Zlyhanie vedenia a úloha ideológie

Zlyhanie vedenia a úloha ideológie
Nie všetky témy (ciele) voliča zaujímajú, skoro nikto nemá zhodné ciele s druhým. A títo voliči musia zosúladiť svoje preferencie s obmedzeným počtom strán a ich ponukou (počet kombinácií ponúkaných riešení k cieľom – programom, je konečný).
V dôsledku toho tu vstupuje faktor nespoľahlivosti, neistoty. Volič si musí vybrať z toho, čo sa ponúka. Jeho vedenie o všetkých témach je nedostatočné. A preto sa objavuje ideológia, ktorá plní dve hlavné funkcie:
(1) Unifikuje a usúvzťažňuje programové ciele strany (aby boli neprotirečivé).
(2) Predstavuje filozofiu vládnutia. Predpoklad, že ak volič akceptuje procedúru výkonu rôznych politík (o ktorých má dostatočné vedenie), bude „veriť“, že aj ostatné témy obsiahnuté v programe (alebo aj ideológii) budú vykonané jemu na prospech, lebo budú vykonane rovnakou formou.

Ideológia predstavuje určitý stabilný obraz strany. Program strany sa musí kvôli dynamike celého procesu nevyhnutne meniť. To vyvoláva u voličov neistotu a práve ideológia zabezpečuje „potrebný“ obraz stability (dovoľuje voličovi hľadieť na stranu ako na celok, stotožniť sa s ňou).

Dvojstranícky, multistranícky systém a stabilita demokracie
Dostredivé tendencie. Preferencie medzi ideológiami sú rozložené normálovo (v centre sa nachádza najviac voličov). Preto v dvojstraníckom systéme majú obe strany tendenciu tiahnuť do stredu škály, aby tým získali čo najviac voličov.
Ich ideológie sa stávajú vágne a nič nehovoriace, úžitok pre voliča je zhruba rovnaký. Nastupuje iracionálne rozhodovanie a striedanie sa strán pri vládnutí. Tým sa zabezpečuje stabilnejšia demokracia. Politický stred je podľa autora najdemokratickejší, a preto je dvojstranícky systém najstabilnejšou demokraciou (bez antisystémových extrémov).

Odstredivé tendencie. Multistranícky systém má na oboch extrémoch škály uvoľnené miesta a stred je už relatívne obsadený dvomi, tromi stranami. Ďalšie strany sa snažia preto obsadiť programovo to, čo zostalo a tendujú pritom k extrémom, čo vedie k nestabilite systému. Nastáva polarizácia, silná ideologizácia strán.

K nestabilite môže viesť aj samotná tvorba koalícii, ktorá je často v multistraníckom systéme nevyhnutnosťou. Koalícia je vlastne kompromis, tým nastáva určitý posun od programu (volič nebude uspokojený dostatočne). Volič teda odmietne v nasledujúcich voľbách voliť, pretože nevie, s kým tá jeho strana pôjde do koalície. To je dobrým predpokladom na víťazstvo extrémnej opozície a úpadku demokracie.