E.H. Erickson
– prienik psychoanalytických konceptov do teórie socializácie. Zámerom jeho snaženia nájsť spojenie medzi indivíduom a spoločnosťou a prekonať ich protirečenia.
Fázu detstva interpretuje na báze inštinktov , ale túto teóriu rozvíja ďalej, obohacuje ju o sociokultúrny proces učenia + v teórii zahŕňa aj vek dospelosti – prekonáva tým psychoanalytickú redukciu na ranné detstvo. Ústredným pojmom jeho teórie: identita, kríza identity.
identita = sebareflektujúci výkon subjektu, ktorý je zameraný na syntézu „ja“, t.j. vlastná osoba je považovaná za istú jednotu, schopnú konať, pričom vlastné intencie sú zamerané na to, aby aj iní túto jednotu a kontinuitu rozoznali. Je to vzťah jednotlivca k sebe samému, trvalé bytie sebou samým.
veľký význam skúseností z ranného detstva z hľadiska identity. Skúsenosti z detstva, ktorých súčasťou je identifikácia s dospelými, sú však len prípravou pre tvorbu vlastnej identity → sociabilizácia = predfáza procesu socializácie, vytváranie sociálnej dôvery vo svet, družnosti, participácie. Naozajstnú identitu tzv. identitu vlastného „ja“ charakterizuje až nárast zrelosti osobnosti, lebo „..indivíduum musí na konci adolescencie z obsahu svojich zážitkov z detstva ubrať, aby bolo vyzbrojené pre úlohy života dospelého (človeka)“ (ERIKSON) . Pri všetkej kontinuite a jednote subjektu je vystavená jeho identita neustálej zmene, v dôsledku stále nových subjektívnych skúseností a dynamických skutočností ktorých je subjekt, rast osobnosti preto v systematickom vzťahu s konfliktmi a krízami.
kríza identity : sám pojem neznamená katastrofu, ale skôr normálny stav, keďže ide o nevyhnutné obraty a zmeny v subjektívnom vývine = rozhodujúce momenty kedy sa vývoj začne uberať jedným, alebo druhým smerom.
Konštruuje životný cyklus – 8 fáz (narodenie - smrť), v priebehu dochádza systematicky k vývojovým krízam. Každá fáza – vrchol – kríza – prekonanie konca. Detstvo končí vybudovaním dobrých vzťahov k svetu. Vstup do obdobia puberty, po určitom čase sklz do adolescentnej krízy = protirečenie identity voči difúzii identity, spochybňovanie všetkých životných skúseností. Jednotlivec postavený pred úlohu zrekonštruovať a integrovať v detstve nadobudnuté ja–hodnoty. Integrácia sa uskutočňuje vo forme ja–identity a znamená viac než sumu identifikácií z detstva. ne musí sa vždy podariť, sprevádzaná mnohými nebezpečiami (difúzia identity..), obavami (zvládnutie nových nárokov..). Jedna z ciest nepodarenej rekonštrukcie vedie ku kriminalite, vzdoru, iná k úniku, k návratu k hodnotám z detstva, ale aj k ideologickej totalite.
Žádné komentáře:
Okomentovat