Morálka ako sociálny jav je problematická pre sociologické analýzy. Hlavný problém je, že sa nedá jednoznačne lokalizovať v nejakej jednej forme sociálnej skúsenosti, alebo činnosti, ale že morálka ako hľadisko (ako posudzovanie v kategórii dobro-zlo) alebo ako funkcia preniká v spoločnosti všade. Jedno a to isté správanie sa môže v spoločenskom kontexte javiť raz ako nemorálne a raz ako mimomorálne, t.j. všetko závisí od toho, na aký systém hodnôt sa vzťahuje.
Morálka je hodnotovo-inperatívny útvar, ktorý sa uplatňuje v regulácii správania ľudí na škále dobre-zle. Toto hodnotenie pochádza z morálnych predstáv sociálnych skupín o tom, čo je hodnotné, čo zodpovedá ich záujmom, perspektívnym cieľom. V regulácii správania sa uplatňujú sociálne hodnoty a cez ich prizmu sa doceňuje hodnotovo-normatívny morálny zmysle skutkov. Morálna regulácia je špecifická v porovnaní s inými formami sociálnej kontroly. Jej špecifickosť vyjadruje spojenie hodnoty a imperatívu – Nekradni!
Štruktúra morálky ako sociálneho javu
Tvoria ju morálne vzťahy a morálne konanie. Vzťahy a konanie predstavujú objektivovanú formu morálky (morálne vedomie je subjektívna stránka morálky)
Morálne vzťahy
- konfigurácia morálnych hodnôt udržiavaných v sociálnych vzťahoch (úcta k starším)
do morálnych vzťahov patria: systém noriem a zákazov spoločnosti a to, čo nazývame mravy.
predstavujú fixované vzory správania, ktoré sú najčastejšie zakotvené v inštitúciách a v tomto zmysle sú spoločnosti akoby objektívne dané.
sú zároveň morálne línie vzťahov v rámci soc. štruktúry (utvárajú sa podľa inštitucionálnych vzorov).
sú vzťahy indivídua a spoločnosti
sú to sociálne hodnotné vzťahy ľudí (solidarita)
sú to aj kanály morálnej komunikácie a translácie odovzdávania morálnej skúsenosti.
Žádné komentáře:
Okomentovat