Disperzia priestoru a času je príznačná pre to obdobie modernej spoločnosti, ktoré je prechodnou fázou k postmoderne, resp. sa označuje ako neskorá moderna. Vrchol rozvoja moderny sa spája s pocitom, že medzi vedou a technikou sú rozdiely, že tieto na jednej strane poskytujú riešenia každodenných problémov a na druhej strane predstavujú nové riziká. Táto skepsa sa stáva súčasťou modernej reflexivity.
Proces globalizácie v podmienkach vysoko rozvinutej modernej spoločnosti sprevádzajú zmeny v privátnej sfére individuálneho života, ktoré sa označujú ako transformácia identity. Prvýkrát v dejinách sa ustanovuje vzťah „Ja“ a „spoločnosť“ v abstraktnom rámci v globálnej spoločnosti. V modernej spoločnosti sa mení status „Ja“ – ľudská identita sa stáva reflexívnym projektom, indivíduum cieľavedome kreuje seba. Sebarealizácia je rovnováha, ktorú sa snaží dosiahnuť medzi šancami a rizikami. Už proces socializácie má zvláštnosť v tom, že ho v mnohom riadia experti (pediatri, pedagógovia, psychoterapeuti) a že ho sprevádza permanentná reflexia.
Významným znakom modernej spoločnosti je jej kultúra – antimeštianska, masová, konzumná, hedonistická, narcistická. Celkove dochádza k estetizácii života, nivelizuje sa rozdiel medzi umením a životom, všetko, čo je dovolené v umení, je dovolené aj v živote. „Happening“, ulica, scéna už nie sú určené umeniu ale životu.
Uvedené tendencie sa radikalizujú prechodom k postmoderne.
Žádné komentáře:
Okomentovat