rýchlosti jeho priebehu, na jeho trvaní, na rýchlosti zmien situačného kontextu správania ap. Spoľahlivosť pozorovania môže byť overovaná niekoľkými spôsobmi:
1. zisťovaním zhody dvoch alebo viacerých pozorovateľov, ktorí pozorujú súčasne to isté správanie
2. zisťovaním stability pozorovania na základe porovnávania niekoľkých pozorovaní jedného pozorovateľa, prevedených v rôznom čase
3. porovnávaním výsledkov pozorovania obdobnej udalosti, ktoré bolo prevedené dvoma pozorovateľmi v rôznej dobe.
Zisťovanie zhody výsledkov pozorovania medzi dvoma alebo viac pozorovateľmi je jedným z najviac využívaných spôsobov overovania spoľahlivosti
Analýza dokumentov
Analýza dokumentov
Dokumentom sa rozumie predmet vytvorený špeciálne pre prenos a zachovanie informácie (akákoľvek informácia fixovaná v rukopisnom, či tlačenom texte, na MG páske, vo filme ap.). Dokumenty sú prvotné – fixujú údaje o príslušných javoch, osobách, procesoch (napr. úradné záznamy, súdne protokoly, údaje o tržbách a vkladoch ap). Pre toho, kto analyzuje dokumenty pre výskumné alebo diagnostické účely, sú všetky dokumenty sekundárnym spracovaním pôvodných údajov. Ďalej dokumenty môžeme rozdeliť na inštitucionálne alebo skupinové na jednej strane a osobné na strane druhej a každú túto skupinu zase na dve podskupiny – podľa toho či iniciatíva k uchovávaniu a predávaniu informácie vychádza z daného subjektu alebo či je od neho očakávaná. vyžadovanie nie je súčasťou analýzy, ale vzniklo skôr a nezávisle na nej. Príkladom iniciatívnych, prípadne spontánnych skupinových dokumentov sú socialistické záväzky pracovných kolektívov, príkladom vyžiadaných dokumentov ich pracovné plány a výkazy. Príkladom spontánnych osobných dokumentov môžu byť listy, príkladom vyžiadaných osobných dokumentov kádrový dotazník. Tieto dokumenty majú veľký význam pre vlastné prevedenie metódy analýzy dokumentov. Dokumenty líšime tiež na tie, ktoré sa vyskytujú priebežne alebo aspoň v pravidelných intervaloch (periodická tlač, pravidelný výplatný lístok), a epizodické dokumenty, príležitostné, jednorázové alebo občasné (listy, protokoly súťažných porôt).
Pretože dokumenty vznikali pôvodne k iným než výskumným či diagnostickým cieľom, je nutné v priebehu analýzy z dokumentov vyčleniť tie informácie, ktoré k uvedeným cieľom majú vzťah.
Dokumentom sa rozumie predmet vytvorený špeciálne pre prenos a zachovanie informácie (akákoľvek informácia fixovaná v rukopisnom, či tlačenom texte, na MG páske, vo filme ap.). Dokumenty sú prvotné – fixujú údaje o príslušných javoch, osobách, procesoch (napr. úradné záznamy, súdne protokoly, údaje o tržbách a vkladoch ap). Pre toho, kto analyzuje dokumenty pre výskumné alebo diagnostické účely, sú všetky dokumenty sekundárnym spracovaním pôvodných údajov. Ďalej dokumenty môžeme rozdeliť na inštitucionálne alebo skupinové na jednej strane a osobné na strane druhej a každú túto skupinu zase na dve podskupiny – podľa toho či iniciatíva k uchovávaniu a predávaniu informácie vychádza z daného subjektu alebo či je od neho očakávaná. vyžadovanie nie je súčasťou analýzy, ale vzniklo skôr a nezávisle na nej. Príkladom iniciatívnych, prípadne spontánnych skupinových dokumentov sú socialistické záväzky pracovných kolektívov, príkladom vyžiadaných dokumentov ich pracovné plány a výkazy. Príkladom spontánnych osobných dokumentov môžu byť listy, príkladom vyžiadaných osobných dokumentov kádrový dotazník. Tieto dokumenty majú veľký význam pre vlastné prevedenie metódy analýzy dokumentov. Dokumenty líšime tiež na tie, ktoré sa vyskytujú priebežne alebo aspoň v pravidelných intervaloch (periodická tlač, pravidelný výplatný lístok), a epizodické dokumenty, príležitostné, jednorázové alebo občasné (listy, protokoly súťažných porôt).
Pretože dokumenty vznikali pôvodne k iným než výskumným či diagnostickým cieľom, je nutné v priebehu analýzy z dokumentov vyčleniť tie informácie, ktoré k uvedeným cieľom majú vzťah.
Rozlišujú sa 4 hlavné opatrenia k zníženiu rušivého vplyvu pozorovateľa
Rozlišujú sa 4 hlavné opatrenia k zníženiu rušivého vplyvu pozorovateľa:
1. Pri zjavnom neskrývanom pozorovaní sa môžu dosiahnuť zmiernenie rušivých účinkov pozorovateľa a) pozorovateľ má vystupovať ako priateľská osoba, ktorá sa zaujíma o všetko, čo pozorovaná osoba robí, b) pri opakovanom pozorovaní sa pozorované osoby môžu adaptovať na prítomnosť pozorovateľa.
2. Pozorovanie prebieha ako čiastočne skryté, keď sa pozorovanej osobe uvedie fingovaný cieľ a skryje vlastný účel pozorovania
3. Pozorovanie sa stane úplne skryté, keď je pozorovateľ skrytý pomocou rôznych umelých prostr.
4. Inou formou skrytého pozorovania je tzv. zúčastnené pozorovanie – pozorovateľ plní aj rolu člena pozorovanej skupiny. Toto pozorovanie je prevádzané väčšinou ako neštruktúrované, lebo často predstavuje prvý pokus o získanie informácie o ťažko prístupných javoch.
Pozorovateľ môže zámerne alebo nechtiac zasahovať do pozorovaného správania a jeho situačného kontextu, a tým môže toto správanie viac alebo menej ovplyvňovať. To platí v prípade zjavného, neskrývaného pozorovania ale aj v prípade skrytého zúčastneného pozorovania.
Spoľahlivosť pozorovania
Všetky techniky zbierania dát vyžadujú, aby získaný materiál bol nielen relevantný pre riešenie daného problému, ale aby tiež bol v čo najmenšej miere zaťažený chybnými údajmy. Rozlišujú sa dva aspekty správnosti dát: ich spoľahlivosť (reliabilita) a ich validita
Reliabilita=spoľahlivosť – môže vyjadrovať jednak stabilitu, potom ekvivalentnosť alebo homogenitu dát získaných určitou metódou. V prípade metódy pozorovania sa tento termín používa najčastejšie pre vyjadrenie stupňa zhody v dátach získaných pozorovaním jedného a toho istého javu dvoma alebo viacerými pozorovateľmi. Spoľahlivosť pozorovaní je nevyhnutnou podmienkou využívania tejto metódy pre výskumné účely.
1. Pri zjavnom neskrývanom pozorovaní sa môžu dosiahnuť zmiernenie rušivých účinkov pozorovateľa a) pozorovateľ má vystupovať ako priateľská osoba, ktorá sa zaujíma o všetko, čo pozorovaná osoba robí, b) pri opakovanom pozorovaní sa pozorované osoby môžu adaptovať na prítomnosť pozorovateľa.
2. Pozorovanie prebieha ako čiastočne skryté, keď sa pozorovanej osobe uvedie fingovaný cieľ a skryje vlastný účel pozorovania
3. Pozorovanie sa stane úplne skryté, keď je pozorovateľ skrytý pomocou rôznych umelých prostr.
4. Inou formou skrytého pozorovania je tzv. zúčastnené pozorovanie – pozorovateľ plní aj rolu člena pozorovanej skupiny. Toto pozorovanie je prevádzané väčšinou ako neštruktúrované, lebo často predstavuje prvý pokus o získanie informácie o ťažko prístupných javoch.
Pozorovateľ môže zámerne alebo nechtiac zasahovať do pozorovaného správania a jeho situačného kontextu, a tým môže toto správanie viac alebo menej ovplyvňovať. To platí v prípade zjavného, neskrývaného pozorovania ale aj v prípade skrytého zúčastneného pozorovania.
Spoľahlivosť pozorovania
Všetky techniky zbierania dát vyžadujú, aby získaný materiál bol nielen relevantný pre riešenie daného problému, ale aby tiež bol v čo najmenšej miere zaťažený chybnými údajmy. Rozlišujú sa dva aspekty správnosti dát: ich spoľahlivosť (reliabilita) a ich validita
Reliabilita=spoľahlivosť – môže vyjadrovať jednak stabilitu, potom ekvivalentnosť alebo homogenitu dát získaných určitou metódou. V prípade metódy pozorovania sa tento termín používa najčastejšie pre vyjadrenie stupňa zhody v dátach získaných pozorovaním jedného a toho istého javu dvoma alebo viacerými pozorovateľmi. Spoľahlivosť pozorovaní je nevyhnutnou podmienkou využívania tejto metódy pre výskumné účely.
Využívajú sa dva hlavné spôsoby pozorovania
Využívajú sa dva hlavné spôsoby pozorovania
Neštruktúrované pozorovanie – jeho hlavnou funkciou je získavanie informácií o nových javoch alebo o nových momentoch javov. Tieto nemôžu byť známe vopred, sú objavené aj v priebehu pozorovania. Tento spôsob pozorovania a jeho zameranie sú riadené iba veľmi rámcovo otázkami, na ktoré sa hľadá odpoveď objavením niečoho nového
Štruktúrované pozorovanie – má charakter uzavretého pozorovania. Pozorujeme iba, či sa v pozorovaných javoch vyskytuje niečo, čo už bolo poznané skôr a získané poznatky o tom boli včlenené do príslušných pozorovacích kategórií. Pozorovacie kategórie sú často vypracovávané na základe poznatkov získaných z neštruktúrovaného pozorovania.
Spôsoby registrácie využívané pri pozorovaní
1. Registrácia výsledkov pozorovania
Neprístrojová registrácia – prevádza sa dvoma hlavnými spôsobmi:
a) Registrácia výsledkov protokolovaním – pozorovateľ slovne formuluje a zapisuje získané informácie o pozorovanom správaní. Tieto informácie môže zaznamenávať súčasne s pozorovaním tohto správania – ide o simultánny záznam výsledkov pozorovania. Alebo registrácia výsledkov pozorovania môže byť časovo odsunutá – ide o retrospektívny záznam výsledkov pozorovania
b) Registrácia výsledkov kódovaním – predpokladom kódovania je vytvorenie súboru kategórií, ktorými by bol vyčerpaný určitý okruh zvolených pozorovaných javov.
Prístrojová registrácia – využívajú sa dva typy registračných prístrojov:
a) Univerzálne prístroje – magnetofóny, diktafóny
b) Špeciálne prístroje – polygrafy – využívajú sa pri registrácii štruktúrovaného pozorovania na základe pozorovacích kategórií.
Neštruktúrované pozorovanie – jeho hlavnou funkciou je získavanie informácií o nových javoch alebo o nových momentoch javov. Tieto nemôžu byť známe vopred, sú objavené aj v priebehu pozorovania. Tento spôsob pozorovania a jeho zameranie sú riadené iba veľmi rámcovo otázkami, na ktoré sa hľadá odpoveď objavením niečoho nového
Štruktúrované pozorovanie – má charakter uzavretého pozorovania. Pozorujeme iba, či sa v pozorovaných javoch vyskytuje niečo, čo už bolo poznané skôr a získané poznatky o tom boli včlenené do príslušných pozorovacích kategórií. Pozorovacie kategórie sú často vypracovávané na základe poznatkov získaných z neštruktúrovaného pozorovania.
Spôsoby registrácie využívané pri pozorovaní
1. Registrácia výsledkov pozorovania
Neprístrojová registrácia – prevádza sa dvoma hlavnými spôsobmi:
a) Registrácia výsledkov protokolovaním – pozorovateľ slovne formuluje a zapisuje získané informácie o pozorovanom správaní. Tieto informácie môže zaznamenávať súčasne s pozorovaním tohto správania – ide o simultánny záznam výsledkov pozorovania. Alebo registrácia výsledkov pozorovania môže byť časovo odsunutá – ide o retrospektívny záznam výsledkov pozorovania
b) Registrácia výsledkov kódovaním – predpokladom kódovania je vytvorenie súboru kategórií, ktorými by bol vyčerpaný určitý okruh zvolených pozorovaných javov.
Prístrojová registrácia – využívajú sa dva typy registračných prístrojov:
a) Univerzálne prístroje – magnetofóny, diktafóny
b) Špeciálne prístroje – polygrafy – využívajú sa pri registrácii štruktúrovaného pozorovania na základe pozorovacích kategórií.
Registrácia pozorovaného správania pomocou prístrojov
2. Registrácia pozorovaného správania pomocou prístrojov
Obrazová stránka správania sa zaznamenáva predovšetkým pomocou nemého filmu. Nafilmované správanie sa môže opakovane analyzovať. Filmový záznam má radu predností:
1. umožňuje ľubovoľne časté opakovanie pozorovania javu
2. pozorovateľ má možnosť kontrolovať výsledky každého predchádzajúceho pozorovania pomocou výsledkov každého nasledujúceho pozorovania
3. umožňuje pozorovať aj to, čo sa pri pozorovaní skutočného správania vymyká možnostiam vnímania pozorovateľa a) príliš rýchlo prebiehajúce javy, b) príliš pomaly prebiehajúce javy – podprahové, c) veľmi malé, nepostrehnuteľné, detaily (zväčšením), d) veľmi zdôraznené detaily (zmenšením)
4. umožňuje porovnávanie rôznych záznamov správania, ktoré sa môžu premietať v bezprostrednej následnosti alebo naraz dvoma premietačkami.
Zvuková stránka správania – ľudský hlas a jeho verbálne aj neverbálne komponenty sa registruje predovšetkým pomocou magnetofónu.
Optimálna je kombinácia registrácie obrazovej aj zvukovej stránky správania.
Ako najvýhodnejší sa javí videozáznam pomocou videokamery, kde je obraz a zvuk zaznamenaný na jednej páske a je možné pozorovať správanie v ľubovoľnom prostredí.
Vplyv pozorovateľa na pozorované správanie – prítomnosť pozorovateľa môže viesť k menšej alebo väčšej modifikácii správania pozorovanej osoby. Môžeme predpokladať, že prítomnosť pozorovateľa vyvolá v pozorovanej osobe dojem, že by sa mohla stať objektom sociálnej regulácie alebo iných nežiadúcich sociálnych zásahov. Rušivé účinky pozorovateľa na správanie pozorovanej osoby vyvoláva niekoľko činiteľov:
1. skutočnosť, do akej miery sa pozorovateľ javí v danom situačnom kontexte ako nápadná osoba (napr. muž ako pozorovateľ v materskej škole je oveľa nápadnejší ako žena)
2. osobné charakteristiky pozorovanej osoby, hlavne vek. Menšie deti pozorovanie menej vyrušuje.
3. to, akým spôsobom je pozorovanie zdôvodnené pozorovaným osobám
Obrazová stránka správania sa zaznamenáva predovšetkým pomocou nemého filmu. Nafilmované správanie sa môže opakovane analyzovať. Filmový záznam má radu predností:
1. umožňuje ľubovoľne časté opakovanie pozorovania javu
2. pozorovateľ má možnosť kontrolovať výsledky každého predchádzajúceho pozorovania pomocou výsledkov každého nasledujúceho pozorovania
3. umožňuje pozorovať aj to, čo sa pri pozorovaní skutočného správania vymyká možnostiam vnímania pozorovateľa a) príliš rýchlo prebiehajúce javy, b) príliš pomaly prebiehajúce javy – podprahové, c) veľmi malé, nepostrehnuteľné, detaily (zväčšením), d) veľmi zdôraznené detaily (zmenšením)
4. umožňuje porovnávanie rôznych záznamov správania, ktoré sa môžu premietať v bezprostrednej následnosti alebo naraz dvoma premietačkami.
Zvuková stránka správania – ľudský hlas a jeho verbálne aj neverbálne komponenty sa registruje predovšetkým pomocou magnetofónu.
Optimálna je kombinácia registrácie obrazovej aj zvukovej stránky správania.
Ako najvýhodnejší sa javí videozáznam pomocou videokamery, kde je obraz a zvuk zaznamenaný na jednej páske a je možné pozorovať správanie v ľubovoľnom prostredí.
Vplyv pozorovateľa na pozorované správanie – prítomnosť pozorovateľa môže viesť k menšej alebo väčšej modifikácii správania pozorovanej osoby. Môžeme predpokladať, že prítomnosť pozorovateľa vyvolá v pozorovanej osobe dojem, že by sa mohla stať objektom sociálnej regulácie alebo iných nežiadúcich sociálnych zásahov. Rušivé účinky pozorovateľa na správanie pozorovanej osoby vyvoláva niekoľko činiteľov:
1. skutočnosť, do akej miery sa pozorovateľ javí v danom situačnom kontexte ako nápadná osoba (napr. muž ako pozorovateľ v materskej škole je oveľa nápadnejší ako žena)
2. osobné charakteristiky pozorovanej osoby, hlavne vek. Menšie deti pozorovanie menej vyrušuje.
3. to, akým spôsobom je pozorovanie zdôvodnené pozorovaným osobám
Operacionalizácia
Operacionalizácia – súhrn všetkých krokov alebo operácií, ktoré musí s-lóg urobiť, aby sa od teoretickej formulácie hypotézy napojil na empirický fakt. Je to najdôležitejšia technická prípravná časť výskumu. Krok operacionalizácie musí obsahovať plné vedomie s-lóga akú informáciu chce zistiť. Pri zisťovaní finančnej situácie, sexuálneho života a svetonázoru, či náboženstva musí byť zaručená anonymita.
Podľa toho, ako sa rozširuje výskumný nástroj, taká je aj návratnosť, napr. dotazník – 95% návratnosť
(ak sa dotazník robí formou interwiew – 98% návratnosť, ak sa dotazník posiela poštou – 35%, zverejnenie v tlači – 5%). Ak s-lóg musí získať informácie o celku populácie, získa ju iba od istého reprezentatívneho výberu populácie (výberový súbor). Reprezentatívnosť=výberový súbor musí kopírovať všetky podstatné charakteristiky základného súboru (napr. populácie). Podstatné charakteristiky sú tie, ktoré sú závažné pre ten problém, ktorý skúmame. Minimálny výberový súbor=1200 ľudí.
Indikátory – keď sme definovali pojmy a izolovali relevantné premenné – indikátory sú znaky napr. sídla (vek, školy, príjem). Indikátory sú všetky znaky, z ktorých respondent vyberá zakrúžkovaním.
Kódy – indikátory musia byť zakódované, t.j. napr. každá otázka musí mať číslo, aj možnosti aj možnosti musia mať číslo.
Súčasťou procesu operacionalizácie je výber vhodných metód. V s-gii sa používajú tieto metódy:
pozorovanie
dotazník – písomný, alebo interwiew
analýza dokumentov
škály pre výskum soc. postojov
metóda sémantického diferenciálu
prípadové štúdie
kultúrno-porovnávacie analýzy ap.
Podľa toho, ako sa rozširuje výskumný nástroj, taká je aj návratnosť, napr. dotazník – 95% návratnosť
(ak sa dotazník robí formou interwiew – 98% návratnosť, ak sa dotazník posiela poštou – 35%, zverejnenie v tlači – 5%). Ak s-lóg musí získať informácie o celku populácie, získa ju iba od istého reprezentatívneho výberu populácie (výberový súbor). Reprezentatívnosť=výberový súbor musí kopírovať všetky podstatné charakteristiky základného súboru (napr. populácie). Podstatné charakteristiky sú tie, ktoré sú závažné pre ten problém, ktorý skúmame. Minimálny výberový súbor=1200 ľudí.
Indikátory – keď sme definovali pojmy a izolovali relevantné premenné – indikátory sú znaky napr. sídla (vek, školy, príjem). Indikátory sú všetky znaky, z ktorých respondent vyberá zakrúžkovaním.
Kódy – indikátory musia byť zakódované, t.j. napr. každá otázka musí mať číslo, aj možnosti aj možnosti musia mať číslo.
Súčasťou procesu operacionalizácie je výber vhodných metód. V s-gii sa používajú tieto metódy:
pozorovanie
dotazník – písomný, alebo interwiew
analýza dokumentov
škály pre výskum soc. postojov
metóda sémantického diferenciálu
prípadové štúdie
kultúrno-porovnávacie analýzy ap.
Metódy sociologického výskumu
Metódy sociologického výskumu
POZOROVAIE
je vedecká metóda, ktorá je priamym poznávaním určitého javu na základe vnímania tohto javu samého, alebo na základe vnímania jeho prístrojovej registrácie. Pozorovanie je zámerne riadené plánom odvodeným z cieľov výskumu, ktorého je pozorovanie súčasťou. Výsledky pozorovania (t.j. získané informácie o pozorovanom jave) sú kontrolované a sú spravidla registrované a tým uchovávané pre ďalšie spracovanie. Pozorovanie môže byť spojené s určitými zásahmi do pozorovaného javu, ktoré umožňujú jeho lepšie pozorovanie. Pozorovanie je poznávacia činnosť, v ktorej môžeme rozlíšiť tieto aspekty:
a) Pozorovateľ, či subjekt pozorovania – t.j. ten kto vykonáva pozorovanie. Pozorovateľom môže byť jedinec (individuálne pozorovanie) alebo skupina jedincov (skuponové, či tímové pozorovanie). Ak je subjektom pozorovania skupina, pozorovanie má charakter kooperatívnej skupinovej činnosti, v ktorej môžu jednotliví pozorovatelia participovať buď rovnakým alebo odlišným, pritom však vzájomne koordinovaným spôsobom (napr. dvaja alebo viacerí pozorovatelia pozorujú určitý jav súčasne a každý si všíma iný aspekt javu, alebo niekoľko pozorovateľov pozoruje určitý dlhšie trvajúci jav následne v určitom poradí)
b) Objekt pozorovania – t.j. určitý pozorovaný jav.
c) Výsledok pozorovania – t.j. určité informácie, ktoré subjekt pozorovania získava v priebehu pozorovania o objekte pozorovania, a ktoré sú obvykle určitým spôsobom registrované a tým fixované
d) Prostriedok pozorovania – t.j. určitý súbor kognitívnych, predovšetkým percepčných operácií, a tiež súbor rôznych pomocných technických prostriedkov pozorovania, (napr. ďalekohľad, mikrofón spojený so zosilovačom zvuku ap.) a rôzne technické prostriedky registrácie objektov pozorovania (napr. kamera, magnetofon ap)
POZOROVAIE
je vedecká metóda, ktorá je priamym poznávaním určitého javu na základe vnímania tohto javu samého, alebo na základe vnímania jeho prístrojovej registrácie. Pozorovanie je zámerne riadené plánom odvodeným z cieľov výskumu, ktorého je pozorovanie súčasťou. Výsledky pozorovania (t.j. získané informácie o pozorovanom jave) sú kontrolované a sú spravidla registrované a tým uchovávané pre ďalšie spracovanie. Pozorovanie môže byť spojené s určitými zásahmi do pozorovaného javu, ktoré umožňujú jeho lepšie pozorovanie. Pozorovanie je poznávacia činnosť, v ktorej môžeme rozlíšiť tieto aspekty:
a) Pozorovateľ, či subjekt pozorovania – t.j. ten kto vykonáva pozorovanie. Pozorovateľom môže byť jedinec (individuálne pozorovanie) alebo skupina jedincov (skuponové, či tímové pozorovanie). Ak je subjektom pozorovania skupina, pozorovanie má charakter kooperatívnej skupinovej činnosti, v ktorej môžu jednotliví pozorovatelia participovať buď rovnakým alebo odlišným, pritom však vzájomne koordinovaným spôsobom (napr. dvaja alebo viacerí pozorovatelia pozorujú určitý jav súčasne a každý si všíma iný aspekt javu, alebo niekoľko pozorovateľov pozoruje určitý dlhšie trvajúci jav následne v určitom poradí)
b) Objekt pozorovania – t.j. určitý pozorovaný jav.
c) Výsledok pozorovania – t.j. určité informácie, ktoré subjekt pozorovania získava v priebehu pozorovania o objekte pozorovania, a ktoré sú obvykle určitým spôsobom registrované a tým fixované
d) Prostriedok pozorovania – t.j. určitý súbor kognitívnych, predovšetkým percepčných operácií, a tiež súbor rôznych pomocných technických prostriedkov pozorovania, (napr. ďalekohľad, mikrofón spojený so zosilovačom zvuku ap.) a rôzne technické prostriedky registrácie objektov pozorovania (napr. kamera, magnetofon ap)
Spoločenská podmienenosť morálky
Spoločenská podmienenosť morálky
Sociológ, ak chce zistiť spoločenské faktory, ktoré determinujú morálku si má všímať: Každý empirický výskum začína formuláciou hypotéz, ktoré špecifikujú vzťahy medzi premennými. Istý jav morálky, ktorý sa stane predmetom výskumu predstavuje premennú – t.j. jav, ktorý sa mení vo vzťahu s inými faktormi, t.j. nezávislými premennými. Pri výskume morálky sú nezávislé premenné faktory spoločenskej determinácie morálky.
Faktory konštituujúce morálny život spoločnosti (determinanty morálky, resp. nezávislé premenné):
1. prírodné prostredie a ekologické faktory, 2. biologické faktory (rasa, pohlavie), 3. demografické faktory (tu začína záujem s-ga), 4. ekonomické faktory, 5. spoločenské faktory (predovšetkým súvisiace s deľbou práce a sociálnou diferenciáciou spoločnosti), 6. politický systém, 7. charakter rodiny a primárnych skupín, 8. svetonázor, kultúra, vzdelanie, 9. morálka a sociálne vedenie, 10. religiozita, 11. vplyv tradície, 12. urbanizácia, industrializácia, 13. iné formy inštitucionálnych systémov spoločnosti, 14. sekundárne skupiny (pracovné kolektívy, profesionálne združenia, subkultúry), 15. médiá, 16. individuálna vnútorná stránka sociálnych procesov.
S-lóg musí evidovať túto škálu ak chce tvrdiť, že nejaký jav je svojím spôsobom podmienený.
Projekt sociologického výskumu – má dve východiská
1. Problém metódy – metóda je spôsob dosahovania vedeckých poznatkov, pričom nástup pozitivizmu v 19. stor. konzervoval predstavu prírodných vied 17., 18. a 19. st., že existuje len jedna metóda vedy. Na prelome 19. a 20. stor. došlo k antipozitivistickej schizme, t.j. v duchovných vedách aj v s-gii sa objavili vážne argumenty v prospech toho, že metóda vied o spoločnosti aj človeku je špecifická – je iná než metóda, ktorú používajú prírodné vedy. Špecifickosť je v tom , že vo vedách o spoločnosti a človeku je prítomná antropologická skúsenosť.
S-lóg skúma spoločnosť, ktorej členom je aj on sám a táto skutočnosť sa nedá odizolovať od vedeckej metódy. S-gia je humanistická, interpretatívna, chápajúca veda, ktorá odmieta prírodovedeckú metódu.
2. Predpoklady vedeckého poznania – vedec musí rešpektovať (uznať):
a) objektívnosť vonkajšieho sveta – nezávislosť skutočnosti od predstáv, ktoré má
b) kauzálnu štruktúru skutočnosti – vzťahy v skutočnosti sú usporiadané ako vzťahy príčiny a následku (s-lóg skúma aktuálny stav, nepozná čistú kauzalitu ako napr. historik)
c) prezentácia vedeckých výsledkov musí byť verifikovateľná – výskum musí byť vedený a reprezentovaný tak, aby ktokoľvek iný mohol overiť výskum tak, či dôjde k tým istým výsledkom.
Sociológ, ak chce zistiť spoločenské faktory, ktoré determinujú morálku si má všímať: Každý empirický výskum začína formuláciou hypotéz, ktoré špecifikujú vzťahy medzi premennými. Istý jav morálky, ktorý sa stane predmetom výskumu predstavuje premennú – t.j. jav, ktorý sa mení vo vzťahu s inými faktormi, t.j. nezávislými premennými. Pri výskume morálky sú nezávislé premenné faktory spoločenskej determinácie morálky.
Faktory konštituujúce morálny život spoločnosti (determinanty morálky, resp. nezávislé premenné):
1. prírodné prostredie a ekologické faktory, 2. biologické faktory (rasa, pohlavie), 3. demografické faktory (tu začína záujem s-ga), 4. ekonomické faktory, 5. spoločenské faktory (predovšetkým súvisiace s deľbou práce a sociálnou diferenciáciou spoločnosti), 6. politický systém, 7. charakter rodiny a primárnych skupín, 8. svetonázor, kultúra, vzdelanie, 9. morálka a sociálne vedenie, 10. religiozita, 11. vplyv tradície, 12. urbanizácia, industrializácia, 13. iné formy inštitucionálnych systémov spoločnosti, 14. sekundárne skupiny (pracovné kolektívy, profesionálne združenia, subkultúry), 15. médiá, 16. individuálna vnútorná stránka sociálnych procesov.
S-lóg musí evidovať túto škálu ak chce tvrdiť, že nejaký jav je svojím spôsobom podmienený.
Projekt sociologického výskumu – má dve východiská
1. Problém metódy – metóda je spôsob dosahovania vedeckých poznatkov, pričom nástup pozitivizmu v 19. stor. konzervoval predstavu prírodných vied 17., 18. a 19. st., že existuje len jedna metóda vedy. Na prelome 19. a 20. stor. došlo k antipozitivistickej schizme, t.j. v duchovných vedách aj v s-gii sa objavili vážne argumenty v prospech toho, že metóda vied o spoločnosti aj človeku je špecifická – je iná než metóda, ktorú používajú prírodné vedy. Špecifickosť je v tom , že vo vedách o spoločnosti a človeku je prítomná antropologická skúsenosť.
S-lóg skúma spoločnosť, ktorej členom je aj on sám a táto skutočnosť sa nedá odizolovať od vedeckej metódy. S-gia je humanistická, interpretatívna, chápajúca veda, ktorá odmieta prírodovedeckú metódu.
2. Predpoklady vedeckého poznania – vedec musí rešpektovať (uznať):
a) objektívnosť vonkajšieho sveta – nezávislosť skutočnosti od predstáv, ktoré má
b) kauzálnu štruktúru skutočnosti – vzťahy v skutočnosti sú usporiadané ako vzťahy príčiny a následku (s-lóg skúma aktuálny stav, nepozná čistú kauzalitu ako napr. historik)
c) prezentácia vedeckých výsledkov musí byť verifikovateľná – výskum musí byť vedený a reprezentovaný tak, aby ktokoľvek iný mohol overiť výskum tak, či dôjde k tým istým výsledkom.
Priebeh empirického bádania
Priebeh empirického bádania
Súvislosť objavu – situácia, kedy si vedec uvedomí problém, ktorý je hodný výskumu.
Teória – zadanie soc. problému môže vyplynúť z doterajších výsledkov
Soc. problém – keď je v teórii vec vysvetlená, ale v praxi môže vyplynúť problém napr. zo zadania spoločnosti. Soc. problém môže vychádzať z teórie – teoretický výskum, alebo z praxe – aplikovaný výskum.
Zdôvodnenie objavu – celok výskumu, ktorý má potvrdiť, alebo vyvrátiť s-gickú ideu. S-lóg sa musí obrátiť na s-gickú teóriu, tiež si všíma existujúce výskumy (či problém už nebol riešený). S-lóg má povinnosť oboznámiť sa s výskumami, ktoré existujú k danému problému a konzultovať interdisciplinárne, resp. s odborníkmi z praxe.
Hypotézy – s-lóg má formulovať hypotézy – hypotéza je konštatovanie, ktoré určuje vzťah medzi závislou a nezávislou premennou.
Závislá premenná je jav, alebo stav, ktorej zmeny nás zaujímajú (dlhodobá nezamestnanosť)
Nezávislá premenná – možné faktory, ktoré tieto zmeny vyvolávajú, alebo ovplyvňujú (vzdelanie, vek, pohlavie, zdravotný stav atď).
Jav (ZP) závisí od príčin (NP)
Tie isté faktory môžu v tom istom výskume existovať raz ako ZP a raz ako NP.
Definícia pojmov - V serióznom s-gickom výskume majú byť hypotézy formulované dopredu a nie post factum. Všetky pojmy v hypotéze musia byť definované.
Izolovanie relevantných premenných - RP – to sú faktory, ktoré s-lóg bude sledovať. Izolovanie relevantných premenných – tzn. ukázať, keď chcem vysvetliť jav presne vysvetlím, čo budem skúmať
Súvislosť objavu – situácia, kedy si vedec uvedomí problém, ktorý je hodný výskumu.
Teória – zadanie soc. problému môže vyplynúť z doterajších výsledkov
Soc. problém – keď je v teórii vec vysvetlená, ale v praxi môže vyplynúť problém napr. zo zadania spoločnosti. Soc. problém môže vychádzať z teórie – teoretický výskum, alebo z praxe – aplikovaný výskum.
Zdôvodnenie objavu – celok výskumu, ktorý má potvrdiť, alebo vyvrátiť s-gickú ideu. S-lóg sa musí obrátiť na s-gickú teóriu, tiež si všíma existujúce výskumy (či problém už nebol riešený). S-lóg má povinnosť oboznámiť sa s výskumami, ktoré existujú k danému problému a konzultovať interdisciplinárne, resp. s odborníkmi z praxe.
Hypotézy – s-lóg má formulovať hypotézy – hypotéza je konštatovanie, ktoré určuje vzťah medzi závislou a nezávislou premennou.
Závislá premenná je jav, alebo stav, ktorej zmeny nás zaujímajú (dlhodobá nezamestnanosť)
Nezávislá premenná – možné faktory, ktoré tieto zmeny vyvolávajú, alebo ovplyvňujú (vzdelanie, vek, pohlavie, zdravotný stav atď).
Jav (ZP) závisí od príčin (NP)
Tie isté faktory môžu v tom istom výskume existovať raz ako ZP a raz ako NP.
Definícia pojmov - V serióznom s-gickom výskume majú byť hypotézy formulované dopredu a nie post factum. Všetky pojmy v hypotéze musia byť definované.
Izolovanie relevantných premenných - RP – to sú faktory, ktoré s-lóg bude sledovať. Izolovanie relevantných premenných – tzn. ukázať, keď chcem vysvetliť jav presne vysvetlím, čo budem skúmať
Morálka ako sociálny jav je problematická pre sociologické analýzy
Morálka ako sociálny jav je problematická pre sociologické analýzy. Hlavný problém je, že sa nedá jednoznačne lokalizovať v nejakej jednej forme sociálnej skúsenosti, alebo činnosti, ale že morálka ako hľadisko (ako posudzovanie v kategórii dobro-zlo) alebo ako funkcia preniká v spoločnosti všade. Jedno a to isté správanie sa môže v spoločenskom kontexte javiť raz ako nemorálne a raz ako mimomorálne, t.j. všetko závisí od toho, na aký systém hodnôt sa vzťahuje.
Morálka je hodnotovo-inperatívny útvar, ktorý sa uplatňuje v regulácii správania ľudí na škále dobre-zle. Toto hodnotenie pochádza z morálnych predstáv sociálnych skupín o tom, čo je hodnotné, čo zodpovedá ich záujmom, perspektívnym cieľom. V regulácii správania sa uplatňujú sociálne hodnoty a cez ich prizmu sa doceňuje hodnotovo-normatívny morálny zmysle skutkov. Morálna regulácia je špecifická v porovnaní s inými formami sociálnej kontroly. Jej špecifickosť vyjadruje spojenie hodnoty a imperatívu – Nekradni!
Štruktúra morálky ako sociálneho javu
Tvoria ju morálne vzťahy a morálne konanie. Vzťahy a konanie predstavujú objektivovanú formu morálky (morálne vedomie je subjektívna stránka morálky)
Morálne vzťahy
- konfigurácia morálnych hodnôt udržiavaných v sociálnych vzťahoch (úcta k starším)
do morálnych vzťahov patria: systém noriem a zákazov spoločnosti a to, čo nazývame mravy.
predstavujú fixované vzory správania, ktoré sú najčastejšie zakotvené v inštitúciách a v tomto zmysle sú spoločnosti akoby objektívne dané.
sú zároveň morálne línie vzťahov v rámci soc. štruktúry (utvárajú sa podľa inštitucionálnych vzorov).
sú vzťahy indivídua a spoločnosti
sú to sociálne hodnotné vzťahy ľudí (solidarita)
sú to aj kanály morálnej komunikácie a translácie odovzdávania morálnej skúsenosti.
Morálka je hodnotovo-inperatívny útvar, ktorý sa uplatňuje v regulácii správania ľudí na škále dobre-zle. Toto hodnotenie pochádza z morálnych predstáv sociálnych skupín o tom, čo je hodnotné, čo zodpovedá ich záujmom, perspektívnym cieľom. V regulácii správania sa uplatňujú sociálne hodnoty a cez ich prizmu sa doceňuje hodnotovo-normatívny morálny zmysle skutkov. Morálna regulácia je špecifická v porovnaní s inými formami sociálnej kontroly. Jej špecifickosť vyjadruje spojenie hodnoty a imperatívu – Nekradni!
Štruktúra morálky ako sociálneho javu
Tvoria ju morálne vzťahy a morálne konanie. Vzťahy a konanie predstavujú objektivovanú formu morálky (morálne vedomie je subjektívna stránka morálky)
Morálne vzťahy
- konfigurácia morálnych hodnôt udržiavaných v sociálnych vzťahoch (úcta k starším)
do morálnych vzťahov patria: systém noriem a zákazov spoločnosti a to, čo nazývame mravy.
predstavujú fixované vzory správania, ktoré sú najčastejšie zakotvené v inštitúciách a v tomto zmysle sú spoločnosti akoby objektívne dané.
sú zároveň morálne línie vzťahov v rámci soc. štruktúry (utvárajú sa podľa inštitucionálnych vzorov).
sú vzťahy indivídua a spoločnosti
sú to sociálne hodnotné vzťahy ľudí (solidarita)
sú to aj kanály morálnej komunikácie a translácie odovzdávania morálnej skúsenosti.
Systémy morálnej regulácie
Systémy morálnej regulácie
1. Inštitucionálny systém (inštitúcie) – je v nich objektivizovaná a fixovaná morálka konania ľudí. Inštitúcie sú sociálno-hostorické javy, ktoré fixujú morálnu skúsenosť.
2. Morálne hodnoty – ktoré pôsobia cez iné formy duchovnej kultúry: cez umenie, náboženstvo, vedu, právo ap.
3. Morálne autority – tradícia, verejná mienka, kolektív ap.
4. Vzory masovej kultúry – elektronické masmédiá
5. Systém sankcií a soc. kontroly – patria tu aj odmeny a vyznamenania.
6. Svedomie, vedomie zodpovednosti – na individuálnej úrovni.
7. Etická teória a morálne kódexy – na teoretickej úrovni.
Štruktúra morálneho vedomia
Je to obsah morálneho vedomia, ktorý je historicky prechodný. Sú to idey, normy, hodnoty a motívy, ktoré odlišujú morálku od náboženského a právneho vedomia. V štruktúre morálneho vedomia sa najväčšia pozornosť venuje:
1. Normám, ktoré vymedzujeme ako imperatívne artikulácie morálnych hodnôt. V systéme morálky majú normy hierarchické usporiadanie a isté stabilné vzťahy (kompatibilita – nekonpatibilita, súmerateľnosť – nesúmerateľnsť).
2. Hodnotovým orientáciám – majú často štruktúru prostriedok – cieľ. Hodnotové orientácie sú hierarchické a majú často usporiadanie podľa princípu dominancie.
3. Morálnej motivácii – a) hodnoty aj morálne hodnoty nemajú motivačnú silu
b) hodnota získava motivačnú silu až v reálnej skúsenosti, keď vznikne emócia pri morálnom hodnotení
c) motivujúci význam majú aj dôsledky morálneho konania.
4. Svedomiu, zodpovednosti, povinnosti, ale tieto komponenty predstavujú mechanizmy psychologickej a morálnej sebakontroly a sebaregulácie a preto sú skôr záujmom psychológie než s-gie morálky.
1. Inštitucionálny systém (inštitúcie) – je v nich objektivizovaná a fixovaná morálka konania ľudí. Inštitúcie sú sociálno-hostorické javy, ktoré fixujú morálnu skúsenosť.
2. Morálne hodnoty – ktoré pôsobia cez iné formy duchovnej kultúry: cez umenie, náboženstvo, vedu, právo ap.
3. Morálne autority – tradícia, verejná mienka, kolektív ap.
4. Vzory masovej kultúry – elektronické masmédiá
5. Systém sankcií a soc. kontroly – patria tu aj odmeny a vyznamenania.
6. Svedomie, vedomie zodpovednosti – na individuálnej úrovni.
7. Etická teória a morálne kódexy – na teoretickej úrovni.
Štruktúra morálneho vedomia
Je to obsah morálneho vedomia, ktorý je historicky prechodný. Sú to idey, normy, hodnoty a motívy, ktoré odlišujú morálku od náboženského a právneho vedomia. V štruktúre morálneho vedomia sa najväčšia pozornosť venuje:
1. Normám, ktoré vymedzujeme ako imperatívne artikulácie morálnych hodnôt. V systéme morálky majú normy hierarchické usporiadanie a isté stabilné vzťahy (kompatibilita – nekonpatibilita, súmerateľnosť – nesúmerateľnsť).
2. Hodnotovým orientáciám – majú často štruktúru prostriedok – cieľ. Hodnotové orientácie sú hierarchické a majú často usporiadanie podľa princípu dominancie.
3. Morálnej motivácii – a) hodnoty aj morálne hodnoty nemajú motivačnú silu
b) hodnota získava motivačnú silu až v reálnej skúsenosti, keď vznikne emócia pri morálnom hodnotení
c) motivujúci význam majú aj dôsledky morálneho konania.
4. Svedomiu, zodpovednosti, povinnosti, ale tieto komponenty predstavujú mechanizmy psychologickej a morálnej sebakontroly a sebaregulácie a preto sú skôr záujmom psychológie než s-gie morálky.
Vysoký stupeň organizácie sociálneho života a sociálnej kontroly
Disperzia priestoru a času je príznačná pre to obdobie modernej spoločnosti, ktoré je prechodnou fázou k postmoderne, resp. sa označuje ako neskorá moderna. Vrchol rozvoja moderny sa spája s pocitom, že medzi vedou a technikou sú rozdiely, že tieto na jednej strane poskytujú riešenia každodenných problémov a na druhej strane predstavujú nové riziká. Táto skepsa sa stáva súčasťou modernej reflexivity.
Proces globalizácie v podmienkach vysoko rozvinutej modernej spoločnosti sprevádzajú zmeny v privátnej sfére individuálneho života, ktoré sa označujú ako transformácia identity. Prvýkrát v dejinách sa ustanovuje vzťah „Ja“ a „spoločnosť“ v abstraktnom rámci v globálnej spoločnosti. V modernej spoločnosti sa mení status „Ja“ – ľudská identita sa stáva reflexívnym projektom, indivíduum cieľavedome kreuje seba. Sebarealizácia je rovnováha, ktorú sa snaží dosiahnuť medzi šancami a rizikami. Už proces socializácie má zvláštnosť v tom, že ho v mnohom riadia experti (pediatri, pedagógovia, psychoterapeuti) a že ho sprevádza permanentná reflexia.
Významným znakom modernej spoločnosti je jej kultúra – antimeštianska, masová, konzumná, hedonistická, narcistická. Celkove dochádza k estetizácii života, nivelizuje sa rozdiel medzi umením a životom, všetko, čo je dovolené v umení, je dovolené aj v živote. „Happening“, ulica, scéna už nie sú určené umeniu ale životu.
Uvedené tendencie sa radikalizujú prechodom k postmoderne.
Proces globalizácie v podmienkach vysoko rozvinutej modernej spoločnosti sprevádzajú zmeny v privátnej sfére individuálneho života, ktoré sa označujú ako transformácia identity. Prvýkrát v dejinách sa ustanovuje vzťah „Ja“ a „spoločnosť“ v abstraktnom rámci v globálnej spoločnosti. V modernej spoločnosti sa mení status „Ja“ – ľudská identita sa stáva reflexívnym projektom, indivíduum cieľavedome kreuje seba. Sebarealizácia je rovnováha, ktorú sa snaží dosiahnuť medzi šancami a rizikami. Už proces socializácie má zvláštnosť v tom, že ho v mnohom riadia experti (pediatri, pedagógovia, psychoterapeuti) a že ho sprevádza permanentná reflexia.
Významným znakom modernej spoločnosti je jej kultúra – antimeštianska, masová, konzumná, hedonistická, narcistická. Celkove dochádza k estetizácii života, nivelizuje sa rozdiel medzi umením a životom, všetko, čo je dovolené v umení, je dovolené aj v živote. „Happening“, ulica, scéna už nie sú určené umeniu ale životu.
Uvedené tendencie sa radikalizujú prechodom k postmoderne.
Morálka ako predmet sociologického výskumu
4. – 5. Morálka ako predmet sociologického výskumu
Morálka spoločnosti nie je izolovaný jav a nedá sa odizolovať od iných sfér spoločenského života – t.j. keďže sa morálka v spoločnosti vyvíja spolu s inými stránkami spoločenského života, nedá sa sociologicky o nej vypovedať všeobecne. V jej spoločenskej existencii si sociológ musí všimnúť:
Keďže morálka vystupuje ako spôsob orientácie v axiosfére, jej konkrétna podoba vždy súvisí s tými hodnotami, na ktoré sa orientuje spoločnosť (morálka je vždy súčasťou hodnotového systému danej spoločnosti)
Keďže morálka vyjadruje záujmy konkrétnych spoločenských skupín, jej podoba a charakter závisia od orientácie a charakteru týchto záujmov
Keďže morálka obsahuje určité normy a vzory správania, ktoré sú prispôsobené požiadavkám a situáciám každodenného života, na jej konkrétnu podobu majú teda vplyv zmeny životných situácií, ktoré priamo ovplyvňujú morálnu voľby (morálka často závisí od faktorov mimomorálnej povahy)
Keďže morálka reguluje sociálne konanie ľudí, je prepojená aj s inými typmi sociálnej regulácie (iné systémy: administratíva, právo, náboženské systémy, rodina atď.)
Keďže morálka nie je možná bez odovzdávania morálnej skúsenosti, závisí od podmienok sociálnej interakcie a komunikácie, od spôsobu výchovy, vzdelania, verejnej mienky, médií, t.j. od všetkých foriem translácie morálnych hodnôt a noriem spoločnosti
Keďže morálka závisí od sebareflexie človeka, t.j. od toho ako si uvedomuje hodnoty svojho života, vzťahov ap., má bezprostrednú súvislosť s faktormi individuálnej psychológie, t.j. s tým, ako ľudia reflektujú okolnosti a podmienky svojich sociálnych aktivít, sociálneho života ap.
Keďže morálka je súčasťou sebainterpretácie indivídua a spoločensky má priame prepojenie s ostatnými formami duchovného života spoločnosti, s existenciou inštitúcií, s rodinou atď. (t.j. s celkom kultúry)
Morálka spoločnosti nie je izolovaný jav a nedá sa odizolovať od iných sfér spoločenského života – t.j. keďže sa morálka v spoločnosti vyvíja spolu s inými stránkami spoločenského života, nedá sa sociologicky o nej vypovedať všeobecne. V jej spoločenskej existencii si sociológ musí všimnúť:
Keďže morálka vystupuje ako spôsob orientácie v axiosfére, jej konkrétna podoba vždy súvisí s tými hodnotami, na ktoré sa orientuje spoločnosť (morálka je vždy súčasťou hodnotového systému danej spoločnosti)
Keďže morálka vyjadruje záujmy konkrétnych spoločenských skupín, jej podoba a charakter závisia od orientácie a charakteru týchto záujmov
Keďže morálka obsahuje určité normy a vzory správania, ktoré sú prispôsobené požiadavkám a situáciám každodenného života, na jej konkrétnu podobu majú teda vplyv zmeny životných situácií, ktoré priamo ovplyvňujú morálnu voľby (morálka často závisí od faktorov mimomorálnej povahy)
Keďže morálka reguluje sociálne konanie ľudí, je prepojená aj s inými typmi sociálnej regulácie (iné systémy: administratíva, právo, náboženské systémy, rodina atď.)
Keďže morálka nie je možná bez odovzdávania morálnej skúsenosti, závisí od podmienok sociálnej interakcie a komunikácie, od spôsobu výchovy, vzdelania, verejnej mienky, médií, t.j. od všetkých foriem translácie morálnych hodnôt a noriem spoločnosti
Keďže morálka závisí od sebareflexie človeka, t.j. od toho ako si uvedomuje hodnoty svojho života, vzťahov ap., má bezprostrednú súvislosť s faktormi individuálnej psychológie, t.j. s tým, ako ľudia reflektujú okolnosti a podmienky svojich sociálnych aktivít, sociálneho života ap.
Keďže morálka je súčasťou sebainterpretácie indivídua a spoločensky má priame prepojenie s ostatnými formami duchovného života spoločnosti, s existenciou inštitúcií, s rodinou atď. (t.j. s celkom kultúry)
Moderná spoločnosť a tendencie jej vývoja
3. Moderná spoločnosť a tendencie jej vývoja
Vznik a rozvoj modernej spoločnosti podnietil vývoj s-gie ako vedy. Moderná spoločnosť je teda predmetom s-gického záujmu od konštituovania s-gie ako vedy. Tento s-gický záujem sa začiatkom nového storočia aktualizuje, pretože dynamický a problematický vývoj modernej spoločnosti si vyžaduje niektorérevízie s-gickej analýzy. Revízia sa dnes týka predovšetkým fungovania moderných inštitúcií a otázok bežného života indivíduí. Inštitúcie tadične predstavovali kultúrne vzory, ktoré mohli fungovať na základe istého stupňa dôvery, ktorú zabezpečovali procesy alebo postupy legitimizácie.
Vo vysoko rozvinutej modernej spoločnosti na jednej strane ľudia organizujú svoj živoť slobodnejšie, na druhej strane sa tu stále viac prejavujú globálne vplyvy, ktoré nemôžu predvídať. V tomto zmysle sa moderná spoločnosť stáva kultúrou rizika. Človek má možnosť realizovať slobodu, ale je to sloboda riskantná. Veľkú úlohu tu zohrávajú prostriedky masovej komunikácie, zvlášť elektronickej komunikácie. Významný je tu rozvoj s-gickej teórie, pretože, s-gia musí byť schopná vysvetliť nové spoločenské procesy. Naviac musí vykázať tie znaky reflexivity, ktoré sú charakteristické pre komplex činností a myslenia moderných ľudí.
Súčasní s-govia používajú termín „moderna“ vo vzťahu k inštitúciám a vzorom konania od konca európskeho feudalizmu. Najprv pre označenie suverenity človeka ako správcu, neskôr pre celok spoločenských procesov 20. st. Termínu zodpovedá aj termín „industriálna spoločnosť“.
Charakteristické znaky modernej spoločnosti:
Industrializácia – vzťahuje sa na fungovanie spoločnosti spojené s využívaním energetických zdrojov a strojov v spoločenskej produkcii.
Kapitalizmus – systém produkcie statkov, ktorého súčasťou je trhová konkurencia a vzťah k práci ako ku komodite trhu.
Vznik a rozvoj modernej spoločnosti podnietil vývoj s-gie ako vedy. Moderná spoločnosť je teda predmetom s-gického záujmu od konštituovania s-gie ako vedy. Tento s-gický záujem sa začiatkom nového storočia aktualizuje, pretože dynamický a problematický vývoj modernej spoločnosti si vyžaduje niektorérevízie s-gickej analýzy. Revízia sa dnes týka predovšetkým fungovania moderných inštitúcií a otázok bežného života indivíduí. Inštitúcie tadične predstavovali kultúrne vzory, ktoré mohli fungovať na základe istého stupňa dôvery, ktorú zabezpečovali procesy alebo postupy legitimizácie.
Vo vysoko rozvinutej modernej spoločnosti na jednej strane ľudia organizujú svoj živoť slobodnejšie, na druhej strane sa tu stále viac prejavujú globálne vplyvy, ktoré nemôžu predvídať. V tomto zmysle sa moderná spoločnosť stáva kultúrou rizika. Človek má možnosť realizovať slobodu, ale je to sloboda riskantná. Veľkú úlohu tu zohrávajú prostriedky masovej komunikácie, zvlášť elektronickej komunikácie. Významný je tu rozvoj s-gickej teórie, pretože, s-gia musí byť schopná vysvetliť nové spoločenské procesy. Naviac musí vykázať tie znaky reflexivity, ktoré sú charakteristické pre komplex činností a myslenia moderných ľudí.
Súčasní s-govia používajú termín „moderna“ vo vzťahu k inštitúciám a vzorom konania od konca európskeho feudalizmu. Najprv pre označenie suverenity človeka ako správcu, neskôr pre celok spoločenských procesov 20. st. Termínu zodpovedá aj termín „industriálna spoločnosť“.
Charakteristické znaky modernej spoločnosti:
Industrializácia – vzťahuje sa na fungovanie spoločnosti spojené s využívaním energetických zdrojov a strojov v spoločenskej produkcii.
Kapitalizmus – systém produkcie statkov, ktorého súčasťou je trhová konkurencia a vzťah k práci ako ku komodite trhu.
Vysoký stupeň organizácie sociálneho života a sociálnej kontroly
Vysoký stupeň organizácie sociálneho života a sociálnej kontroly – soc. Kontrola sa týka predovšetkým kontroly populácie ako pracovnej sily a distribúcie zdrojov moci.
Moderná spoločnosť vytvára špecifické formy zospoločenštenia – najvýznamnejšou je národný štát. Tento sa ako sociálno-politická jednota líši od spoločenských poriadkov tradičných spoločností. Moderný štát vo forme národného štátu umožňuje a vynucuje istý typ organizácie – pravidelnú kontrolu spoločenských vzťahov.
Moderná spoločnosť formuje aj inštitucionálny systém odlišný od predchádzajúcich typov spoločnosti. Keď inštitúcia pôvodne znamená fixáciu významného a stálosť, tak na zmenu tohto statusu vplýva dynamizácia moderne spoločnosti. Dynamizáciu charakterizuje disperzia priestoru a času. Všetky kultúry, ktoré poznáme, vyvinuli spôsoby merania času a lokalizácie priestoru (hodiny a mapy). Situovanie sa v priestore a čase dávalo ontologickú istotu bytia na svojom mieste, schopnosť odlišovať prítomnosť od minulosti a budúcnosti. Oddelenie priestoru od času dochádza sformovaním „čistého“ merania času, t.j. používanie mechanických hodín. Časomiera sa stáva faktorom organizovania každodennosti. Meranie času vyvolalo fundamentálny efekt v štrukturálnyh zmenách každodennosti, ktoré nadobudli univerzálny charakter. Univerzálny systém datovania a relativizácia „priestoru“ zmenili spoločenské vzťahy. Koordinácia spoločenskej činnosti je dnes možná bez špecifikácie miesta a času. Bez vyprázdnenia miesta a času sa nedá vysvetliť proces vykorenenia súčasných spoločenských inštitúcií. Vykorenenie znamená ich vyviazanie z lokálnych systémov a opätovné sformovanie univerzálnejším a abstraktnejším spôsobom. Tento proces najlepšie opísal Georg Simmel v práci Filozofia peňazí. Peňažné hospodárstvo ako abstraktný systém vo svojej vysokovyvinutej podobe podporilo napr. sociálnu mobilitu, pretože peniaze ako majetok sú „najhnuteľnejšie“. Peniaze taktiež podnietili tendencie modernej kultúry: individualizáciu, diferenciáciu, intelektualizáciu, relativizáciu a reifikáciu. Peniaze rušia koordináty priestoru a času, pretože sú disponovateľné v každom čase a na každom mieste. Napr. dnes používanie kreditu a elektronického podpisu umožňuje transakcie, pri ktorých sa ľudia ani nestretnú. Podobným spôsobom sú v súčasnej spoločnosti organizované systémy expertov, ktoré rozvíjajú technické vedenie bez priameho kontaktu expertov a ich klientov. Tieto abstraktné systémy prenikajú všetkým, čo robíme – čo jeme, ako bývame, ako sa prepravujeme, ako sa vzdelávame. Zásadou ich fungovania sú vzťahy dôvery – používame veci, ktoré títo experti vytvorili a používame ich na základe dôvery k týmto expertom bez toho aby sme ich mohli akokoľvek preveriť. Vzťahy, ktoré máme k týmto systémom sú vzťahy dôvery alebo viery. Podobné vzťahy sú k inštitúciám, ktoré riadia náš život.
Moderná spoločnosť vytvára špecifické formy zospoločenštenia – najvýznamnejšou je národný štát. Tento sa ako sociálno-politická jednota líši od spoločenských poriadkov tradičných spoločností. Moderný štát vo forme národného štátu umožňuje a vynucuje istý typ organizácie – pravidelnú kontrolu spoločenských vzťahov.
Moderná spoločnosť formuje aj inštitucionálny systém odlišný od predchádzajúcich typov spoločnosti. Keď inštitúcia pôvodne znamená fixáciu významného a stálosť, tak na zmenu tohto statusu vplýva dynamizácia moderne spoločnosti. Dynamizáciu charakterizuje disperzia priestoru a času. Všetky kultúry, ktoré poznáme, vyvinuli spôsoby merania času a lokalizácie priestoru (hodiny a mapy). Situovanie sa v priestore a čase dávalo ontologickú istotu bytia na svojom mieste, schopnosť odlišovať prítomnosť od minulosti a budúcnosti. Oddelenie priestoru od času dochádza sformovaním „čistého“ merania času, t.j. používanie mechanických hodín. Časomiera sa stáva faktorom organizovania každodennosti. Meranie času vyvolalo fundamentálny efekt v štrukturálnyh zmenách každodennosti, ktoré nadobudli univerzálny charakter. Univerzálny systém datovania a relativizácia „priestoru“ zmenili spoločenské vzťahy. Koordinácia spoločenskej činnosti je dnes možná bez špecifikácie miesta a času. Bez vyprázdnenia miesta a času sa nedá vysvetliť proces vykorenenia súčasných spoločenských inštitúcií. Vykorenenie znamená ich vyviazanie z lokálnych systémov a opätovné sformovanie univerzálnejším a abstraktnejším spôsobom. Tento proces najlepšie opísal Georg Simmel v práci Filozofia peňazí. Peňažné hospodárstvo ako abstraktný systém vo svojej vysokovyvinutej podobe podporilo napr. sociálnu mobilitu, pretože peniaze ako majetok sú „najhnuteľnejšie“. Peniaze taktiež podnietili tendencie modernej kultúry: individualizáciu, diferenciáciu, intelektualizáciu, relativizáciu a reifikáciu. Peniaze rušia koordináty priestoru a času, pretože sú disponovateľné v každom čase a na každom mieste. Napr. dnes používanie kreditu a elektronického podpisu umožňuje transakcie, pri ktorých sa ľudia ani nestretnú. Podobným spôsobom sú v súčasnej spoločnosti organizované systémy expertov, ktoré rozvíjajú technické vedenie bez priameho kontaktu expertov a ich klientov. Tieto abstraktné systémy prenikajú všetkým, čo robíme – čo jeme, ako bývame, ako sa prepravujeme, ako sa vzdelávame. Zásadou ich fungovania sú vzťahy dôvery – používame veci, ktoré títo experti vytvorili a používame ich na základe dôvery k týmto expertom bez toho aby sme ich mohli akokoľvek preveriť. Vzťahy, ktoré máme k týmto systémom sú vzťahy dôvery alebo viery. Podobné vzťahy sú k inštitúciám, ktoré riadia náš život.
Vysoký stupeň organizácie sociálneho života a sociálnej kontroly
Postoje dôvery k inštitúciám, osobám, a systémom súvisia s pocitmi bezpečia alebo rizika. Na jednej strane vedecká a technická úroveň spoločnosti chráni ľudí pred kataklizmami prírody, pretože ich často dokáže predvídať, na druhej strane mechanizmy vyviazania inštitúcií z časovo-priestorových koordinát vyvolávajú pocity vykorenenia a rôzne lokálne alebo globálne riziká. Ďalším poznávacím znamením modernej spoločnosti je plná reflexivita, ktorá prekračuje charakteristiky vlastné každej ľudskej aktívnej činnosti, t.j. kontrolou okolností tejto činnosti. Moderná reflexivita sa vyznačuje tým, že rozhodujúca časť spoločenskej činnosti a materiálnych vzťahov k prírode sa systematicky podrobuje revízii vzhľadom na dosiahnutú úroveň poznania vedy. Na vedeckom poznaní je založená aj činnosť mnohých inštitúcií. Veda sa v modernej spoločnosti stáva podstatnou súčasťou jej sebareflexie., Keďže veda je skeptická neustále pochybuje, vedecká reflexivita vyvoláva v každodennej praxi ľudí pocity existenciálneho nepokoja.
Súčasťou dynamiky modernej spoločnosti je tendencia ku globalizácii. Globalizácia znamená predovšetkým citeľné uvoľnenie a zmenu lokálnych poriadkov a ich prepojenie s tými procesmi, ktoré sú globálne. Globalizácia je dnes dôkazom, že prakticky neexistuje možnosť nezúčastňovať sa na procesoch a zmenách , ktoré rozvíja moderná spoločnosť (napr. hrozba jadrovej vojny alebo jadrovej či ekologickej katastrofy, alebo pandémie ako AIDS a drogy). Aj v tých oblastiach sveta, kde sa tradičný inštitucionálny poriadok výrazne zachoval, prebieha svojrázna transmutácia toho, čo je lokálne s globalizačným tlakom, ktorý sa do každodenného života dostáva najrôznejšími cestami.
V každej spoločnosti je praktická ľudská skúsenosť a poznanie sprostredkované cez mechanizmus socializácie, v ktorom podstatnú úlohy hrá jazyk. Neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti sú jej vlastné komunikačné prostriedky: tlačený text a neskôr elektronický signál. Rozvoj a expanzia moderných inštitúcií boli spojené s rozvojom mediácie skúsenosti. Novinová informácia urýchľovala rozpájanie priestoru a času, ale definitívne prekonanie týchto rozdielov priniesli aj elektronické prostriedky, predovšetkým televízia.
Súčasťou dynamiky modernej spoločnosti je tendencia ku globalizácii. Globalizácia znamená predovšetkým citeľné uvoľnenie a zmenu lokálnych poriadkov a ich prepojenie s tými procesmi, ktoré sú globálne. Globalizácia je dnes dôkazom, že prakticky neexistuje možnosť nezúčastňovať sa na procesoch a zmenách , ktoré rozvíja moderná spoločnosť (napr. hrozba jadrovej vojny alebo jadrovej či ekologickej katastrofy, alebo pandémie ako AIDS a drogy). Aj v tých oblastiach sveta, kde sa tradičný inštitucionálny poriadok výrazne zachoval, prebieha svojrázna transmutácia toho, čo je lokálne s globalizačným tlakom, ktorý sa do každodenného života dostáva najrôznejšími cestami.
V každej spoločnosti je praktická ľudská skúsenosť a poznanie sprostredkované cez mechanizmus socializácie, v ktorom podstatnú úlohy hrá jazyk. Neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti sú jej vlastné komunikačné prostriedky: tlačený text a neskôr elektronický signál. Rozvoj a expanzia moderných inštitúcií boli spojené s rozvojom mediácie skúsenosti. Novinová informácia urýchľovala rozpájanie priestoru a času, ale definitívne prekonanie týchto rozdielov priniesli aj elektronické prostriedky, predovšetkým televízia.
Marxistická sociológia morálky
2.4 Marxistická sociológia morálky
Marxistická etika a sociológia pokladajú morálku za sociálno-historický jav a fakt kultúry. Morálka je súčasťou ideologickej (duchovnej) nadstavby spoločnosti. Jej spoločenská determinácia nie je jednostranná a úplná. Marxizmus zdôrazňuje triednu podmienenosť obsahu morálky. Morálne hodnoty a normy vyjadrujú triedne záujmy. V tomto zmysle ani dobro a zlo nie sú relatívne. Ich chápanie je čiastočne podmienené triedne, hlavne však spoločensko-historicky. Triedne aspekty morálky znamenajú jej partikulárnoť. Avšak marxizmus uznáva ja univerzálne prvky v morálke. Viaže sa na hodnotu ľudskosti, na humanizmus.
Morálka ako súčasť spoločenského vedomia môže byť predmetom sociológie morálky. V marxistickej sociológii sa skúmali predovšetkým skupinové a celospoločenské prejavy morálky a vzťah morálky a práce. Keďže marxistická sociológia súvisí s historickým materializmom a filozofiou dejín, pozornosť sa venovala perspektíve „komunistickej morálky“. V tomto smere sociologické výskumy boli podriadené snahe o normatívny prístup k morálke. Deklarovaným cieľom bolo všestranné formovanie osobnosti podľa ideálov, hodnôt a noriem marxistickej normatívnej etiky. Väčšinou nešlo o vedecké ale o ideologické ciele. Výsledky sa dosiahli vďaka metodologickému sklonu k vedeckému objektivizmu a empirickým výskumom, Hodnoty, ktoré sa obhajovali mali často všeľudský ráz. Vzhľadom na preceňovanie spoločenskej podmienenosti morálky mohla sa sociológia morálky rozvíjať v marxistickej sociológii bez formálnych alebo obsahových obmedzení. Reprezentovala totiž najprirodzenejší prístup k fenoménu morálky.
Marxistická etika a sociológia pokladajú morálku za sociálno-historický jav a fakt kultúry. Morálka je súčasťou ideologickej (duchovnej) nadstavby spoločnosti. Jej spoločenská determinácia nie je jednostranná a úplná. Marxizmus zdôrazňuje triednu podmienenosť obsahu morálky. Morálne hodnoty a normy vyjadrujú triedne záujmy. V tomto zmysle ani dobro a zlo nie sú relatívne. Ich chápanie je čiastočne podmienené triedne, hlavne však spoločensko-historicky. Triedne aspekty morálky znamenajú jej partikulárnoť. Avšak marxizmus uznáva ja univerzálne prvky v morálke. Viaže sa na hodnotu ľudskosti, na humanizmus.
Morálka ako súčasť spoločenského vedomia môže byť predmetom sociológie morálky. V marxistickej sociológii sa skúmali predovšetkým skupinové a celospoločenské prejavy morálky a vzťah morálky a práce. Keďže marxistická sociológia súvisí s historickým materializmom a filozofiou dejín, pozornosť sa venovala perspektíve „komunistickej morálky“. V tomto smere sociologické výskumy boli podriadené snahe o normatívny prístup k morálke. Deklarovaným cieľom bolo všestranné formovanie osobnosti podľa ideálov, hodnôt a noriem marxistickej normatívnej etiky. Väčšinou nešlo o vedecké ale o ideologické ciele. Výsledky sa dosiahli vďaka metodologickému sklonu k vedeckému objektivizmu a empirickým výskumom, Hodnoty, ktoré sa obhajovali mali často všeľudský ráz. Vzhľadom na preceňovanie spoločenskej podmienenosti morálky mohla sa sociológia morálky rozvíjať v marxistickej sociológii bez formálnych alebo obsahových obmedzení. Reprezentovala totiž najprirodzenejší prístup k fenoménu morálky.
Georg Gurvitch
2.5 Georg Gurvitch (1894-1965) – francúzsky s-lóg
Zaoberal sa sociológiou morálky v ďalšej etape rozvoja sociológie, t.j. po období „klasikov“. Charakteristicky pre druhú etapu rozvoja sociológie zdôrazňuje potrebu spojenia Durkheimovej teórie sociológie morálky a empirického výskumu, ktorý Durkheim nerobil. Každý empirický výskum predpokladá definovanie predmetu bádania, v tomto prípade morálky. Gurvitch ju chápe ako civilizačný produkt a sociálny fakt. Za empirický prejav morálky, t.j. za objekt výskumu pokladá morálne postoje ľudí. Tieto postoje sú rozmanité a líšia sa na základe odlišností sociálnej skúsenosti ľudí. Gurvitch pokladá morálny postoj za zložitú spoločenskú konfiguráciu, ktorá je výsledkom tak sociálnej ako aj morálnej skúsenosti ľudí. Morálna skúsenosť pritom obsahuje momenty, ktoré nemusia byť prítomné v iných druhoch sociálnej skúsenosti:
- snaženie, ktoré smeruje k tomu, aby ho verejná mienka uznala ako nezištné
- skúsenosť prekonávania prekážok pri tomto právaní
- zápas s týmito prekážkami
V súvislosti s týmto chápaním morálnej skúsenosti Gurvitch vymedzuje morálne fakty: sú to skupinové a individuálne postoje, ktoré môžu byť pokladané za aspekty sociálnej reality, za súčasť komplexnejších spoločenských javov a štruktúr. Sociológ morálky skúma nie len tieto postoje, ale aj konflikty medzi nimi. Ďalšie problémy, na ktoré sa má sociológ morálky orientovať sú:
- odhaľovanie morálnych postojov na mikro a makro úrovni spoločnosti
- vzťahy medzi typmi spoločenskej štruktúry a morálnymi systémami.
Zaoberal sa sociológiou morálky v ďalšej etape rozvoja sociológie, t.j. po období „klasikov“. Charakteristicky pre druhú etapu rozvoja sociológie zdôrazňuje potrebu spojenia Durkheimovej teórie sociológie morálky a empirického výskumu, ktorý Durkheim nerobil. Každý empirický výskum predpokladá definovanie predmetu bádania, v tomto prípade morálky. Gurvitch ju chápe ako civilizačný produkt a sociálny fakt. Za empirický prejav morálky, t.j. za objekt výskumu pokladá morálne postoje ľudí. Tieto postoje sú rozmanité a líšia sa na základe odlišností sociálnej skúsenosti ľudí. Gurvitch pokladá morálny postoj za zložitú spoločenskú konfiguráciu, ktorá je výsledkom tak sociálnej ako aj morálnej skúsenosti ľudí. Morálna skúsenosť pritom obsahuje momenty, ktoré nemusia byť prítomné v iných druhoch sociálnej skúsenosti:
- snaženie, ktoré smeruje k tomu, aby ho verejná mienka uznala ako nezištné
- skúsenosť prekonávania prekážok pri tomto právaní
- zápas s týmito prekážkami
V súvislosti s týmto chápaním morálnej skúsenosti Gurvitch vymedzuje morálne fakty: sú to skupinové a individuálne postoje, ktoré môžu byť pokladané za aspekty sociálnej reality, za súčasť komplexnejších spoločenských javov a štruktúr. Sociológ morálky skúma nie len tieto postoje, ale aj konflikty medzi nimi. Ďalšie problémy, na ktoré sa má sociológ morálky orientovať sú:
- odhaľovanie morálnych postojov na mikro a makro úrovni spoločnosti
- vzťahy medzi typmi spoločenskej štruktúry a morálnymi systémami.
Morálka ako interakcia – G. Simmel
2.2 Morálka ako interakcia – G. Simmel
Aj keď sociológii morálky nevenoval systematickú pozornosť (bol skôr filozofom morálky), predsa len vo svojich sociologických diagnózach modernej spoločnosti druhej polovice 19. stor. a na prelome 19. a 20. stor. venoval výraznú pozornosť sociologickým aspektom morálky. Vo svojej najvýznamnejšej práci Filozofia peňazí a v menších štúdiách Duchovný život a veľkomestá, Konflikt kultúry a Kríza kultúry ako hlavný symptóm modernej doby uvádza nesúlad, až tragický konflikt medzi objektívnou kultúrou a subjektívnou kultúrou. Tento konflikt sa dotýka aj morálky, pretože rozvoj objektívnej kultúry podľa neho neobohacuje morálku indivíduí, naopak bohatstvom kultúrneho rozvoja sú indivíduá čím ďalej, tým menej schopné asimilovať. Príčinu toho stavu vidí v prehlbujúcej sa individualizácii a intelektualizácii modernej kultúry, v odcudzení sa jednotlivcov sústave spoločenských inštitúcií, v neosobnom charaktere mestskej kultúry a v šíriacom sa indiferentizme (ľahostajnosť, nevšímavosť, najmä politická, náboženská, národnostná) moderných ľudí. Metaforou sociálneho vzťahu modernej spoločnosti je obraz cudzinca, ktorý žije vedľa nás alebo ktorý je v nás. Neschopnosť dotyku medzi ľuďmi symbolizuje eróziu morálky, solidarity aj samotnej sociality v priestore modernej spoločnosti.
Aj keď sociológii morálky nevenoval systematickú pozornosť (bol skôr filozofom morálky), predsa len vo svojich sociologických diagnózach modernej spoločnosti druhej polovice 19. stor. a na prelome 19. a 20. stor. venoval výraznú pozornosť sociologickým aspektom morálky. Vo svojej najvýznamnejšej práci Filozofia peňazí a v menších štúdiách Duchovný život a veľkomestá, Konflikt kultúry a Kríza kultúry ako hlavný symptóm modernej doby uvádza nesúlad, až tragický konflikt medzi objektívnou kultúrou a subjektívnou kultúrou. Tento konflikt sa dotýka aj morálky, pretože rozvoj objektívnej kultúry podľa neho neobohacuje morálku indivíduí, naopak bohatstvom kultúrneho rozvoja sú indivíduá čím ďalej, tým menej schopné asimilovať. Príčinu toho stavu vidí v prehlbujúcej sa individualizácii a intelektualizácii modernej kultúry, v odcudzení sa jednotlivcov sústave spoločenských inštitúcií, v neosobnom charaktere mestskej kultúry a v šíriacom sa indiferentizme (ľahostajnosť, nevšímavosť, najmä politická, náboženská, národnostná) moderných ľudí. Metaforou sociálneho vzťahu modernej spoločnosti je obraz cudzinca, ktorý žije vedľa nás alebo ktorý je v nás. Neschopnosť dotyku medzi ľuďmi symbolizuje eróziu morálky, solidarity aj samotnej sociality v priestore modernej spoločnosti.
Max Scheller
2.3 Max Scheller
V práci Resentiment a morálka kritizuje étos meštiactva v období 1. svetovej vojny a „ducha kapitalizmu“. Konštatuje krízu až rozvrat dobovej morálky a kultúry. Ukazuje aké psychologické a sociologické faktory spôsobili deformáciu hierarchie hodnôt. Jeho zámer je odhaliť stabilný základ kultúry, apriórny poriadok hodnôt. Filozofia má ukázať, že takýto apriórny poriadok je možný a že ho môžeme poznať. Sociológia má ukázať ako sa tento apriórny poriadok realizuje alebo deformuje v konkrétnych historických étosoch (mravný základ) pod vplyvom psychologických a spoločensko-historických faktorov. Jeho sociologický prístup mal de facto negatívny cieľ: mal poukázať na nemennosť hodnôt v meniacom sa sociálno-historickom kontexte.
Sociologický význam jeho práce je v analýze dobovej morálky príznačnej pre obdobie kapitalizmu. Kritizuje modernú kultúru, jej tendencie k inštrumentalizácii, t.j. podriaďovaniu hodnôt, cieľov prostriedkom ich dosahovania. Podobne ako Simmel zdôrazňuje odcudzenie človeka objektívnej kultúre, ktoré spôsobuje „axiologické ilúzie“ a „axiologickú slepotu“ – necitlivosť na isté druhy hodnotového spektra kultúry, resp. deformované hodnotenie. Žiada zmenu spoločnosti od meštianskej morálky ku kresťanskému étosu. Aby sa táto zmena mohla uskutočniť, je potrebné zbaviť sa resentimentu, ktorý spôsobuje deformáciu hodnotového poriadku. Je tiež dôležité poznanie univerzálnych a absolútnych hodnôt, ktoré nepodliehajú relativizácii. Hodnoty a hodnotový poriadok sú podľa Schelera absolútne a apriórne. Preto sa na nich nevzťahuje spoločenská podmienenosť. Tá sa vzťahuje na vedomie hodnôt, na axiologické vedomie tej-ktorej doby. Zatiaľ čo hodnoty osebe existujú objektívne a nezávisle od toho, či ich ľudia vo svojej spoločenskej praxi realizujú, axiologické vedomie odráža podmienky konkrétnej doby, odráža konkrétny étos spoločenských skupín, ktorý závisí od ich záujmov a historicky sa mení. Scheller na jednej strane svojim absolutizmom limitoval historickú a spoločenskú podmienenosť hodnôt, morálky, morálnych poriadkov, morálnych súdov atd., na druhej strane však vo svojej sociológii vedenia podnecoval výskum konkrétnych étosov, konkrétnych morálnych systémov, toho, ako sa v nich realizujú alebo deformujú absolútne hodnoty. Ak chcel totiž dosiahnuť morálnu obrodu v spoločnosti, musel nájsť esenciálny základ jej morálky a odlíšiť ho od tej praktizovanej morálky, ktorú ľudia žijú.
V práci Resentiment a morálka kritizuje étos meštiactva v období 1. svetovej vojny a „ducha kapitalizmu“. Konštatuje krízu až rozvrat dobovej morálky a kultúry. Ukazuje aké psychologické a sociologické faktory spôsobili deformáciu hierarchie hodnôt. Jeho zámer je odhaliť stabilný základ kultúry, apriórny poriadok hodnôt. Filozofia má ukázať, že takýto apriórny poriadok je možný a že ho môžeme poznať. Sociológia má ukázať ako sa tento apriórny poriadok realizuje alebo deformuje v konkrétnych historických étosoch (mravný základ) pod vplyvom psychologických a spoločensko-historických faktorov. Jeho sociologický prístup mal de facto negatívny cieľ: mal poukázať na nemennosť hodnôt v meniacom sa sociálno-historickom kontexte.
Sociologický význam jeho práce je v analýze dobovej morálky príznačnej pre obdobie kapitalizmu. Kritizuje modernú kultúru, jej tendencie k inštrumentalizácii, t.j. podriaďovaniu hodnôt, cieľov prostriedkom ich dosahovania. Podobne ako Simmel zdôrazňuje odcudzenie človeka objektívnej kultúre, ktoré spôsobuje „axiologické ilúzie“ a „axiologickú slepotu“ – necitlivosť na isté druhy hodnotového spektra kultúry, resp. deformované hodnotenie. Žiada zmenu spoločnosti od meštianskej morálky ku kresťanskému étosu. Aby sa táto zmena mohla uskutočniť, je potrebné zbaviť sa resentimentu, ktorý spôsobuje deformáciu hodnotového poriadku. Je tiež dôležité poznanie univerzálnych a absolútnych hodnôt, ktoré nepodliehajú relativizácii. Hodnoty a hodnotový poriadok sú podľa Schelera absolútne a apriórne. Preto sa na nich nevzťahuje spoločenská podmienenosť. Tá sa vzťahuje na vedomie hodnôt, na axiologické vedomie tej-ktorej doby. Zatiaľ čo hodnoty osebe existujú objektívne a nezávisle od toho, či ich ľudia vo svojej spoločenskej praxi realizujú, axiologické vedomie odráža podmienky konkrétnej doby, odráža konkrétny étos spoločenských skupín, ktorý závisí od ich záujmov a historicky sa mení. Scheller na jednej strane svojim absolutizmom limitoval historickú a spoločenskú podmienenosť hodnôt, morálky, morálnych poriadkov, morálnych súdov atd., na druhej strane však vo svojej sociológii vedenia podnecoval výskum konkrétnych étosov, konkrétnych morálnych systémov, toho, ako sa v nich realizujú alebo deformujú absolútne hodnoty. Ak chcel totiž dosiahnuť morálnu obrodu v spoločnosti, musel nájsť esenciálny základ jej morálky a odlíšiť ho od tej praktizovanej morálky, ktorú ľudia žijú.
Náčrt vývoja a koncepcií sociológie morálky
2. Náčrt vývoja a koncepcií sociológie morálky
2.1. Morálka ako druh sociálneho konania – M. Weber
Sociológia podľa M. Webera je veda, ktorá chce interpretatívne (vysvetľujúcim spôsobom) porozumieť sociálnemu konaniu a vďaka tomu ho chce kauzálne (príčinne) vysvetliť v jeho priebehu a dôsledkoch. Teda chce pochopiť zmysel sociálneho konania. Sociológia má hľadať zámer sociálneho aktéra. Sociálne konanie je teda konanie, do ktorého konajúci vkladá subjektívny zmysel, ktoré je orientované na druhého, ktoré je spojené s očakávaním, že aj druhý koná podľa subjektívneho zmyslu. Subjektívny zmysel je spoločenská norma, pravidlo, ktoré v spoločnosti vzniklo alebo je zaužívané.
Weber skúma sociológiu morálky v rámci sociológie náboženstva. Zameriava sa na vzťah hospodárskeho života (ekonomického konania ľudí) s určitými typmi morálneho konania (konania, ktoré je dané princípmi hospodárskej etiky konkrétnych svetových náboženstiev). Najvýznamnejšie v tomto smere sú práce Protestantská etika a duch kapitalizmu a Hospodárska etika svetových náboženstiev. V etike svetových náboženstiev skúma psychologické a pragmatické aspekty náboženstva, ktoré stimulujú isté životné reakcie a ekonomické správanie. Vzťah náboženského étosu a ekonomického správania však Weber vidí mnohostranne – kontextom býva celá kultúrna epocha. V práci Protestantská etika a duch kapitalizmu analyzuje efekt vplyvu asketickej etiky kalvinizmu (o.i. idey o predestinácii) na chápanie povolania ako životného predurčenia a poslania, na isté formy ekonomického správania (hospodárenia, askézy, šporovlivosti, chápania štýlu života – práce aj zábavy atd.), ktoré v konečnom dôsledku mali rozhodujúci vplyv na vývoj prvej fázy kapitalizmu a na formovanie ducha kapitalizmu (t.j. životných a ekonomických postojov a praktického konania). Touto prácou Weber komplexne oponoval koncepcii historického materializmu K. Marxa, predovšetkým jeho idei o rozhodujúcej úlohe ekonomických faktorov pre formovanie ideologických aj morálnych postojov spoločnosti. Weber dokazuje, akú úlohu zohrávajú v živote spoločnosti idey. Tie podmieňujú postoje a sociálne praktiky ľudí.
Pre sociológiu morálky je hodnotná jeho teória sociálneho konania. Sociálne konanie vymedzuje ako vždy orientované na iných ľudí. Napr. pozdrav je sociálne konanie, ale kontemplácia (orientácia, sústredenosť) vzťahovaná na seba ním nie je. Sociálne konanie sa vždy viaže na očakávanie zmyslu, ktorý iný vkladá do svojho konania.
2.1. Morálka ako druh sociálneho konania – M. Weber
Sociológia podľa M. Webera je veda, ktorá chce interpretatívne (vysvetľujúcim spôsobom) porozumieť sociálnemu konaniu a vďaka tomu ho chce kauzálne (príčinne) vysvetliť v jeho priebehu a dôsledkoch. Teda chce pochopiť zmysel sociálneho konania. Sociológia má hľadať zámer sociálneho aktéra. Sociálne konanie je teda konanie, do ktorého konajúci vkladá subjektívny zmysel, ktoré je orientované na druhého, ktoré je spojené s očakávaním, že aj druhý koná podľa subjektívneho zmyslu. Subjektívny zmysel je spoločenská norma, pravidlo, ktoré v spoločnosti vzniklo alebo je zaužívané.
Weber skúma sociológiu morálky v rámci sociológie náboženstva. Zameriava sa na vzťah hospodárskeho života (ekonomického konania ľudí) s určitými typmi morálneho konania (konania, ktoré je dané princípmi hospodárskej etiky konkrétnych svetových náboženstiev). Najvýznamnejšie v tomto smere sú práce Protestantská etika a duch kapitalizmu a Hospodárska etika svetových náboženstiev. V etike svetových náboženstiev skúma psychologické a pragmatické aspekty náboženstva, ktoré stimulujú isté životné reakcie a ekonomické správanie. Vzťah náboženského étosu a ekonomického správania však Weber vidí mnohostranne – kontextom býva celá kultúrna epocha. V práci Protestantská etika a duch kapitalizmu analyzuje efekt vplyvu asketickej etiky kalvinizmu (o.i. idey o predestinácii) na chápanie povolania ako životného predurčenia a poslania, na isté formy ekonomického správania (hospodárenia, askézy, šporovlivosti, chápania štýlu života – práce aj zábavy atd.), ktoré v konečnom dôsledku mali rozhodujúci vplyv na vývoj prvej fázy kapitalizmu a na formovanie ducha kapitalizmu (t.j. životných a ekonomických postojov a praktického konania). Touto prácou Weber komplexne oponoval koncepcii historického materializmu K. Marxa, predovšetkým jeho idei o rozhodujúcej úlohe ekonomických faktorov pre formovanie ideologických aj morálnych postojov spoločnosti. Weber dokazuje, akú úlohu zohrávajú v živote spoločnosti idey. Tie podmieňujú postoje a sociálne praktiky ľudí.
Pre sociológiu morálky je hodnotná jeho teória sociálneho konania. Sociálne konanie vymedzuje ako vždy orientované na iných ľudí. Napr. pozdrav je sociálne konanie, ale kontemplácia (orientácia, sústredenosť) vzťahovaná na seba ním nie je. Sociálne konanie sa vždy viaže na očakávanie zmyslu, ktorý iný vkladá do svojho konania.
Podľa faktora, ktorý sociálne konanie určuje ho Weber člení na
Podľa faktora, ktorý sociálne konanie určuje ho Weber člení na:
1. účelovo-racionálne (orientované na prostriedky) – je to zmysluplné konanie, pretože smeruje k súladu prostriedkov a cieľov
2. hodnotovo-racionálne (orientované na etické, estetické, náboženské hodnoty) – je to zmysluplné konanie, pretože je vedené hodnotou osebe, je teda orientované na hodnotu ako cieľ bez ohľadu na vhodnosť prostriedkov a tým môže byť aj iracionálne
3. afektívno-emocionálne – pri afektívnom konaní orientáciu na zmysel nahrádza afektívna reakcia
4. tradičné – pod vplyvom určitých návykov a tradícií – tradičné konanie môže byť na hranici sociálneho konania, pretože niekedy pripomína reaktívne napodobňovanie
Podľa toho, či prevažuje účelovo-racionálne, alebo hodnotovo-racionálne konanie, sa môže rozvíjať buď pragmatická morálka (prevláda 1. typ), ktorá je orientovaná na účelovosť prostriedkov, alebo fundamentalistická morálka (prevláda 2. typ konania), ktorá je orientovaná na hodnotu cieľov.
V morálnom konaní Weber rozlišuje zvyk a mrav. Zvyk pokladá za pravidelné konanie založené na zácviku. Mrav spočíva na internalizácii (osvojovanie si kultúry), na dlhej zažitosti istej formy konania. Mrav je sociálno-historický jav, je teda prechodným javom, avšak zodpovedá subjektívnym záujmom. Postupne sa mrav môže vyvinúť na konvenciu alebo normu. Weber predpokladá, že silnejšie ako mrav je účelovo-racionálne konanie, pretože sa dá lepšie predvídať. Prevyšuje dokonca aj normu alebo pravidlo, pretože ho vedie racionálne vykalkulovaný účel. Na normy sa viaže hodnotovo-racionálne konanie. Mrav je stabilný tým, že konanie, ktoré by ho obchádzalo by narazilo na určité sankcie.
Weber sa zaoberal aj otázkou platnosti a legitimity sociálneho (morálneho, právneho, náboženského) poriadku. Dôvody rešpektovania platnosti môžu podľa neho byť účelovo-racionálnej alebo hodnotovo-racionálnej povahy. Poriadok, ktorý by stál na prvom type sociálneho konania, môže byť labilnejší, než je poriadok udržiavaný silou mravu, t.j. hodnotovo-racionálne, z vnútorného presvedčenia. Z toho vyplýva, že legitimita nejakého poriadku môže byť garantovaná:
1. vnútornými faktormi
a) afektívne, citovou odovzdanosťou
b) hodnotovo-racionálne, vierou v absolútnu platnosť nejakých konečných hodnôt
c) nábožensky
2. očakávaním vonkajších dôsledkov
1. účelovo-racionálne (orientované na prostriedky) – je to zmysluplné konanie, pretože smeruje k súladu prostriedkov a cieľov
2. hodnotovo-racionálne (orientované na etické, estetické, náboženské hodnoty) – je to zmysluplné konanie, pretože je vedené hodnotou osebe, je teda orientované na hodnotu ako cieľ bez ohľadu na vhodnosť prostriedkov a tým môže byť aj iracionálne
3. afektívno-emocionálne – pri afektívnom konaní orientáciu na zmysel nahrádza afektívna reakcia
4. tradičné – pod vplyvom určitých návykov a tradícií – tradičné konanie môže byť na hranici sociálneho konania, pretože niekedy pripomína reaktívne napodobňovanie
Podľa toho, či prevažuje účelovo-racionálne, alebo hodnotovo-racionálne konanie, sa môže rozvíjať buď pragmatická morálka (prevláda 1. typ), ktorá je orientovaná na účelovosť prostriedkov, alebo fundamentalistická morálka (prevláda 2. typ konania), ktorá je orientovaná na hodnotu cieľov.
V morálnom konaní Weber rozlišuje zvyk a mrav. Zvyk pokladá za pravidelné konanie založené na zácviku. Mrav spočíva na internalizácii (osvojovanie si kultúry), na dlhej zažitosti istej formy konania. Mrav je sociálno-historický jav, je teda prechodným javom, avšak zodpovedá subjektívnym záujmom. Postupne sa mrav môže vyvinúť na konvenciu alebo normu. Weber predpokladá, že silnejšie ako mrav je účelovo-racionálne konanie, pretože sa dá lepšie predvídať. Prevyšuje dokonca aj normu alebo pravidlo, pretože ho vedie racionálne vykalkulovaný účel. Na normy sa viaže hodnotovo-racionálne konanie. Mrav je stabilný tým, že konanie, ktoré by ho obchádzalo by narazilo na určité sankcie.
Weber sa zaoberal aj otázkou platnosti a legitimity sociálneho (morálneho, právneho, náboženského) poriadku. Dôvody rešpektovania platnosti môžu podľa neho byť účelovo-racionálnej alebo hodnotovo-racionálnej povahy. Poriadok, ktorý by stál na prvom type sociálneho konania, môže byť labilnejší, než je poriadok udržiavaný silou mravu, t.j. hodnotovo-racionálne, z vnútorného presvedčenia. Z toho vyplýva, že legitimita nejakého poriadku môže byť garantovaná:
1. vnútornými faktormi
a) afektívne, citovou odovzdanosťou
b) hodnotovo-racionálne, vierou v absolútnu platnosť nejakých konečných hodnôt
c) nábožensky
2. očakávaním vonkajších dôsledkov
Morálka ako sociálny fakt (E. Durkheim)
1.3. Morálka ako sociálny fakt (E. Durkheim) – aj k druhej téme
Sociológiu morálky (spolu so sociológiou práva, náboženstva, hospodárstva a umenia) pokladal za súčasť „fyziológie spoločnosti“. Venoval sa jej rôznym aspektom a to vo všetkých svojich najvýznamnejších prácach: Deľba spoločenskej práce, Pravidlá sociologickej metódy, Samovražda, Výchova a sociológia.
Morálka má v jeho koncepcii výnimočný sociálny status: začína tam, kde sa utvára vzťah jednotlivec – spoločnosť. Už vymedzenie človeka ako sociálnej bytosti znamená aj jeho určenie ako morálnej bytosti. Spoločnosť je pre Durkheima zdrojom, cieľom i médiom morálky. Spoločnosť sama o sebe predstavuje morálnu hodnotu. Morálka sa v spoločnosti prejavuje ako tlak, ktorý má podobu sankcií, rôznych foriem sociálnej kontroly a spoločnosťčou určovaných pravidiel morálneho konania. Zmyslom každého morálneho konania je spoločnosť, ktorá predstavuje morálnu autoritu. Človek chce žiť v spoločnosti, preto prijíma morálku (jej pravidlá a normy) ako povinnosť. Týmto pravidlám dáva morálnu fakticitu to, že sú nadané zvláštnou autoriotu, kvôli ktorej ich ľudia rešpektujú. V tom zmysle morálka obsahuje aspekt povinnosti, ale tento ju nevyčerpáva. Pre vykonanie morálneho činu je potrebné, aby obsah alebo cieľ činu predstavoval pre človeka niečo príťažlivé, žiadúce. „Žiaduce sui generis je dobro“. Avšak Durkheim nevidí zdroj a zmysel morálky v indivíduu ale v spoločnosti ako nadindividuálnej realite svojho druhu (v realite sui generis).
Výskum morálky potom musí ísť sociologickým a nie psychologickým smerom (cez psychológiu, ktorá smeruje k individuálnemu vedomiu sa nedá vysvetliť morálka). Sociológ musí skúmať morálne fakty oddelene od ich individuálnych prejavov. Morálne pravidlá majú zdroj v spoločnosti a až druhotne sú vnucované indivíduu. Indivíduum preto nie je plne slobodné ani vtedy, keď prijíma slobodné rozhodnutia. Skutočným subjektom slobodného rozhodnutia je spoločnosť. Spoločnosť vytvára morálku, ktorá zodpovedá spoločenským potrebám. Pravidlá, ktoré vytvorila, sprostredkúva indivíduám a ich dodržiavanie dostatočným spôsobom sankcionuje. Morálny ráz konania nespočíva v individuálnom úmysle ale v kolektívnej predstave. Morálka sa v spoločnosti postupne inštitucionalizuje a funguje na úrovni skupín a celej spoločnosti. Skutočným subjektom i cieľom morálky je teda spoločnosť ako realita sui generis. Jej morálna hodnota je vyššia ako morálna hodnota jej jednotlivých členov. Durkheim vidí analógiu svojho postulátu o morálnej hodnote spoločnosti s postulátom Kanta, ktorý predpokladal, že bez postulovania existencie Boha je morálka nepochopiteľná. Spoločnosť ako morálny subjekt i autorita je priestorom pre realizáciu takých faktov morálky ako je solidarita, nezištnosť, obetavosť pre iného človeka.
Sociológiu morálky (spolu so sociológiou práva, náboženstva, hospodárstva a umenia) pokladal za súčasť „fyziológie spoločnosti“. Venoval sa jej rôznym aspektom a to vo všetkých svojich najvýznamnejších prácach: Deľba spoločenskej práce, Pravidlá sociologickej metódy, Samovražda, Výchova a sociológia.
Morálka má v jeho koncepcii výnimočný sociálny status: začína tam, kde sa utvára vzťah jednotlivec – spoločnosť. Už vymedzenie človeka ako sociálnej bytosti znamená aj jeho určenie ako morálnej bytosti. Spoločnosť je pre Durkheima zdrojom, cieľom i médiom morálky. Spoločnosť sama o sebe predstavuje morálnu hodnotu. Morálka sa v spoločnosti prejavuje ako tlak, ktorý má podobu sankcií, rôznych foriem sociálnej kontroly a spoločnosťčou určovaných pravidiel morálneho konania. Zmyslom každého morálneho konania je spoločnosť, ktorá predstavuje morálnu autoritu. Človek chce žiť v spoločnosti, preto prijíma morálku (jej pravidlá a normy) ako povinnosť. Týmto pravidlám dáva morálnu fakticitu to, že sú nadané zvláštnou autoriotu, kvôli ktorej ich ľudia rešpektujú. V tom zmysle morálka obsahuje aspekt povinnosti, ale tento ju nevyčerpáva. Pre vykonanie morálneho činu je potrebné, aby obsah alebo cieľ činu predstavoval pre človeka niečo príťažlivé, žiadúce. „Žiaduce sui generis je dobro“. Avšak Durkheim nevidí zdroj a zmysel morálky v indivíduu ale v spoločnosti ako nadindividuálnej realite svojho druhu (v realite sui generis).
Výskum morálky potom musí ísť sociologickým a nie psychologickým smerom (cez psychológiu, ktorá smeruje k individuálnemu vedomiu sa nedá vysvetliť morálka). Sociológ musí skúmať morálne fakty oddelene od ich individuálnych prejavov. Morálne pravidlá majú zdroj v spoločnosti a až druhotne sú vnucované indivíduu. Indivíduum preto nie je plne slobodné ani vtedy, keď prijíma slobodné rozhodnutia. Skutočným subjektom slobodného rozhodnutia je spoločnosť. Spoločnosť vytvára morálku, ktorá zodpovedá spoločenským potrebám. Pravidlá, ktoré vytvorila, sprostredkúva indivíduám a ich dodržiavanie dostatočným spôsobom sankcionuje. Morálny ráz konania nespočíva v individuálnom úmysle ale v kolektívnej predstave. Morálka sa v spoločnosti postupne inštitucionalizuje a funguje na úrovni skupín a celej spoločnosti. Skutočným subjektom i cieľom morálky je teda spoločnosť ako realita sui generis. Jej morálna hodnota je vyššia ako morálna hodnota jej jednotlivých členov. Durkheim vidí analógiu svojho postulátu o morálnej hodnote spoločnosti s postulátom Kanta, ktorý predpokladal, že bez postulovania existencie Boha je morálka nepochopiteľná. Spoločnosť ako morálny subjekt i autorita je priestorom pre realizáciu takých faktov morálky ako je solidarita, nezištnosť, obetavosť pre iného človeka.
Morálka ako sociálny fakt (E. Durkheim)
Durkheim celkove pokladá spoločnosť za cieľ akejkoľvek morálnej aktivity. Jeho chápanie spoločnosti má však dva nevyhnutné atribúty:
1. spoločenské (kolektívne) vedomie presahuje každé individuálne vedomie a zároveň mu je imanentné– spoločnosť je súhrnom najvyšších hodnôt. Čím pokročilejšia je civilizácia a dejiny, tým viac spoločnosť presahuje vedomie jednotlivcov, tým viac jednotlivci vnímajú spoločnosť ako niečo, čo ich presahuje, čo je voči ním transcendentné. Spoločnosť však človek má ako čosi imanentné, stotožňuje sa s ňou. „Presahuje nás, ale súčasne je nám vnútorne vlastná, pretože môže existovať len v nás a vďaka nám“
2. spoločnosť je nositeľom autority a želateľných hodnôt (dobra) – spoločnosť je morálnou autoritou. Vďaka nej sa podrobujeme tlaku pravidiel a príkazov. Každé morálne pravidlo je podľa Durkheima výsledkom pôsobenia spoločenských faktorov. Všetky systémy morálky sú funkciou sociálnej organizácie ľudí. Zmena v spoločnosti vyvoláva aj zmenu morálky, lebo spoločnosť si vytvára taký morálny systém, aký potrebuje pre svoje zachovanie
Predmetom a analytickou jednotkou sociológie morálky je morálny fakt. Morálny fakt je druhom sociálneho faktu a viažu sa na jeho výskum rovnaké pravidlá ako na sociálny fakt: sociálne fakty sa majú interpretovať ako veci, t.j. má sa uznať objektívnosť sociálneho faktu. Požaduje sa tiež bezpredsudkový prístup v procese skúmania sociálneho faktu. Keďže MF sú obmenou SF, je potrebné pri ich výskume rešpektovať všeobecné pravidlá sociologickej metódy a uplatňovať sociologické postupy pozorovania analýzy a porovnávania.
Postavenie sociológie morálky v Durkheimovej koncepcii je dané významom funkcií morálky v spoločnosti. Jeho interpretácia SF ako MF má nasledujúce aspekty:
- uznanie sociálnej determinácie obsahu morálky (hodnôt a noriem)
- uznanie sociálnej povahy morálky, pretože morálne konanie je vždy na niekoho orientované (na societu). Morálka je aktom solidarity v spoločnosti. Potreba solidarity, teda organického typu sociálnej väzby konštituuje morálku.
- morálka je funkciou spoločnosti, ktorá sa historicky mení.
Význam Durkheima je tu v tom, že ukázal predmet a sociologickú metódu výskumu morálky. Preceňoval však spoločenskú determináciu morálky a tento postoj sa nazýva sociologiczmus, t.j. metodologické presvedčenie, že sociologicky je možné komplexne vysvetliť existenciu morálnych faktov. Ukázal možnosti sociologického prístupu k morálke a obmedzenosť psychologizmu pri skúmaní morálky. Kriticky sa staval k normatívnej etike, ako aj k psychologicky a subjektívne zdôvodňovanej etike. Sám nepraktizoval empirický sociologický výskum morálky ale využíval etnologické, religiologické, historické, antropologické a štatistické fakty.
1. spoločenské (kolektívne) vedomie presahuje každé individuálne vedomie a zároveň mu je imanentné– spoločnosť je súhrnom najvyšších hodnôt. Čím pokročilejšia je civilizácia a dejiny, tým viac spoločnosť presahuje vedomie jednotlivcov, tým viac jednotlivci vnímajú spoločnosť ako niečo, čo ich presahuje, čo je voči ním transcendentné. Spoločnosť však človek má ako čosi imanentné, stotožňuje sa s ňou. „Presahuje nás, ale súčasne je nám vnútorne vlastná, pretože môže existovať len v nás a vďaka nám“
2. spoločnosť je nositeľom autority a želateľných hodnôt (dobra) – spoločnosť je morálnou autoritou. Vďaka nej sa podrobujeme tlaku pravidiel a príkazov. Každé morálne pravidlo je podľa Durkheima výsledkom pôsobenia spoločenských faktorov. Všetky systémy morálky sú funkciou sociálnej organizácie ľudí. Zmena v spoločnosti vyvoláva aj zmenu morálky, lebo spoločnosť si vytvára taký morálny systém, aký potrebuje pre svoje zachovanie
Predmetom a analytickou jednotkou sociológie morálky je morálny fakt. Morálny fakt je druhom sociálneho faktu a viažu sa na jeho výskum rovnaké pravidlá ako na sociálny fakt: sociálne fakty sa majú interpretovať ako veci, t.j. má sa uznať objektívnosť sociálneho faktu. Požaduje sa tiež bezpredsudkový prístup v procese skúmania sociálneho faktu. Keďže MF sú obmenou SF, je potrebné pri ich výskume rešpektovať všeobecné pravidlá sociologickej metódy a uplatňovať sociologické postupy pozorovania analýzy a porovnávania.
Postavenie sociológie morálky v Durkheimovej koncepcii je dané významom funkcií morálky v spoločnosti. Jeho interpretácia SF ako MF má nasledujúce aspekty:
- uznanie sociálnej determinácie obsahu morálky (hodnôt a noriem)
- uznanie sociálnej povahy morálky, pretože morálne konanie je vždy na niekoho orientované (na societu). Morálka je aktom solidarity v spoločnosti. Potreba solidarity, teda organického typu sociálnej väzby konštituuje morálku.
- morálka je funkciou spoločnosti, ktorá sa historicky mení.
Význam Durkheima je tu v tom, že ukázal predmet a sociologickú metódu výskumu morálky. Preceňoval však spoločenskú determináciu morálky a tento postoj sa nazýva sociologiczmus, t.j. metodologické presvedčenie, že sociologicky je možné komplexne vysvetliť existenciu morálnych faktov. Ukázal možnosti sociologického prístupu k morálke a obmedzenosť psychologizmu pri skúmaní morálky. Kriticky sa staval k normatívnej etike, ako aj k psychologicky a subjektívne zdôvodňovanej etike. Sám nepraktizoval empirický sociologický výskum morálky ale využíval etnologické, religiologické, historické, antropologické a štatistické fakty.
Komparatívny výskum morálky
4. Komparatívny výskum morálky – porovnávací výskum. Je to výskum morálky v jednej alebo viacerých kultúrach diachrónne (vo vývoji) alebo synchrónne (v tej istej kultúre morálny systém a správanie v dvoch rozličných krajinách).
Pri porovnávacom štúdiu morálnych systémov sa sociológia dotýka predmetu etnografie a kultúrnej antropológie. Vychádza sa z toho, že rôzne kultúry majú rôzne inštitúcie, ktoré sú obsadené rôznymi hodnotami, rôznymi spôsobmi správania, rôznymi systémami kontroly. V rôznych kultúrach sú odlišné morálne systémy, pričom môžu tvoriť základ – veľmi podobné fundamentálne hodnoty.
Murdok zistil 50 kultúrnych univerzálií: dodržiavanie hygieny, ochrana tehotnej ženy, úcta k starším, ochrana dieťaťa, úcta k pozostatkom mŕtvych atd.
Kultúrny antropológovia zisťujú napr. že všade sa odsudzuje vražda, ale všade sa berú do úvahy iné podmienky, za ktorých k vražde došlo, alebo že v každej kultúre sa smúti za mŕtvym, ale všade iným spôsobom.
Porovnávacie výskumy však majú metodologické problémy:
1. jazykové ťažkosti – nechápeme myslenie ľudí v inej kultúre
2. kultúrny relativizmus – požiadavkou je, aby pri porovnávaní kultúr nebola východiskom kultúra, z ktorej pozorovateľ pochádza
3. pri porovnávaní kultúr sa ťažko hľadá funkčný ekvivalent, t.j. keď vychádzame z toho, že existujú spoločné fundamentálne hodnoty, je ťažké nájsť ich prejavy (napr. vernosť sa v našej kultúre hodnotí vysoko, ale v inej kultúre sa môže inak prejavovať v správaní, ktoré sa na vernosť viaže)
V 30-tych rokoch sa dôraz kládol na inakosť. V súčasnosti sa dynamicky rozvíja proces globalizácie, prelínanie a prenikanie kultúr je silné a požiadavka je hľadať nie to, čo je iné, ale to, čo je spoločné u všetkých kultúr. Sociológia morálky spolu s etnografiou a kultúrnou antropológiou by mala ukázať, ktoré hodnoty sú vo svete univerzálne (spoločné) a ktoré sú partikulárne (ktorých sa môžeme vzdať). Ďalej môžu ukázať, ktoré morálne hodnoty v dejinách, alebo v iných kultúrach dokázali najvýraznejšie integrovať spoločnosť.
Kultúrni antropológovia Taylor, Freizer, Radcliffe-Brown sa zaoberali výskumom náboženstva (resp. náboženstiev).
Malinowski, Meadová, Benedictová, Kluckhohn skúmali hodnotovo-normatívne systémy.
Morálka je jav sociálny ale aj individuálny (indivíduum nie je len sociálnou bytosťou, ale aj slobodnou bytosťou). Východiskom sociológie morálky je všeobecná teória človeka, t.j. taká, ktorá by bola širšia než sociologická koncepcia človeka (napr. filozofická antropológia).
Pri porovnávacom štúdiu morálnych systémov sa sociológia dotýka predmetu etnografie a kultúrnej antropológie. Vychádza sa z toho, že rôzne kultúry majú rôzne inštitúcie, ktoré sú obsadené rôznymi hodnotami, rôznymi spôsobmi správania, rôznymi systémami kontroly. V rôznych kultúrach sú odlišné morálne systémy, pričom môžu tvoriť základ – veľmi podobné fundamentálne hodnoty.
Murdok zistil 50 kultúrnych univerzálií: dodržiavanie hygieny, ochrana tehotnej ženy, úcta k starším, ochrana dieťaťa, úcta k pozostatkom mŕtvych atd.
Kultúrny antropológovia zisťujú napr. že všade sa odsudzuje vražda, ale všade sa berú do úvahy iné podmienky, za ktorých k vražde došlo, alebo že v každej kultúre sa smúti za mŕtvym, ale všade iným spôsobom.
Porovnávacie výskumy však majú metodologické problémy:
1. jazykové ťažkosti – nechápeme myslenie ľudí v inej kultúre
2. kultúrny relativizmus – požiadavkou je, aby pri porovnávaní kultúr nebola východiskom kultúra, z ktorej pozorovateľ pochádza
3. pri porovnávaní kultúr sa ťažko hľadá funkčný ekvivalent, t.j. keď vychádzame z toho, že existujú spoločné fundamentálne hodnoty, je ťažké nájsť ich prejavy (napr. vernosť sa v našej kultúre hodnotí vysoko, ale v inej kultúre sa môže inak prejavovať v správaní, ktoré sa na vernosť viaže)
V 30-tych rokoch sa dôraz kládol na inakosť. V súčasnosti sa dynamicky rozvíja proces globalizácie, prelínanie a prenikanie kultúr je silné a požiadavka je hľadať nie to, čo je iné, ale to, čo je spoločné u všetkých kultúr. Sociológia morálky spolu s etnografiou a kultúrnou antropológiou by mala ukázať, ktoré hodnoty sú vo svete univerzálne (spoločné) a ktoré sú partikulárne (ktorých sa môžeme vzdať). Ďalej môžu ukázať, ktoré morálne hodnoty v dejinách, alebo v iných kultúrach dokázali najvýraznejšie integrovať spoločnosť.
Kultúrni antropológovia Taylor, Freizer, Radcliffe-Brown sa zaoberali výskumom náboženstva (resp. náboženstiev).
Malinowski, Meadová, Benedictová, Kluckhohn skúmali hodnotovo-normatívne systémy.
Morálka je jav sociálny ale aj individuálny (indivíduum nie je len sociálnou bytosťou, ale aj slobodnou bytosťou). Východiskom sociológie morálky je všeobecná teória človeka, t.j. taká, ktorá by bola širšia než sociologická koncepcia človeka (napr. filozofická antropológia).
SOCIÁLNE ROLY A IDENTITA INDIVÍDUA
11. SOCIÁLNE ROLY A IDENTITA INDIVÍDUA
Sociálna rola a sociálny status – základný vzťah – sociálna rola je sociálne správanie, ktoré sa očakáva od nositeľa sociálneho statusu.
V sociológii sa pojem sociálna rola používa ako metafora „Spoločnosť je scéna, na ktorej jedinci hrajú svoje roly tak, ako v divadle“. Je odvodená od kultúry ako textu, ktorý dáva návod, podľa ktorého konáme. Človek získava sociálne roly v procese socializácie, t.j. výchovou sa mu sprostredkúvajú roly ako kultúrne vzory. S prehlbujúcou sa sociálnou diferenciáciou spoločnosti človek vykonáva širokú škálu činností, ktoré sa viažu na niekoľko sociálnych rolí. Tieto roly robia istú konfiguráciu roly, ktorá sa viaže na konkrétneho sociálneho aktéra. Sociálna rola má opretie v inštitúcii, resp. ona sama je inštitúciou. Výkon roly v diferencovanej spoločnosti nesie so sebou aj konflikty:
- interrolový konflikt – vzniká ak sa nedajú realizovať naraz dve roly (napr. dobrá matka nemôže byť letuška )
- intrarolový konflikt – keď sme nútení vykonávať nejakú rolu, ktorá vyvoláva vnútorný konflikt (napr. keď učiteľ učí svojho syna)
Tieto konflikty vyvolávajú pozičný stres (ak človek má nejaké postoje v podmienkach, ktoré to neumožňujú) a vzniká neistota (keď vykonávame viac spoločenských rolí a nevieme, na ktorú sa apeluje). Ak sa človek nevyzná sám v sebe, nie je schopný prevziať určité role, znamená to chýbajúcu identitu, ktorá vedie ku konfúzii rolí. Vyrovnávanie sa s pozičným stresom môže prebiehať dvoma spôsobmi:
1. únik – vonkajší/vnútorný
2. manipulácia podvod/zakrývanie (v spoločenskom prostredí)
Človek vykonáva sociálnu rolu ako istý vzor a zároveň ju interpretuje (vkladá sa individuálne do roly ale diferencovaným spôsobom – do každej roly ináč. To je možné len s odstupom od roly). Odstup od roly znamená schopnosť človeka udržiavať slobodný odstup od kultúrneho vzoru. Sociologická teória rolí nám umožňuje pohľad na človeka vyplývajúci s jeho existencie v spoločnosti. Človek hrá dramatické role v spoločnosti, je maskou, ktorú musí nosiť. Osoba je teda repertoár rolí, z ktorých každá je ináč nadaná, pričom význam osoby môže byť závislý od počtu rolí, ktoré hrá. Každá sociálna štruktúra si vyberá osoby, ktoré potrebuje k fungovaniu, ostatné vylúči. Ak také nie sú, tak sa produkujú podľa špecifických vlastností. Takto spoločnosť vytvára mechanizmus socializácie a materiál, ktorý potrebuje pre svoj chod.
Sociálna rola a sociálny status – základný vzťah – sociálna rola je sociálne správanie, ktoré sa očakáva od nositeľa sociálneho statusu.
V sociológii sa pojem sociálna rola používa ako metafora „Spoločnosť je scéna, na ktorej jedinci hrajú svoje roly tak, ako v divadle“. Je odvodená od kultúry ako textu, ktorý dáva návod, podľa ktorého konáme. Človek získava sociálne roly v procese socializácie, t.j. výchovou sa mu sprostredkúvajú roly ako kultúrne vzory. S prehlbujúcou sa sociálnou diferenciáciou spoločnosti človek vykonáva širokú škálu činností, ktoré sa viažu na niekoľko sociálnych rolí. Tieto roly robia istú konfiguráciu roly, ktorá sa viaže na konkrétneho sociálneho aktéra. Sociálna rola má opretie v inštitúcii, resp. ona sama je inštitúciou. Výkon roly v diferencovanej spoločnosti nesie so sebou aj konflikty:
- interrolový konflikt – vzniká ak sa nedajú realizovať naraz dve roly (napr. dobrá matka nemôže byť letuška )
- intrarolový konflikt – keď sme nútení vykonávať nejakú rolu, ktorá vyvoláva vnútorný konflikt (napr. keď učiteľ učí svojho syna)
Tieto konflikty vyvolávajú pozičný stres (ak človek má nejaké postoje v podmienkach, ktoré to neumožňujú) a vzniká neistota (keď vykonávame viac spoločenských rolí a nevieme, na ktorú sa apeluje). Ak sa človek nevyzná sám v sebe, nie je schopný prevziať určité role, znamená to chýbajúcu identitu, ktorá vedie ku konfúzii rolí. Vyrovnávanie sa s pozičným stresom môže prebiehať dvoma spôsobmi:
1. únik – vonkajší/vnútorný
2. manipulácia podvod/zakrývanie (v spoločenskom prostredí)
Človek vykonáva sociálnu rolu ako istý vzor a zároveň ju interpretuje (vkladá sa individuálne do roly ale diferencovaným spôsobom – do každej roly ináč. To je možné len s odstupom od roly). Odstup od roly znamená schopnosť človeka udržiavať slobodný odstup od kultúrneho vzoru. Sociologická teória rolí nám umožňuje pohľad na človeka vyplývajúci s jeho existencie v spoločnosti. Človek hrá dramatické role v spoločnosti, je maskou, ktorú musí nosiť. Osoba je teda repertoár rolí, z ktorých každá je ináč nadaná, pričom význam osoby môže byť závislý od počtu rolí, ktoré hrá. Každá sociálna štruktúra si vyberá osoby, ktoré potrebuje k fungovaniu, ostatné vylúči. Ak také nie sú, tak sa produkujú podľa špecifických vlastností. Takto spoločnosť vytvára mechanizmus socializácie a materiál, ktorý potrebuje pre svoj chod.
SOCIOLÓGIA MORÁLKY
SOCIOLÓGIA MORÁLKY 2 Roč.
1.1. Sociológia morálky v štruktúre sociológie
Štruktúra sociológie zodpovedá štruktúre sociologického myslenia, ale sociologické myslenie je dynamické, môže prebiehať všetkými úrovňami (smermi
1. Všeobecná s-gická teória – musí obsahovať všeobecnú s-giu ako učenie o spoločnosti. Na úrovni s-gického myslenia tzn., že s-lóg musí mať jasnú predstavu spoločnosti, o tom , čo je soc. fakt, odlíšiť ho od psy. faktu atď. Filozoficko-metodologická úroveň
2. Špeciálna s-gická disciplína – disciplíny stredného dosahu – teórie, ktoré vysvetľujú nejaké stránky spoločenského života. Musia vychádzať zo všeobecnej sociológie. Napr. s-gia rodiny sa môže opierať napr. o výklad vývoja inštitúcií. Sociologicko-teoretická úroveň
3. Konkrétny empirický výskum – práca v teréne. Empirická úroveň.
Sociológia morálky je špeciálna sociologická disciplína.
1.2. Predmet sociológie morálky
Sociológia morálky (SM) je empirická veda a jej výskumnou jednotkou je MORÁLNY FAKT. Predmetom SM je spoločenská determinácia morálky, konkrétne prejavy morálky v spoločnosti a to na individuálnej, skupinovej aj celospoločenskej úrovni, vzťah morálky (morálneho vedomia, konania a inštitúcií) k iným formám duchovného života spoločnosti (právo, politika, náboženstvo, umenie, atď). Je to všeobecné vymedzenie, lebo hovorí, že morálka je sociálny jav a na druhej strane súvisí so stavom rozpracovanosti v s-gii. Výskumy morálky sú rozšírené, ale SM, ktorá by sa zaoberala len morálkou a ničím iným prakticky neexistuje.
Morálka je sociálno-historický jav, má jasné sociálne zdroje, jasné hodnotovo-normatívne funkcie v spoločnosti. Je nespochybniteľným predmetom s-gického záujmu. Východiskom SM nemá byť etická teória, ale koncepcia morálky ako sociálneho javu (Durkheim „Sociológia a filozofia“), lebo sociológ nemá formulovať etické normy a princípy a hodnotiť morálne javy, ale má zbierať morálne fakty, opisovať ich a interpretovať. (Úlohou SM je empirický výskum morálky, hodnotenie je úlohou filozofie morálky)
1.1. Sociológia morálky v štruktúre sociológie
Štruktúra sociológie zodpovedá štruktúre sociologického myslenia, ale sociologické myslenie je dynamické, môže prebiehať všetkými úrovňami (smermi
1. Všeobecná s-gická teória – musí obsahovať všeobecnú s-giu ako učenie o spoločnosti. Na úrovni s-gického myslenia tzn., že s-lóg musí mať jasnú predstavu spoločnosti, o tom , čo je soc. fakt, odlíšiť ho od psy. faktu atď. Filozoficko-metodologická úroveň
2. Špeciálna s-gická disciplína – disciplíny stredného dosahu – teórie, ktoré vysvetľujú nejaké stránky spoločenského života. Musia vychádzať zo všeobecnej sociológie. Napr. s-gia rodiny sa môže opierať napr. o výklad vývoja inštitúcií. Sociologicko-teoretická úroveň
3. Konkrétny empirický výskum – práca v teréne. Empirická úroveň.
Sociológia morálky je špeciálna sociologická disciplína.
1.2. Predmet sociológie morálky
Sociológia morálky (SM) je empirická veda a jej výskumnou jednotkou je MORÁLNY FAKT. Predmetom SM je spoločenská determinácia morálky, konkrétne prejavy morálky v spoločnosti a to na individuálnej, skupinovej aj celospoločenskej úrovni, vzťah morálky (morálneho vedomia, konania a inštitúcií) k iným formám duchovného života spoločnosti (právo, politika, náboženstvo, umenie, atď). Je to všeobecné vymedzenie, lebo hovorí, že morálka je sociálny jav a na druhej strane súvisí so stavom rozpracovanosti v s-gii. Výskumy morálky sú rozšírené, ale SM, ktorá by sa zaoberala len morálkou a ničím iným prakticky neexistuje.
Morálka je sociálno-historický jav, má jasné sociálne zdroje, jasné hodnotovo-normatívne funkcie v spoločnosti. Je nespochybniteľným predmetom s-gického záujmu. Východiskom SM nemá byť etická teória, ale koncepcia morálky ako sociálneho javu (Durkheim „Sociológia a filozofia“), lebo sociológ nemá formulovať etické normy a princípy a hodnotiť morálne javy, ale má zbierať morálne fakty, opisovať ich a interpretovať. (Úlohou SM je empirický výskum morálky, hodnotenie je úlohou filozofie morálky)
SOCIOLÓGIA MORÁLKY
SM keď smeruje k svojmu predmetu, smeruje k:
1. Výskumu morálneho vedomia - morálne vedomie – konkrétny obsah morálky jednotlivcov, skupín a spoločnosti (morálna idey, predstavy, presvedčenia, hodnotenia, postoje, normy týkajúce sa toho čo je morálne alebo nemorálne). Morálne vedomie je hodnotenie ľudí v kategórii dobre-zle, alebo v kategórii prostriedku a cieľa.
Sociológiu zaujíma sociálna podmienenosť týchto obsahov, t.j. to nakoľko sú tieto obsahy podmienené záujmami spoločenských skupín, resp. nakoľko závisia od aktuálneho spoločenského života (ekonomického, kultúrneho, politického, náboženského, atd.) a ako súvisia s inými sférami duchovného života spoločnosti. Napr. triedna morálka je podmienená triednym záujmom. Súčasná sociológia však nepoužíva pojem spoločenské tiredy, ale používa pojem spoločenské vrstvy, či sociálne skupiny.
Sociológia morálky sa orientuje aj na to, že morálka je historicky podmienená. Zmeny obsahov morálneho vedomia sú vyvolané historicky. Sociológia je schopná dokázať relatívnosť morálky.
2. Výskum morálneho konania – sociológia skúma spoločenské faktory ovplyvňujúce morálne konanie ľudí. Sociológia morálky vychádza zo všeobecnejších sociologických teórií a tento vplyv spoločenských faktorov skúma cez systém rolových očakávaní, ktoré sú odovzdávané v procese socializácie, a ktoré sú kontrolované cez systémy sociálnej kontroly v spoločnosti.
Sociálna kontrola – mechanizmus sociálnej determinácie v spoločnosti. Uplatňuje sa ako tlak na jednotlivca, ktorý môže a nemusí mať jasné kontúry (násilie, ekonomický tlak, pôsobenie verejnej mienky, svedomie, atd.)
3. Výskum sociálneho pôvodu morálnych noriem – konštituovanie morálnych noriem. Predmetom sociologického záujmu je inštitucionálny systém spoločnosti, ktorý sprostredkúva, chráni a kontroluje dodržiavanie morálnych noriem.
1. Výskumu morálneho vedomia - morálne vedomie – konkrétny obsah morálky jednotlivcov, skupín a spoločnosti (morálna idey, predstavy, presvedčenia, hodnotenia, postoje, normy týkajúce sa toho čo je morálne alebo nemorálne). Morálne vedomie je hodnotenie ľudí v kategórii dobre-zle, alebo v kategórii prostriedku a cieľa.
Sociológiu zaujíma sociálna podmienenosť týchto obsahov, t.j. to nakoľko sú tieto obsahy podmienené záujmami spoločenských skupín, resp. nakoľko závisia od aktuálneho spoločenského života (ekonomického, kultúrneho, politického, náboženského, atd.) a ako súvisia s inými sférami duchovného života spoločnosti. Napr. triedna morálka je podmienená triednym záujmom. Súčasná sociológia však nepoužíva pojem spoločenské tiredy, ale používa pojem spoločenské vrstvy, či sociálne skupiny.
Sociológia morálky sa orientuje aj na to, že morálka je historicky podmienená. Zmeny obsahov morálneho vedomia sú vyvolané historicky. Sociológia je schopná dokázať relatívnosť morálky.
2. Výskum morálneho konania – sociológia skúma spoločenské faktory ovplyvňujúce morálne konanie ľudí. Sociológia morálky vychádza zo všeobecnejších sociologických teórií a tento vplyv spoločenských faktorov skúma cez systém rolových očakávaní, ktoré sú odovzdávané v procese socializácie, a ktoré sú kontrolované cez systémy sociálnej kontroly v spoločnosti.
Sociálna kontrola – mechanizmus sociálnej determinácie v spoločnosti. Uplatňuje sa ako tlak na jednotlivca, ktorý môže a nemusí mať jasné kontúry (násilie, ekonomický tlak, pôsobenie verejnej mienky, svedomie, atd.)
3. Výskum sociálneho pôvodu morálnych noriem – konštituovanie morálnych noriem. Predmetom sociologického záujmu je inštitucionálny systém spoločnosti, ktorý sprostredkúva, chráni a kontroluje dodržiavanie morálnych noriem.
Socializácia znamená
Socializácia znamená:
1. Internalizácia – osvojovanie si sociálnych rolí a postojov
2. Identifikácia s významnými druhými a všeobecnými druhými – termíny zaviedol H. Mead. Významný druhý – autorita, pod vplyvom ktorej dochádza k internalizácii v prvotnej socializácii. Autorita sprostredkúva normy alebo pravidlá. Všeobecný druhý – synonymum pre spoločnosť, pre všeobecnú abstraktnú normu, pre hodnotový štandard. Kohlberg uvádza tri úrovne mravného vývinu, ktorý sa získava v socializácii:
1. predkonvenčná úroveň – morálka je založená na primárnom vzore
2. konvenčná úroveň – morálka založená na spoločenských normách
3. postkonvenčná úroveň – morálka založená na vlastnom presvedčení
3. Sebaidentifikácia – v detstve oddiferencovanie sa od iného pohlavia – neskôr prebieha vo vzťahu k rovesníkom, končí sa asi v 18. r. keď si človek uvedomuje sám seba ako výnimočnú bytosť (vie kto je). Podľa Eriksona sú rovnako významné aj prvotná socializácia aj druhotná socializácia, ale upozorňuje na to, že poruchy v prvotnej sa prenesú do druhotnej socializácie.
Cieľom socializácie je sprostredkovať dieťaťu spoločenské skúsenosti: normy, jazyk, spoločenské roly – schémy správania, proces vzdelávania, naučiť sa fungovať v istých spoločenských rytmoch, učiť sa rozumieť fungovaniu inštitúcií, učenie sa rešpektovať autority.
Indivíduum v procese socializácie však neinternalizuje všetko a nie je výsledkom len socializácie, je aj slobodnou bytosťou – môže si vyberať a prejavuje sa jeho autokreativita, je to proces individualizácie – vyčleňovania sa zo spoločnosti, uvedomovania si i vlastnej jedinečnosti. Podľa Junga individualizácia prechádza do procesu individuácie, ktorej výsledkom je nezrušiteľná samota človeka (uvedomenie si svojej výnimočnosti, inakosti – nemám sa na koho spoľahnúť). Individualizačný proces sa v sociológii stal samostatnou teóriou v koncepcii „Spoločnosť rizika“ Ulricha Becka.
V sociológii sa proces socializácie prekláňa na proces individualizácie („urob sa sám“). V popredí je autokreácia, schopnosť riskovať. V modernej spoločnosti individualizácia patrí do procesu socializácie. V spoločnosti rizika socializácia smeruje k individualizácii.
1. Internalizácia – osvojovanie si sociálnych rolí a postojov
2. Identifikácia s významnými druhými a všeobecnými druhými – termíny zaviedol H. Mead. Významný druhý – autorita, pod vplyvom ktorej dochádza k internalizácii v prvotnej socializácii. Autorita sprostredkúva normy alebo pravidlá. Všeobecný druhý – synonymum pre spoločnosť, pre všeobecnú abstraktnú normu, pre hodnotový štandard. Kohlberg uvádza tri úrovne mravného vývinu, ktorý sa získava v socializácii:
1. predkonvenčná úroveň – morálka je založená na primárnom vzore
2. konvenčná úroveň – morálka založená na spoločenských normách
3. postkonvenčná úroveň – morálka založená na vlastnom presvedčení
3. Sebaidentifikácia – v detstve oddiferencovanie sa od iného pohlavia – neskôr prebieha vo vzťahu k rovesníkom, končí sa asi v 18. r. keď si človek uvedomuje sám seba ako výnimočnú bytosť (vie kto je). Podľa Eriksona sú rovnako významné aj prvotná socializácia aj druhotná socializácia, ale upozorňuje na to, že poruchy v prvotnej sa prenesú do druhotnej socializácie.
Cieľom socializácie je sprostredkovať dieťaťu spoločenské skúsenosti: normy, jazyk, spoločenské roly – schémy správania, proces vzdelávania, naučiť sa fungovať v istých spoločenských rytmoch, učiť sa rozumieť fungovaniu inštitúcií, učenie sa rešpektovať autority.
Indivíduum v procese socializácie však neinternalizuje všetko a nie je výsledkom len socializácie, je aj slobodnou bytosťou – môže si vyberať a prejavuje sa jeho autokreativita, je to proces individualizácie – vyčleňovania sa zo spoločnosti, uvedomovania si i vlastnej jedinečnosti. Podľa Junga individualizácia prechádza do procesu individuácie, ktorej výsledkom je nezrušiteľná samota človeka (uvedomenie si svojej výnimočnosti, inakosti – nemám sa na koho spoľahnúť). Individualizačný proces sa v sociológii stal samostatnou teóriou v koncepcii „Spoločnosť rizika“ Ulricha Becka.
V sociológii sa proces socializácie prekláňa na proces individualizácie („urob sa sám“). V popredí je autokreácia, schopnosť riskovať. V modernej spoločnosti individualizácia patrí do procesu socializácie. V spoločnosti rizika socializácia smeruje k individualizácii.
TYPY SKUPÍN
TYPY SKUPÍN
A/ Primárna skupina – malá skupina, komunikácia prebieha tvárou v tvár, vzniká v nej pocit vzájomnej dôvery, intímnosti, pozitívne emocionálne vzťahy, pocit užitočnosti. Trvá pomerne dlho, niekedy celý život, jedinec sa v nej angažuje celou svojou bytosťou – to všetko môžeme definovať ako primárny vzťah.
B/ Sekundárne skupiny – sú to hlavne asociácie – relatívne dlhodobé zoskupenia ľudí viac či menej formálne organizované. Sú založené na dobrovoľnom členstve (pracovné skupiny, kluby, záujmové organizácie, politické strany) alebo založené na nedobrovoľnom členstve (väzni, armáda), alebo faktické členstvo, keď sa človek stáva členom asociácie bez vlastnej vôle (napr. dieťa pri krste)
Etnické skupiny – sú založené na faktickom členstve
Spoločenské triedy a vrstvy
C/ Referenčná skupina – taká skupina, do ktorej by človek chcel patriť vzhľadom k tomu, že sa stotožňuje s jej normami a hodnotami. Môže byť uzavretá – jedinec nemá možnosť stať sa jej členom; otvorená – môže sa stať jej členom, ak splní určité predpoklady
D/ Sociálna kategória – skupina ľudí, ktorí majú aspoň jeden spoločný znak. Napr. kategória „zamestnanec“
E/ Sociálny agregát – skupina v zmysle priestorovo spojených ľudí. Typ agregátu je napr. dav – skupina ľudí utvorená na základe istého podnetu. Môže byť: sociálne štruktúrovaný, náhodný, nezákonný.
9.3. Formálna organizácia
Poníma sa ako model organizácie, ktorá má stanovené základné ciele, programy, vnútornú štruktúru, ktorá je podriadená sledovanému cieľu, deľbu rolí, pravidlá stykov a komunikácie, systému odmien a trestov atď. tento model je modifikovaný (upravovaný) reálnym životom, pretože v reálnom fungovaní organizácií ľudia vstupujú do neformálnych vzťahov. Reálnu štruktúru organizácie preto vyjadruje spojenie „formálna organizácia a neformálna štruktúra“. Formálna organizácia nemôže uspokojiť všetky potreby svojich členov a nie je to ani jej cieľom. Taktiež redukuje počet rolí iba na tie, ktoré súvisia s cieľmi. Neformálne štruktúry je však možné využiť k optimalizácii chodu formálnej organizácie.
A/ Primárna skupina – malá skupina, komunikácia prebieha tvárou v tvár, vzniká v nej pocit vzájomnej dôvery, intímnosti, pozitívne emocionálne vzťahy, pocit užitočnosti. Trvá pomerne dlho, niekedy celý život, jedinec sa v nej angažuje celou svojou bytosťou – to všetko môžeme definovať ako primárny vzťah.
B/ Sekundárne skupiny – sú to hlavne asociácie – relatívne dlhodobé zoskupenia ľudí viac či menej formálne organizované. Sú založené na dobrovoľnom členstve (pracovné skupiny, kluby, záujmové organizácie, politické strany) alebo založené na nedobrovoľnom členstve (väzni, armáda), alebo faktické členstvo, keď sa človek stáva členom asociácie bez vlastnej vôle (napr. dieťa pri krste)
Etnické skupiny – sú založené na faktickom členstve
Spoločenské triedy a vrstvy
C/ Referenčná skupina – taká skupina, do ktorej by človek chcel patriť vzhľadom k tomu, že sa stotožňuje s jej normami a hodnotami. Môže byť uzavretá – jedinec nemá možnosť stať sa jej členom; otvorená – môže sa stať jej členom, ak splní určité predpoklady
D/ Sociálna kategória – skupina ľudí, ktorí majú aspoň jeden spoločný znak. Napr. kategória „zamestnanec“
E/ Sociálny agregát – skupina v zmysle priestorovo spojených ľudí. Typ agregátu je napr. dav – skupina ľudí utvorená na základe istého podnetu. Môže byť: sociálne štruktúrovaný, náhodný, nezákonný.
9.3. Formálna organizácia
Poníma sa ako model organizácie, ktorá má stanovené základné ciele, programy, vnútornú štruktúru, ktorá je podriadená sledovanému cieľu, deľbu rolí, pravidlá stykov a komunikácie, systému odmien a trestov atď. tento model je modifikovaný (upravovaný) reálnym životom, pretože v reálnom fungovaní organizácií ľudia vstupujú do neformálnych vzťahov. Reálnu štruktúru organizácie preto vyjadruje spojenie „formálna organizácia a neformálna štruktúra“. Formálna organizácia nemôže uspokojiť všetky potreby svojich členov a nie je to ani jej cieľom. Taktiež redukuje počet rolí iba na tie, ktoré súvisia s cieľmi. Neformálne štruktúry je však možné využiť k optimalizácii chodu formálnej organizácie.
Skupinová dynamika
9.3. Skupinová dynamika
Súhrn procesov prebiehajúcich v sociálnych skupinách v priebehu ich vzniku a trvania. Skupina sa formuje v niekoľkých fázach:
1. Skupina určuje úlohu, ktorú musí splniť a formujú sa v nej základné medziľudské vzťahy
2. koriguje sa úloha a vznikajúce problémy vyvolávajú zmeny vnútri skupiny alebo konflikty
3. tu dochádza k rozvoju súdržnosti skupiny, k rozvinutiu koordinácie, noriem konania a k identifikácii členov skupiny. Formovanie noriem znamená, že sa sformovali spoločenské očakávania a v dôsledku toho sa zlepšil spôsob sociálnej komunikácie
4. je to výkonová fáza. Dochádza k naplneniu cieľov, ktoré sa očakávali pri jej vzniku. V skupine dochádza k vertikálnej hierarchizácii členov (vzťahov nadriadenosti a podriadenosti) a to na základe ich prínosu pri realizácii skupinového cieľa
5. Po splnení úlohy môže skupina zaniknúť
Tento opis sociálnej dynamiky sa vzťahuje na formálne sociálne skupiny ako je napr. pracovná skupina, expedičná skupina a pod. Reálne „životné dráhy“ sa zriedka vyvíjajú podľa uvedenej schémy. Napr. v rámci formálnych skupín sa formujú neformálne zoskupenia na základe emocionálno-psychologickej väzby, resp. existuje množstvo prepojené skupiny s kontextom spoločnosti.
Súhrn procesov prebiehajúcich v sociálnych skupinách v priebehu ich vzniku a trvania. Skupina sa formuje v niekoľkých fázach:
1. Skupina určuje úlohu, ktorú musí splniť a formujú sa v nej základné medziľudské vzťahy
2. koriguje sa úloha a vznikajúce problémy vyvolávajú zmeny vnútri skupiny alebo konflikty
3. tu dochádza k rozvoju súdržnosti skupiny, k rozvinutiu koordinácie, noriem konania a k identifikácii členov skupiny. Formovanie noriem znamená, že sa sformovali spoločenské očakávania a v dôsledku toho sa zlepšil spôsob sociálnej komunikácie
4. je to výkonová fáza. Dochádza k naplneniu cieľov, ktoré sa očakávali pri jej vzniku. V skupine dochádza k vertikálnej hierarchizácii členov (vzťahov nadriadenosti a podriadenosti) a to na základe ich prínosu pri realizácii skupinového cieľa
5. Po splnení úlohy môže skupina zaniknúť
Tento opis sociálnej dynamiky sa vzťahuje na formálne sociálne skupiny ako je napr. pracovná skupina, expedičná skupina a pod. Reálne „životné dráhy“ sa zriedka vyvíjajú podľa uvedenej schémy. Napr. v rámci formálnych skupín sa formujú neformálne zoskupenia na základe emocionálno-psychologickej väzby, resp. existuje množstvo prepojené skupiny s kontextom spoločnosti.
SPOLOČNOSŤ V INDIVÍDUU: PROBLÉM SOCIALIZÁCIE
10. SPOLOČNOSŤ V INDIVÍDUU: PROBLÉM SOCIALIZÁCIE
Problém socializácie znamená kompletný proces včleňovania sa jedinca do spoločnosti. Pri objasnení procesu socializácie vychádzame:
1. z momentu externalizácie – človek dáva výraz svojim vnútorným procesom, vnútornej skúsenosti, v jazyku, v komunikácii a ceľavedomou činnosťou.
2. z momentu objektivácie – to, čo vytvára, potom objektivuje. Idea sa premietne do predmetnej, objektívnej podoby. Objektivácia znamená fixáciu – proces utvárania vecí, morálnych pravidiel atď. – tak vzniká kultúra
3. z momentu internalizácie – osvojovanie si kultúry, t.j. toho, čo spoločnosť pokladá za objektívne významné, ako subjektívne významného
Socializácia je sociálno-historický jav. V každej kultúre prebieha v primárnej skupine. V archaickej spoločnosti končila iniciačnými obradmi. V tradičnej spoločnosti nemalo zmysel rozlišovať medzi etapami socializácie. V modernej spoločnosti je socializácia celoživotný proces:
a) prvotná socializácia – prebieha v primárnej skupine (rodina, rovesníci, príbuzní, susedia), tu sa uskutočňuje základná spoločenská determinácia (t.j. človek je určený spoločnosťou), ktorá sa uskutočňuje dvoma mechanizmami: 1. socializácia, 2. sociálna kontrola
b) druhotná socializácia – procesy, ktorými sa človek včleňuje do spoločnosti
Problém socializácie znamená kompletný proces včleňovania sa jedinca do spoločnosti. Pri objasnení procesu socializácie vychádzame:
1. z momentu externalizácie – človek dáva výraz svojim vnútorným procesom, vnútornej skúsenosti, v jazyku, v komunikácii a ceľavedomou činnosťou.
2. z momentu objektivácie – to, čo vytvára, potom objektivuje. Idea sa premietne do predmetnej, objektívnej podoby. Objektivácia znamená fixáciu – proces utvárania vecí, morálnych pravidiel atď. – tak vzniká kultúra
3. z momentu internalizácie – osvojovanie si kultúry, t.j. toho, čo spoločnosť pokladá za objektívne významné, ako subjektívne významného
Socializácia je sociálno-historický jav. V každej kultúre prebieha v primárnej skupine. V archaickej spoločnosti končila iniciačnými obradmi. V tradičnej spoločnosti nemalo zmysel rozlišovať medzi etapami socializácie. V modernej spoločnosti je socializácia celoživotný proces:
a) prvotná socializácia – prebieha v primárnej skupine (rodina, rovesníci, príbuzní, susedia), tu sa uskutočňuje základná spoločenská determinácia (t.j. človek je určený spoločnosťou), ktorá sa uskutočňuje dvoma mechanizmami: 1. socializácia, 2. sociálna kontrola
b) druhotná socializácia – procesy, ktorými sa človek včleňuje do spoločnosti
Charakteristické znaky modernej spoločnosti
V každej spoločnosti je praktická ľudská skúsenosť a poznanie sprostredkované cez mechanizmus socializácie, v ktorom podstatnú úlohy hrá jazyk. Neoddeliteľnou súčasťou modernej spoločnosti sú jej vlastné komunikačné prostriedky: tlačený text a neskôr elektronický signál. Rozvoj a expanzia moderných inštitúcií boli spojené s rozvojom mediácie skúsenosti. Novinová informácia urýchľovala rozpájanie priestoru a času, ale definitívne prekonanie týchto rozdielov prinisli ať elektronické prostriedky, predovšetkým televízia.
Disperzia priestoru a času je príznačná pre to obdobie modernej spoločnosti, ktoré je prechodnou fázou k postmoderne, resp. sa označuje ako neskorá moderna. Vrchol rozvoja moderny sa spája s pocitom, že medzi vedou a technikou sú rozdiely, že tieto na jednej strane poskytujú riešenia každodenných problémov a na druhej strane predstavujú nové riziká. Táto skepsa sa stáva súčasťou modernej reflexivity.
Proces globalizácie v podmienkách vysoko rozvinutej modernej spoločnosti sprevádzajú zmeny v privátnej sfére individuálneho života, ktoré sa označujú ako transformácia identity. Prvýkrát v dejinách sa ustanovuje vzťah „Ja“ a „spoločnosť“ v abstraktnom rámci v globálnej spoločnosti. V modernej spoločnosti sa mení status „Ja“ – ľudská identita sa stáva reflexívnym prijektom, indivíduum cieľavedome kreuje seba. Sebarealizácia je rovnováha, ktorú sa snaží dosiahnuť medzi šancami a rizikami. Už proces socializácie má zvláštnosť v tom, že ho v mnohom riadia experti (pediatri, pedagógovia, psychoterapeuti) a že ho sprevádza permanentná reflexia.
Významným zmakom modernej spoločnosti je jej kultúra – antimeštianska, masová, konzumná, hedonistická, narcistická. Celkove dochádza k estetizácii života, nivelizuje sa rozdiel medzi umením a životom, všetko, čo je dovolené v umení, je dovolené aj v živote. „Happening“, ulica, scéna už nie sú určené umeniu ale životu.
Uvedené tendencie sa radikalizujú prechodom k postmoderne.
Disperzia priestoru a času je príznačná pre to obdobie modernej spoločnosti, ktoré je prechodnou fázou k postmoderne, resp. sa označuje ako neskorá moderna. Vrchol rozvoja moderny sa spája s pocitom, že medzi vedou a technikou sú rozdiely, že tieto na jednej strane poskytujú riešenia každodenných problémov a na druhej strane predstavujú nové riziká. Táto skepsa sa stáva súčasťou modernej reflexivity.
Proces globalizácie v podmienkách vysoko rozvinutej modernej spoločnosti sprevádzajú zmeny v privátnej sfére individuálneho života, ktoré sa označujú ako transformácia identity. Prvýkrát v dejinách sa ustanovuje vzťah „Ja“ a „spoločnosť“ v abstraktnom rámci v globálnej spoločnosti. V modernej spoločnosti sa mení status „Ja“ – ľudská identita sa stáva reflexívnym prijektom, indivíduum cieľavedome kreuje seba. Sebarealizácia je rovnováha, ktorú sa snaží dosiahnuť medzi šancami a rizikami. Už proces socializácie má zvláštnosť v tom, že ho v mnohom riadia experti (pediatri, pedagógovia, psychoterapeuti) a že ho sprevádza permanentná reflexia.
Významným zmakom modernej spoločnosti je jej kultúra – antimeštianska, masová, konzumná, hedonistická, narcistická. Celkove dochádza k estetizácii života, nivelizuje sa rozdiel medzi umením a životom, všetko, čo je dovolené v umení, je dovolené aj v živote. „Happening“, ulica, scéna už nie sú určené umeniu ale životu.
Uvedené tendencie sa radikalizujú prechodom k postmoderne.
SKUPINOVÁ STAVBA SPOLOČNOSTI
9. SKUPINOVÁ STAVBA SPOLOČNOSTI
9.1. Sociálna interakcia a sociálne vzťahy
Interakcia – ľudia sú vo vzájomnom kontakte a vzájomne na seba pôsobia. Môže byť priama (bezprostredná) alebo nepriama.
Pre vznik skutočných skupín je potrebná bezprostredná interakcia, ktorá prebieha „tvárou v tvár“. Ľudská interakcia je tiež prenos informácií – teda komunikácia, je to symbolická interakcia – prebieha prostredníctvom znakov. Dôsledok interakcie môže byť spoločná činnosť. Interakcia je aj nevyhnutný predpoklad, podmienka výkonu činnosti. Opakovaná, pravidelná, stabilizovaná interakcia a komunikácia ale aj spoločná činnosť vedú k vzniku spoločenských vzťahov medzi indivíduami.
9.2. Sociálna skupina a typy sociálnych skupín
Sociálna skupina – v širšom význame – akékoľvek zoskupenie ľudí, v ktorom reálne alebo potenciálne prebieha sociálna interakcia.
Základné znaky sociálnej skupiny: priama interakcia, komunikácia, prítomnosť stabilného sociálneho vzťahu, spoločná činnosť (ktorá stabilizuje skupinu), spoločný cieľ (nemusí byť pragmatický, ľudia sa združujú aj ako priatelia), diferenciácia rolí a pozícií, prítomnosť hodnotovo-normatívneho systému, prítomnosť systému sankcií, resp. sociálnej kontroly, vedomie príslušnosti k skupine (cit „my“), vedomie odlišnosti od iných skupín. (Výber kritérií podľa Petruska).
Proces socializácie prebieha v určitom skupinovom prostredí, pričom rodina je najvýznamnejšia zo skupín, ktoré pretvárajú človeka na sociálnu bytosť a ktoré formujú jeho osobnosť.
9.1. Sociálna interakcia a sociálne vzťahy
Interakcia – ľudia sú vo vzájomnom kontakte a vzájomne na seba pôsobia. Môže byť priama (bezprostredná) alebo nepriama.
Pre vznik skutočných skupín je potrebná bezprostredná interakcia, ktorá prebieha „tvárou v tvár“. Ľudská interakcia je tiež prenos informácií – teda komunikácia, je to symbolická interakcia – prebieha prostredníctvom znakov. Dôsledok interakcie môže byť spoločná činnosť. Interakcia je aj nevyhnutný predpoklad, podmienka výkonu činnosti. Opakovaná, pravidelná, stabilizovaná interakcia a komunikácia ale aj spoločná činnosť vedú k vzniku spoločenských vzťahov medzi indivíduami.
9.2. Sociálna skupina a typy sociálnych skupín
Sociálna skupina – v širšom význame – akékoľvek zoskupenie ľudí, v ktorom reálne alebo potenciálne prebieha sociálna interakcia.
Základné znaky sociálnej skupiny: priama interakcia, komunikácia, prítomnosť stabilného sociálneho vzťahu, spoločná činnosť (ktorá stabilizuje skupinu), spoločný cieľ (nemusí byť pragmatický, ľudia sa združujú aj ako priatelia), diferenciácia rolí a pozícií, prítomnosť hodnotovo-normatívneho systému, prítomnosť systému sankcií, resp. sociálnej kontroly, vedomie príslušnosti k skupine (cit „my“), vedomie odlišnosti od iných skupín. (Výber kritérií podľa Petruska).
Proces socializácie prebieha v určitom skupinovom prostredí, pričom rodina je najvýznamnejšia zo skupín, ktoré pretvárajú človeka na sociálnu bytosť a ktoré formujú jeho osobnosť.
Charakteristické znaky modernej spoločnosti
Charakteristické znaky modernej spoločnosti:
Industrializácia – vzťahuje sa na fungovanie spoločnosti spojené s využívaním energetických zdrojov a strojov v spoločenskej produkcii.
Kapitalizmus – systém produkcie statkov, ktorého súčasťou je trhová konkurencia a vzťah k práci ako ku komodite trhu.
Vysoký stupeň organizácie sociálneho života a sociálnej kontroly – soc. Kontrola sa týka predovšetkým kontroly populácie ako pracovnej sily a distribúcie zdrojov moci.
Moderná spoločnosť vytvára špecifické formy zospoločenštenia – najvýznamnejšou je národný štát. Tento sa ako sociálno-politická jednota líši od spoločenských poriadkov tradičných spoločností. Moderný štát vo forme národného štátu umožňuje a vynucuje istý typ organizácie – pravidelnú kontrolu spoločenských vzťahov.
Moderná spoločnosť formuje aj inštitucionálny systém odlišný od predchádzajúcich typov spoločnosti. Keď inštitúcia pôvodne znamená fixáciu významného a stálosť, tak na zmenu tohto statusu vplýva dynamizácia moderne spoločnosti. Dynamizáciu charakterizuje disperzia priestoru a času. Všetky kultúry, ktoré poznáme, vyvinuli spôsoby merania času a lokalizácie priestrou (hodiny a mapy). Situovanie sa v priestore a čase dávalo ontologickú istotu bytia na svojom mieste, schopnosrť odlišovať prítomnosť od minulosti a budúcnosti. Oddelenie priestoru od času dochádza sformovaním „čistého“ merania času, t.j. používanie mechanických hodín. Časomiera sa stáva faktorom organizovania každodennosti. Meranie času vyvolalo fundamentálny efekt v štrukturálnyh zmenách každodennosti, ktoré nadobudli univerzálny charakter. Univerzálny systém datovania a relativizácia „priestoru“ zmenili spoločenské vzťahy. Koordinácia spoločenskej činnosti je dnes možná bez špecifikácie miesta a času. Bez vyprázdnenia miesta a času sa nedá vysvetliť proces vykorenenia súčasných spoločenských inštitúcií. Vykorenenie znamená ich vyviazanie z lokálnych systémov a opätovné sformovanie univerzálnejším a abstraktnejším spôsobom. Tento proces najlepšie opísal Georg Simmel v práci Filozofia peňazí. Peňažné hospodárstvo ako abstraktný systém vo svojej vysokovyvinutej podobe podporilo napr. sociálnu mobilitu, pretože peniaze ako majetok sú „najhnuteľnejšie“. Peniaze taktiež podnietili tendencie modernej kultúry: individualizáciu, diferenciáciu, intelektualizáciu, relativizáciu a reifikáciu. Peniaze rušia koordináty priestoru a času, pretože sú disponovateľné v každom čase a na každom mieste.
Industrializácia – vzťahuje sa na fungovanie spoločnosti spojené s využívaním energetických zdrojov a strojov v spoločenskej produkcii.
Kapitalizmus – systém produkcie statkov, ktorého súčasťou je trhová konkurencia a vzťah k práci ako ku komodite trhu.
Vysoký stupeň organizácie sociálneho života a sociálnej kontroly – soc. Kontrola sa týka predovšetkým kontroly populácie ako pracovnej sily a distribúcie zdrojov moci.
Moderná spoločnosť vytvára špecifické formy zospoločenštenia – najvýznamnejšou je národný štát. Tento sa ako sociálno-politická jednota líši od spoločenských poriadkov tradičných spoločností. Moderný štát vo forme národného štátu umožňuje a vynucuje istý typ organizácie – pravidelnú kontrolu spoločenských vzťahov.
Moderná spoločnosť formuje aj inštitucionálny systém odlišný od predchádzajúcich typov spoločnosti. Keď inštitúcia pôvodne znamená fixáciu významného a stálosť, tak na zmenu tohto statusu vplýva dynamizácia moderne spoločnosti. Dynamizáciu charakterizuje disperzia priestoru a času. Všetky kultúry, ktoré poznáme, vyvinuli spôsoby merania času a lokalizácie priestrou (hodiny a mapy). Situovanie sa v priestore a čase dávalo ontologickú istotu bytia na svojom mieste, schopnosrť odlišovať prítomnosť od minulosti a budúcnosti. Oddelenie priestoru od času dochádza sformovaním „čistého“ merania času, t.j. používanie mechanických hodín. Časomiera sa stáva faktorom organizovania každodennosti. Meranie času vyvolalo fundamentálny efekt v štrukturálnyh zmenách každodennosti, ktoré nadobudli univerzálny charakter. Univerzálny systém datovania a relativizácia „priestoru“ zmenili spoločenské vzťahy. Koordinácia spoločenskej činnosti je dnes možná bez špecifikácie miesta a času. Bez vyprázdnenia miesta a času sa nedá vysvetliť proces vykorenenia súčasných spoločenských inštitúcií. Vykorenenie znamená ich vyviazanie z lokálnych systémov a opätovné sformovanie univerzálnejším a abstraktnejším spôsobom. Tento proces najlepšie opísal Georg Simmel v práci Filozofia peňazí. Peňažné hospodárstvo ako abstraktný systém vo svojej vysokovyvinutej podobe podporilo napr. sociálnu mobilitu, pretože peniaze ako majetok sú „najhnuteľnejšie“. Peniaze taktiež podnietili tendencie modernej kultúry: individualizáciu, diferenciáciu, intelektualizáciu, relativizáciu a reifikáciu. Peniaze rušia koordináty priestoru a času, pretože sú disponovateľné v každom čase a na každom mieste.
Charakteristické znaky modernej spoločnosti
Napr. dnes používanie kreditu a elektronického podpisu umožňuje transakcie, pri ktorých sa ľudia ani nestretnú. Podobným spôsobom sú v súčasnej spoločnosti organizované systémy expertov, ktoré rozvíjajú technické vedenie bez priameho kontaktu expertov a ich klientov. Tieto abstraktné systémy prenikajú všetkým, čo robíme – čo jeme, ako bývame, ako sa prepravujeme, ako sa vzdelávame. Zásadou ich fungovania sú vzťahy dôvery – používame veci, ktoré títo experti vytvorili a používame ich na základe dôvery k týmto expertom bez toho aby sme ich mohli akokoľvek preveriť. Vzťahy, ktoré máme k týmto systémom sú vzťahy dôvery alebo viery. Podobné vzťahy sú k inštitúciám, ktoré riadia náš život.
Postoje dôvery k inštitúciám, osobám, a systémom súvisia s pocitmi bezpečia alebo rizika. Na jednej strane vedecká a technická úroveň spoločnosti chráni ľudí pred karaklizmami prírody, pretože ich často dokáže predvídať, na druhej strane mechanizmy vyviazania inštitúcií z časovo-priestorových koordinát vyvolávajú pocity vykorenenia a rôzne lokálne alebo globálne riziká. Ďalším poznávacím znamením modernej spoločnosti je plná reflexivita, ktorá prekračuje charakteristiky vlastné každej ľudskej aktívnej činnosti, t.j. kontrolou okolností tejto činnosti. Moderná reflexivita sa vyznačuje tým, že rozhodujúca časť spoločenskej činnosti a materiálnych vzťahov k prírode sa systematicky podrobuje revízii vzhľadom na dosiahnutú úroveň poznania vedy. Na vedeckom poznaní je založená aj činnosť mnohých inštitúcií. Veda sa v modernej spoločnosti stáva podstatnou súčasťou jej sebareflexie., Keďže veda je skeptická neustále pochybuje, vedecká reflexivita vyvoláva v každodennej praxi ľudí pocity existenciálneho nepokoja.
Súčasťou dymaniky modernej spoločnosti je tendencia ku globalizácii. Globalizácia znamená predovšetkým citeľné uvoľnenie a zmenu lokálnych poriadkov a ich prepojenie s tými procesmi, ktoré sú globálne. Globalizácia je dnes dôkazom, že prakticky neexistuje možnosť nezúčastňovať sa na procesoch a zmenách , ktoré rozvíja moderná spoločnosť (napr. hrozba jadrovej vojny alebo jadrovej či ekologickej katastrofy, alebo pandémie ako AIDS a drogy). Aj v tých oblastiach sveta, kde sa tradičný inštitucionálny poriadok výrazne zachoval, prebieha svojrázna transmutácia toho, čo je lokálne s globalizačným tlakom, ktorý sa do každodenného života dostáva najrôznejšími cestami.
Postoje dôvery k inštitúciám, osobám, a systémom súvisia s pocitmi bezpečia alebo rizika. Na jednej strane vedecká a technická úroveň spoločnosti chráni ľudí pred karaklizmami prírody, pretože ich často dokáže predvídať, na druhej strane mechanizmy vyviazania inštitúcií z časovo-priestorových koordinát vyvolávajú pocity vykorenenia a rôzne lokálne alebo globálne riziká. Ďalším poznávacím znamením modernej spoločnosti je plná reflexivita, ktorá prekračuje charakteristiky vlastné každej ľudskej aktívnej činnosti, t.j. kontrolou okolností tejto činnosti. Moderná reflexivita sa vyznačuje tým, že rozhodujúca časť spoločenskej činnosti a materiálnych vzťahov k prírode sa systematicky podrobuje revízii vzhľadom na dosiahnutú úroveň poznania vedy. Na vedeckom poznaní je založená aj činnosť mnohých inštitúcií. Veda sa v modernej spoločnosti stáva podstatnou súčasťou jej sebareflexie., Keďže veda je skeptická neustále pochybuje, vedecká reflexivita vyvoláva v každodennej praxi ľudí pocity existenciálneho nepokoja.
Súčasťou dymaniky modernej spoločnosti je tendencia ku globalizácii. Globalizácia znamená predovšetkým citeľné uvoľnenie a zmenu lokálnych poriadkov a ich prepojenie s tými procesmi, ktoré sú globálne. Globalizácia je dnes dôkazom, že prakticky neexistuje možnosť nezúčastňovať sa na procesoch a zmenách , ktoré rozvíja moderná spoločnosť (napr. hrozba jadrovej vojny alebo jadrovej či ekologickej katastrofy, alebo pandémie ako AIDS a drogy). Aj v tých oblastiach sveta, kde sa tradičný inštitucionálny poriadok výrazne zachoval, prebieha svojrázna transmutácia toho, čo je lokálne s globalizačným tlakom, ktorý sa do každodenného života dostáva najrôznejšími cestami.
Postindustriálna spoločnosť
Postindustriálna spoločnosť
Termín zaviedol americký sociológ D. Bell na označenie vysokého stupňa industriálnej spoločnosti, Tento stupeň sa konštatuje tam, kde industriálna spoločnosť vytvorila a vyvolala problémy, ktoré už vlastnými silami nedokáže riešiť. Prevláda tu sektor služieb, t.j. viac ako polovica zamestnaných ľudí pracuje v službách (t.j. v oblasti distribúcie a nie produkcie). Sú tu výrazné zmeny v atmosfére a životnom štýle spoločnosti. Dochádza k zmenám sociálnych hodnôt a cieľov, k zmene pomeru pracovnej doby a voľného času. Dôraz sa kladie na kvalitu života.
Postmoderná spoločnosť
Spoločnosť sklamaná z modernizmu. Odmieta ideu pokroku bez naplánovateľnej budúcnosti, bez hodnotového systému, ohrozovaná ekologickými katastrofami. Je to výraz sebareflexie v stave krízy.
Informačná spoločnosť
Jeden zo špecifických pojmov postindustriálnej spoločnosti. Dôraz sa kladie na vzrastajúci význam úlohy poznatkov, informácií (hlavne vedeckých). Mení sa interpretácia významy a dopadu nových informačných technológií (CD-nosičov, reprodukčných techník, internetu atď.) na sociálny život. Všetky zmeny sú spájané s uplatňovaním informačných technológií (predovšetkým umelej inteligencie), ktoré umožňujú prekonávanie časových a priestorových obmedzení, vlastných nie len tradičnej, ale ešte aj modernej spoločnosti.
Spoločnosť rizika
Pojem zaviedol Ulrich Beck. Je to nová fáza industriálnej spoločnosti, v ktorej sa rozsah nebezpečných následkov industrializácie dostáva do ostrého rozporu s malým rozsahom inštitucionálnych opatrení proti rizikám, pretože atómové, ekologické, genetické a chemické nebezpečenstvá už nie sú ani časovo, ani priestorovo, ani sociálne ohraničiteľné. Beck zdôraznil, že inštitúcie na jednej strane garantujú bezpečnosť, na druhej strane však legalizujú praktiky, ktoré skryto alebo otvorene podporujú katastrofálnu situáciu. Riziká sú tu bagatelizované alebo zovšeobecňované, pričom v skutočnosti idú na úkor jednotlivcov, budúcich generácií a predovšetkým budúceho stavu prírody. Modernizácia a technologický pokrok sa najvýraznejšie prejavuje v ekologickej kríze. Okrem ekologických kríz a katastrof je reálnym rizikom aj stres, v ktorom sa permanentne nachádza stále väčší počet ľudí.
Termín zaviedol americký sociológ D. Bell na označenie vysokého stupňa industriálnej spoločnosti, Tento stupeň sa konštatuje tam, kde industriálna spoločnosť vytvorila a vyvolala problémy, ktoré už vlastnými silami nedokáže riešiť. Prevláda tu sektor služieb, t.j. viac ako polovica zamestnaných ľudí pracuje v službách (t.j. v oblasti distribúcie a nie produkcie). Sú tu výrazné zmeny v atmosfére a životnom štýle spoločnosti. Dochádza k zmenám sociálnych hodnôt a cieľov, k zmene pomeru pracovnej doby a voľného času. Dôraz sa kladie na kvalitu života.
Postmoderná spoločnosť
Spoločnosť sklamaná z modernizmu. Odmieta ideu pokroku bez naplánovateľnej budúcnosti, bez hodnotového systému, ohrozovaná ekologickými katastrofami. Je to výraz sebareflexie v stave krízy.
Informačná spoločnosť
Jeden zo špecifických pojmov postindustriálnej spoločnosti. Dôraz sa kladie na vzrastajúci význam úlohy poznatkov, informácií (hlavne vedeckých). Mení sa interpretácia významy a dopadu nových informačných technológií (CD-nosičov, reprodukčných techník, internetu atď.) na sociálny život. Všetky zmeny sú spájané s uplatňovaním informačných technológií (predovšetkým umelej inteligencie), ktoré umožňujú prekonávanie časových a priestorových obmedzení, vlastných nie len tradičnej, ale ešte aj modernej spoločnosti.
Spoločnosť rizika
Pojem zaviedol Ulrich Beck. Je to nová fáza industriálnej spoločnosti, v ktorej sa rozsah nebezpečných následkov industrializácie dostáva do ostrého rozporu s malým rozsahom inštitucionálnych opatrení proti rizikám, pretože atómové, ekologické, genetické a chemické nebezpečenstvá už nie sú ani časovo, ani priestorovo, ani sociálne ohraničiteľné. Beck zdôraznil, že inštitúcie na jednej strane garantujú bezpečnosť, na druhej strane však legalizujú praktiky, ktoré skryto alebo otvorene podporujú katastrofálnu situáciu. Riziká sú tu bagatelizované alebo zovšeobecňované, pričom v skutočnosti idú na úkor jednotlivcov, budúcich generácií a predovšetkým budúceho stavu prírody. Modernizácia a technologický pokrok sa najvýraznejšie prejavuje v ekologickej kríze. Okrem ekologických kríz a katastrof je reálnym rizikom aj stres, v ktorom sa permanentne nachádza stále väčší počet ľudí.
Globalizácia spoločnosti
Globalizácia spoločnosti
Časové a priestorové rozpojenie spoločnosti, resp. jej jednota. Je to proces formovania nanovo prepojenej ceslosvetovej spoločnosti. Prepojenie miestneho a celosvetového vyjadruje známa téza: „Myslieť globálne, konať lokálne“. Globalizácia prebieha vo viacerých dimenziách: vytváranie svetovej ekonomiky, týka sa zmien inštitucionálneho systému a významu národného štátu (reálnymi centrami moci sa stávajú najvyspelejšie kapitalistické štáty), súvisí so svetovou organizáciou vojenskej moci a s medzinárodnou deľbou práce. Tieto procesy prinášajú však aj globálne problémy. Napr. nerovnomerný sociálny a ekonomický rozvoj krajín, vznik svetových atómových veľmocí, nerovnomerné využívanie prírodných zdrojov, obrovská disproporcia v rozložení bohatstva, hrozba ekologických katastrof, anonymnosť zodpovednosti za katastrofy spôsobené človekom, nerovnomernosť v rozložení prírastku populácie atď. Globalizácia v oblasti masovej kultúry, resp. konzumnej kultúry znamená tiež obavy o stratu národnej kultúrnej identity.
Moderná spoločnosť a tendencie jej vývoja
Vznik a rozvoj modernej spoločnosti podnietil vývoj s-gie ako vedy. Moderná spoločnosť je teda predmetom s-gického záujmu od konštituovania s-gie ako vedy. Tento s-gický záujem sa začiatkom nového storočia aktualizuje, pretože dynamický a problematický vývoj modernej spoločnosti si vyžaduje niektorérevízie s-gickej analýzy. Revízia sa dnes týka predovšetkým fungovania moderných inštitúcií a otázok bežného života indivíduí. Inštitúcie tadične predstavovali kultúrne vzory, ktoré mohli fungovať na základe istého stupňa dôvery, ktorú zabezpečovali procesy alebo postupy legitimizácie.
Vo vysoko rozvinutej modernej spoločnosti na jednej strane ľudia organizujú svoj živoť slobodnejšie, na druhej strane sa tu stále viac prejavujú globálne vplyvy, ktoré nemôžu predvídať. V tomto zmysle sa moderná spoločnosť stáva kultúrou rizika. Človek má možnosť realizovať slobodu, ale je to sloboda riskantná. Veľkú úlohu tu zohrávajú prostriedky masovej komunikácie, zvlášť elektronickej komunikácie. Významný je tu rozvoj s-gickej teórie, pretože, s-gia musí byť schopná vysvetliť nové spoločenské procesy. Naviac musí vykázať tie znaky reflexivity, ktoré sú charakteristické pre komplex činností a myslenia moderných ľudí.
Súčasní s-govia používajú termín „moderna“ vo vzťahu k inštitúciám a vzorom konania od konca európskeho feudalizmu. Najprv pre označenie suverenity človeka ako správcu, neskôr pre celok spoločenských procesov 20. st. Termínu zodpovedá aj termín „industriálna spoločnosť“.
Časové a priestorové rozpojenie spoločnosti, resp. jej jednota. Je to proces formovania nanovo prepojenej ceslosvetovej spoločnosti. Prepojenie miestneho a celosvetového vyjadruje známa téza: „Myslieť globálne, konať lokálne“. Globalizácia prebieha vo viacerých dimenziách: vytváranie svetovej ekonomiky, týka sa zmien inštitucionálneho systému a významu národného štátu (reálnymi centrami moci sa stávajú najvyspelejšie kapitalistické štáty), súvisí so svetovou organizáciou vojenskej moci a s medzinárodnou deľbou práce. Tieto procesy prinášajú však aj globálne problémy. Napr. nerovnomerný sociálny a ekonomický rozvoj krajín, vznik svetových atómových veľmocí, nerovnomerné využívanie prírodných zdrojov, obrovská disproporcia v rozložení bohatstva, hrozba ekologických katastrof, anonymnosť zodpovednosti za katastrofy spôsobené človekom, nerovnomernosť v rozložení prírastku populácie atď. Globalizácia v oblasti masovej kultúry, resp. konzumnej kultúry znamená tiež obavy o stratu národnej kultúrnej identity.
Moderná spoločnosť a tendencie jej vývoja
Vznik a rozvoj modernej spoločnosti podnietil vývoj s-gie ako vedy. Moderná spoločnosť je teda predmetom s-gického záujmu od konštituovania s-gie ako vedy. Tento s-gický záujem sa začiatkom nového storočia aktualizuje, pretože dynamický a problematický vývoj modernej spoločnosti si vyžaduje niektorérevízie s-gickej analýzy. Revízia sa dnes týka predovšetkým fungovania moderných inštitúcií a otázok bežného života indivíduí. Inštitúcie tadične predstavovali kultúrne vzory, ktoré mohli fungovať na základe istého stupňa dôvery, ktorú zabezpečovali procesy alebo postupy legitimizácie.
Vo vysoko rozvinutej modernej spoločnosti na jednej strane ľudia organizujú svoj živoť slobodnejšie, na druhej strane sa tu stále viac prejavujú globálne vplyvy, ktoré nemôžu predvídať. V tomto zmysle sa moderná spoločnosť stáva kultúrou rizika. Človek má možnosť realizovať slobodu, ale je to sloboda riskantná. Veľkú úlohu tu zohrávajú prostriedky masovej komunikácie, zvlášť elektronickej komunikácie. Významný je tu rozvoj s-gickej teórie, pretože, s-gia musí byť schopná vysvetliť nové spoločenské procesy. Naviac musí vykázať tie znaky reflexivity, ktoré sú charakteristické pre komplex činností a myslenia moderných ľudí.
Súčasní s-govia používajú termín „moderna“ vo vzťahu k inštitúciám a vzorom konania od konca európskeho feudalizmu. Najprv pre označenie suverenity človeka ako správcu, neskôr pre celok spoločenských procesov 20. st. Termínu zodpovedá aj termín „industriálna spoločnosť“.
MODERNÁ SPOLOČNOSŤ A TENDENCIE JEJ VÝVOJA
7. – 8. MODERNÁ SPOLOČNOSŤ A TENDENCIE JEJ VÝVOJA
Moderná spoločnosť
Spoločnosť ako produkt radikálnych zmien, ku ktorým došlo v oblasti ekonomiky, mocenských vzťahov, sociálneho usporiadania, štýlu života a výkladu sveta v západných európskych krajinách a v Severnej Amerike od počiatku novoveku. Charakteristické črty dal modernej spoločnosti rozvoj priemyselnej revolúcie a sociálne procesy, ktoré ju sprevádzali, Významnú úlohu mala centralizácia moci a vznik národných štátov. Je tu rýchly rozvoj deľby práce, miest, transportu a komunikácie. Pôvodné delenie spoločnosti na stavy nahrádza triedna štruktúra spoločnosti. Zvyšuje sa sociálna mobilita a šance zmeny sociálneho statusu, ktoré už nie sú viazané na vrodený status. Ekonomické ťažisko sa presúva z poľnohospodárskej výroby do priemyslu. V interpretácii sveta začína zohrávať stále výraznejšiu úlohu vedecký, hlavne prírodovedecký obraz sveta, ktorý sa vzťahuje aj na chápanie spoločnosti a to podnietilo vznik vedeckej sociológie, ktorá sa takto priamo viaže k modernej spoločnosti.
Industriálna spoločnosť
Pojem zahŕňa formy spoločenskej organizácie, ktoré sú bežné v krajinách s vyvinutou priemyselnou výrobou. Ekonomický život a s ním spojená úroveň priemyselnej výroby má v spoločnosti kľúčový význam. Hlavným momentom, ktorý odlišuje Priemyselnú spoločnosť od historicky predchádzajúcich typov je racionálna deľba práce. Jej pôsobením sa mení aj charakter spoločenských vzťahov (typ väzby) z neformálnej – organickej, na formálnu – mechanickú: Narastá tu význam takej sociálnej roly ako je pracovná rola, ktorá sa stáva prostriedkom spoločenského vzostupu, t.j. sociálnej mobility. V interpretácii sveta má kľúčový význam predstava, že prírodný a spoločenský svet môže človek meniť cieľavedomou racionálnou činnosťou. Predpokladajú sa tu aj postupy racionálnej kontroly činnosti ľudí.
Moderná spoločnosť
Spoločnosť ako produkt radikálnych zmien, ku ktorým došlo v oblasti ekonomiky, mocenských vzťahov, sociálneho usporiadania, štýlu života a výkladu sveta v západných európskych krajinách a v Severnej Amerike od počiatku novoveku. Charakteristické črty dal modernej spoločnosti rozvoj priemyselnej revolúcie a sociálne procesy, ktoré ju sprevádzali, Významnú úlohu mala centralizácia moci a vznik národných štátov. Je tu rýchly rozvoj deľby práce, miest, transportu a komunikácie. Pôvodné delenie spoločnosti na stavy nahrádza triedna štruktúra spoločnosti. Zvyšuje sa sociálna mobilita a šance zmeny sociálneho statusu, ktoré už nie sú viazané na vrodený status. Ekonomické ťažisko sa presúva z poľnohospodárskej výroby do priemyslu. V interpretácii sveta začína zohrávať stále výraznejšiu úlohu vedecký, hlavne prírodovedecký obraz sveta, ktorý sa vzťahuje aj na chápanie spoločnosti a to podnietilo vznik vedeckej sociológie, ktorá sa takto priamo viaže k modernej spoločnosti.
Industriálna spoločnosť
Pojem zahŕňa formy spoločenskej organizácie, ktoré sú bežné v krajinách s vyvinutou priemyselnou výrobou. Ekonomický život a s ním spojená úroveň priemyselnej výroby má v spoločnosti kľúčový význam. Hlavným momentom, ktorý odlišuje Priemyselnú spoločnosť od historicky predchádzajúcich typov je racionálna deľba práce. Jej pôsobením sa mení aj charakter spoločenských vzťahov (typ väzby) z neformálnej – organickej, na formálnu – mechanickú: Narastá tu význam takej sociálnej roly ako je pracovná rola, ktorá sa stáva prostriedkom spoločenského vzostupu, t.j. sociálnej mobility. V interpretácii sveta má kľúčový význam predstava, že prírodný a spoločenský svet môže človek meniť cieľavedomou racionálnou činnosťou. Predpokladajú sa tu aj postupy racionálnej kontroly činnosti ľudí.
Inštitucionálna štruktúra
Inštitucionálna štruktúra
Predstavuje v spoločnosti konštitúciu, resp. sústavu pravidiel, ktoré upravujú sociálnu štruktúru. Je to základná ústava spoločnosti, na základe ktorej sa v spoločnosti utvárajú všetky podstatné normy, pravidlá, alebo soc. roly, t.j. pravidlá, podľa ktorých je organizované konanie ľudí. Nemusia to byť len verbalizované pravidlá ale aj neverbalizované.
Základné delenie:
a) sociálna diferenciácia – vykonávanie soc. rolí
b) sociálna nerovnosť – rozdelenie členov spoločnosti podľa majetku
Inštitucionálna štruktúra predstavuje návody, vzory a sociálna štruktúra predstavuje ich konkrétnu realizáciu.
Superštruktúra (meta-štruktúra)
Predstavuje najvyššiu rovinu. Sústava hodnôt, ktoré integrujú celú spoločnosť; hodnoty zabezpečujúce legitimitu inštitucionálnej štruktúry, na ktoré sa ľudia orientujú vo svojom konaní. Úzky počet princípov, hodnôt časovo presahujúcich spoločnosť (dedia sa ako tradičné), legitimizujú idey dávajúce pocit zmyslu noriem
Predstavuje v spoločnosti konštitúciu, resp. sústavu pravidiel, ktoré upravujú sociálnu štruktúru. Je to základná ústava spoločnosti, na základe ktorej sa v spoločnosti utvárajú všetky podstatné normy, pravidlá, alebo soc. roly, t.j. pravidlá, podľa ktorých je organizované konanie ľudí. Nemusia to byť len verbalizované pravidlá ale aj neverbalizované.
Základné delenie:
a) sociálna diferenciácia – vykonávanie soc. rolí
b) sociálna nerovnosť – rozdelenie členov spoločnosti podľa majetku
Inštitucionálna štruktúra predstavuje návody, vzory a sociálna štruktúra predstavuje ich konkrétnu realizáciu.
Superštruktúra (meta-štruktúra)
Predstavuje najvyššiu rovinu. Sústava hodnôt, ktoré integrujú celú spoločnosť; hodnoty zabezpečujúce legitimitu inštitucionálnej štruktúry, na ktoré sa ľudia orientujú vo svojom konaní. Úzky počet princípov, hodnôt časovo presahujúcich spoločnosť (dedia sa ako tradičné), legitimizujú idey dávajúce pocit zmyslu noriem
SOCIÁLNA ŠTRUKTÚRA SPOLOČNOSTI
6. SOCIÁLNA ŠTRUKTÚRA SPOLOČNOSTI
6.1. Sociálny status a sociálna stratifikácia (Weber, Bordieu)
Sociálna rola a sociálny status sú úzko prepojené pojmy.
Sociálna rola je také konanie indivídua, ktoré sa od neho očakáva na základe statusu (pozície), ktorú v sociálnej štruktúre spoločnosti zastáva. Sociálna rola je dynamickou stránkou sociálneho statusu. Sociálny status je statickou stránkou sociálnej roly.
Sociálny status je:
a) získaný – taký, ktorý získame v priebehu socializácie a individualizácie
b) vrodený – či som muž alebo žena (mužská a ženská rola sa odlišuje)
c) vnútený – vojak, väzeň
To akú pozíciu v spoločnosti zastávame závisí od viacerých činiteľov. Pôvodne sa zdôrazňoval ekonomický faktor (Marx), potom mocenský faktor (Mosca, Pareto) a neskôr kultúrny faktor (Simmel, Weber), t.j. životný štýl, ktorý určuje príslušnosť k istému stavu. Do kultúrneho faktoru patrí prestíž, charizma a autorita. Autorita môže vyzdvihovať človeka na spoločenskú pozíciu (napr. autorita cirkevného celibátá). Prestíž môžeme získať vysokým vzdelaním alebo nadaním. Charizma bol pôvodne náboženský pojem ale Weber mu dal sociologický význam. Podľa Webera sociálnu zmenu môže vyvolať osobnosť, ktorá má dar charizmy. Takáto osobnosť môže spôsobiť kolaps spoločnosti (Hitler) alebo môže dať do pohybu náboženské hnutie (Ježiš). Medzi týmito faktormi (ekonomickým, mocenským, kultúrnym) existuje magnetizmus, t.j. ten, kto má vysoký ekonomický faktor, môže si zabezpečiť politickú moc aj spoločenskú prestíž. Tieto faktory sú rozhodujúce pre pochopenie sociálnej stratifikácie spoločnosti.
Bordieu vypracoval stratifikačnú teóriu, ktorá stavia na 4 kapitáloch, ktorými môže jednotlivec disponovať:
1. Ekonomický – stabilný príjem, majetok rodiny, finančné prostriedky, ktorými jednotlivec alebo jeho rodina voľne disponuje
2. Politický – suma osobnostných charakteristík, kontaktov, vzdelania, ktorými si môžeme získať alebo udržať miesto v politických elitách
3. Sociálny – suma známostí (protekcií), pomocou ktorých indivíduum zvyšuje svoje šance vstúpiť do mocenských elít, alebo si udržať vyššie pozície
4. Kultúrny – suma znalostí, ktoré danému jednotlivcovi umožnia dosiahnuť určitý status v danej spoločnosti. Súvisí so vzdelaním, ale aj s kultúrnym kapitálom, ktorý dosiahla jeho rodina
6.2. Sociálna mobilita
Pojem, ktorý vyjadruje možnosť jednotlivcov alebo celých sociálnych skupín meniť svoj sociálny status v rámci daného sociálneho systému. Rozlišujeme:
- horizontálnu mobilitu – teda pohyb, resp. presuny v sociálnom priestore alebo zmenu profesie bez zmeny sociálneho postavenia
- vertikálnu mobilitu – znamená vzostup hore alebo zostup dole v stratifikačnej hierarchii danej spoločnosti. Vysoká miera vertikálnej mobility poukazuje na otvorenú spoločnosť, ktorá otvára jednotlivcom šance meniť svoju sociálnu pozíciu. Vo všeobecnosti však platí, že najnižšia miera sociálnej mobility je u príslušníkov elity a u najnižšie stojacich, okrajových skupín.
6.1. Sociálny status a sociálna stratifikácia (Weber, Bordieu)
Sociálna rola a sociálny status sú úzko prepojené pojmy.
Sociálna rola je také konanie indivídua, ktoré sa od neho očakáva na základe statusu (pozície), ktorú v sociálnej štruktúre spoločnosti zastáva. Sociálna rola je dynamickou stránkou sociálneho statusu. Sociálny status je statickou stránkou sociálnej roly.
Sociálny status je:
a) získaný – taký, ktorý získame v priebehu socializácie a individualizácie
b) vrodený – či som muž alebo žena (mužská a ženská rola sa odlišuje)
c) vnútený – vojak, väzeň
To akú pozíciu v spoločnosti zastávame závisí od viacerých činiteľov. Pôvodne sa zdôrazňoval ekonomický faktor (Marx), potom mocenský faktor (Mosca, Pareto) a neskôr kultúrny faktor (Simmel, Weber), t.j. životný štýl, ktorý určuje príslušnosť k istému stavu. Do kultúrneho faktoru patrí prestíž, charizma a autorita. Autorita môže vyzdvihovať človeka na spoločenskú pozíciu (napr. autorita cirkevného celibátá). Prestíž môžeme získať vysokým vzdelaním alebo nadaním. Charizma bol pôvodne náboženský pojem ale Weber mu dal sociologický význam. Podľa Webera sociálnu zmenu môže vyvolať osobnosť, ktorá má dar charizmy. Takáto osobnosť môže spôsobiť kolaps spoločnosti (Hitler) alebo môže dať do pohybu náboženské hnutie (Ježiš). Medzi týmito faktormi (ekonomickým, mocenským, kultúrnym) existuje magnetizmus, t.j. ten, kto má vysoký ekonomický faktor, môže si zabezpečiť politickú moc aj spoločenskú prestíž. Tieto faktory sú rozhodujúce pre pochopenie sociálnej stratifikácie spoločnosti.
Bordieu vypracoval stratifikačnú teóriu, ktorá stavia na 4 kapitáloch, ktorými môže jednotlivec disponovať:
1. Ekonomický – stabilný príjem, majetok rodiny, finančné prostriedky, ktorými jednotlivec alebo jeho rodina voľne disponuje
2. Politický – suma osobnostných charakteristík, kontaktov, vzdelania, ktorými si môžeme získať alebo udržať miesto v politických elitách
3. Sociálny – suma známostí (protekcií), pomocou ktorých indivíduum zvyšuje svoje šance vstúpiť do mocenských elít, alebo si udržať vyššie pozície
4. Kultúrny – suma znalostí, ktoré danému jednotlivcovi umožnia dosiahnuť určitý status v danej spoločnosti. Súvisí so vzdelaním, ale aj s kultúrnym kapitálom, ktorý dosiahla jeho rodina
6.2. Sociálna mobilita
Pojem, ktorý vyjadruje možnosť jednotlivcov alebo celých sociálnych skupín meniť svoj sociálny status v rámci daného sociálneho systému. Rozlišujeme:
- horizontálnu mobilitu – teda pohyb, resp. presuny v sociálnom priestore alebo zmenu profesie bez zmeny sociálneho postavenia
- vertikálnu mobilitu – znamená vzostup hore alebo zostup dole v stratifikačnej hierarchii danej spoločnosti. Vysoká miera vertikálnej mobility poukazuje na otvorenú spoločnosť, ktorá otvára jednotlivcom šance meniť svoju sociálnu pozíciu. Vo všeobecnosti však platí, že najnižšia miera sociálnej mobility je u príslušníkov elity a u najnižšie stojacich, okrajových skupín.
Legitimizácia a integrácia
Legitimizácia a integrácia
Pri chápaní týchto 2 mechanizmov spoločenského života treba vychádzať z inštitucionalizácie a v nej fixovania hodnôt. Legitimizácia tieto hodnoty druhotne fixuje tým, že vytvára zdôvodnenie významu kôli jeho prijatiu a uznaniu celou spoločnosťou – je to predpoklad integrácie. Je nevyhnutné, aby legitimizácia korešpondovala so záujmami jednotlivcov, lebo iba vtedy sa jednotlivci chcú integrovať do spoločnosti ako celku. Legitimizácia je nevyhnutnou súčasťou výchovy. Stáva sa aktuálna pri rozpade sociálnej reality.
Úrovne legitimizácie:
1. Jazykové podanie – najnižšia úroveň
2. Legendy, schémy
3. Interpretácie
4. Teória
5. Symbolické univerzá – najvyššia úroveň
Čím je vyššia úroveň legitimizácie, tým väčší je integračný efekt. Univerzá integrujú psychické sily človeka v ituáciách ohrozenia a pomáhajú vyrovnať sa s nimi, dávajú poriadok a normy bežnému životu, regulujú ho, pri vykoľajení vrátia človeka späť do zabehaných koľají. Symbolické univerzá integrujú aj tým, že vyrovnávajú a včleňujú protirečenia bežného života do vyššieho celku, ako napr. ideály.
Pri chápaní týchto 2 mechanizmov spoločenského života treba vychádzať z inštitucionalizácie a v nej fixovania hodnôt. Legitimizácia tieto hodnoty druhotne fixuje tým, že vytvára zdôvodnenie významu kôli jeho prijatiu a uznaniu celou spoločnosťou – je to predpoklad integrácie. Je nevyhnutné, aby legitimizácia korešpondovala so záujmami jednotlivcov, lebo iba vtedy sa jednotlivci chcú integrovať do spoločnosti ako celku. Legitimizácia je nevyhnutnou súčasťou výchovy. Stáva sa aktuálna pri rozpade sociálnej reality.
Úrovne legitimizácie:
1. Jazykové podanie – najnižšia úroveň
2. Legendy, schémy
3. Interpretácie
4. Teória
5. Symbolické univerzá – najvyššia úroveň
Čím je vyššia úroveň legitimizácie, tým väčší je integračný efekt. Univerzá integrujú psychické sily človeka v ituáciách ohrozenia a pomáhajú vyrovnať sa s nimi, dávajú poriadok a normy bežnému životu, regulujú ho, pri vykoľajení vrátia človeka späť do zabehaných koľají. Symbolické univerzá integrujú aj tým, že vyrovnávajú a včleňujú protirečenia bežného života do vyššieho celku, ako napr. ideály.
ŠTRUKTÚRA SPOLOČNOSTI
5. ŠTRUKTÚRA SPOLOČNOSTI
5. 1. Demografická štruktúra spoločnosti
Sociologocká demografická štruktúra študuje predovšetkým spoločenské aspekty vývoja a zmien populácie, ale tie sú vždy spojené s prírodnou stránkou reprodukcie. Demografickými udalosťami sú narodenie, úmrtie, ale aj sobáš, rozvod, ovdovenie, nemoc, potratovosť atď. Demografia hľadá na jednej strane všeobecné pravidelnosti a zákonitosti demografickej reprodukcie, na druhej strane aj špecifické prejavy konkrétnych populácií. Na základe použitia niektorej demografickej udalosti, ktorá sa javí ako absolútny príznak, je možné rekonštruovať demografickú štruktúru spoločnosti. Demografická štruktúra tej-ktorej spoločnosti je základnou súčasťou jej sociálnej štruktúry. Konkrétne sa pod pojmom demografická štruktúra rozumie podiel, proporcionalita mužov a žien a jednotlivých, rôznym spôsobom vymedzených skupín v danej populácii. V sociológii sa demografická štruktúra bežne popisuje pomocou všetkých znakov, ktoré sa nejakým spôsobom vzťahujú k reprodukcii obyvateľstva.
5. 2. Štruktúrne roviny spoločnosti
Podľa Marxa má rozhodujúcu úlohu v živote spoločnosti materiálna základňa (tvorí ju samotný proces výroby a vzťahy ľudí, ktorí do tohoto procesu vstupujú). Do materiálnej základne patrí aj ľudský kapitál. Materiálna základňa je nadstavbou ideológie, teórie, noriem. Materiálny život zohráva determinujúcu úlohu v spoločnosti (infra → super).
Podľa Webera rozhodujúcu úlohu v živote spoločnosti zohrávajú idey a hodnoty. Isté idey, ktoré sa nasledujú, môžu ovplyvniť formovanie materiálneho života spoločnosti.
(super → infra).
Infraštruktúra
Materiálna základňa – súhrn materiálnych podmienok spoločnosti, ktoré slúžia na biologickú reprodukciu aj produkciu prostriedkov pre zabezpečenie potrieb každodenného života ľudí (pôda, kapitál, doprava, prostriedky na zabezpečenie vzdelania, ekonomické podmienky, ale aj ľudský kapitál) – sú to materiálne faktory (podľa Marxa najdôležitejšie).
5. 1. Demografická štruktúra spoločnosti
Sociologocká demografická štruktúra študuje predovšetkým spoločenské aspekty vývoja a zmien populácie, ale tie sú vždy spojené s prírodnou stránkou reprodukcie. Demografickými udalosťami sú narodenie, úmrtie, ale aj sobáš, rozvod, ovdovenie, nemoc, potratovosť atď. Demografia hľadá na jednej strane všeobecné pravidelnosti a zákonitosti demografickej reprodukcie, na druhej strane aj špecifické prejavy konkrétnych populácií. Na základe použitia niektorej demografickej udalosti, ktorá sa javí ako absolútny príznak, je možné rekonštruovať demografickú štruktúru spoločnosti. Demografická štruktúra tej-ktorej spoločnosti je základnou súčasťou jej sociálnej štruktúry. Konkrétne sa pod pojmom demografická štruktúra rozumie podiel, proporcionalita mužov a žien a jednotlivých, rôznym spôsobom vymedzených skupín v danej populácii. V sociológii sa demografická štruktúra bežne popisuje pomocou všetkých znakov, ktoré sa nejakým spôsobom vzťahujú k reprodukcii obyvateľstva.
5. 2. Štruktúrne roviny spoločnosti
Podľa Marxa má rozhodujúcu úlohu v živote spoločnosti materiálna základňa (tvorí ju samotný proces výroby a vzťahy ľudí, ktorí do tohoto procesu vstupujú). Do materiálnej základne patrí aj ľudský kapitál. Materiálna základňa je nadstavbou ideológie, teórie, noriem. Materiálny život zohráva determinujúcu úlohu v spoločnosti (infra → super).
Podľa Webera rozhodujúcu úlohu v živote spoločnosti zohrávajú idey a hodnoty. Isté idey, ktoré sa nasledujú, môžu ovplyvniť formovanie materiálneho života spoločnosti.
(super → infra).
Infraštruktúra
Materiálna základňa – súhrn materiálnych podmienok spoločnosti, ktoré slúžia na biologickú reprodukciu aj produkciu prostriedkov pre zabezpečenie potrieb každodenného života ľudí (pôda, kapitál, doprava, prostriedky na zabezpečenie vzdelania, ekonomické podmienky, ale aj ľudský kapitál) – sú to materiálne faktory (podľa Marxa najdôležitejšie).
Přihlásit se k odběru:
Příspěvky (Atom)