Durkheim celkove pokladá spoločnosť za cieľ akejkoľvek morálnej aktivity. Jeho chápanie spoločnosti má však dva nevyhnutné atribúty:
1. spoločenské (kolektívne) vedomie presahuje každé individuálne vedomie a zároveň mu je imanentné– spoločnosť je súhrnom najvyšších hodnôt. Čím pokročilejšia je civilizácia a dejiny, tým viac spoločnosť presahuje vedomie jednotlivcov, tým viac jednotlivci vnímajú spoločnosť ako niečo, čo ich presahuje, čo je voči ním transcendentné. Spoločnosť však človek má ako čosi imanentné, stotožňuje sa s ňou. „Presahuje nás, ale súčasne je nám vnútorne vlastná, pretože môže existovať len v nás a vďaka nám“
2. spoločnosť je nositeľom autority a želateľných hodnôt (dobra) – spoločnosť je morálnou autoritou. Vďaka nej sa podrobujeme tlaku pravidiel a príkazov. Každé morálne pravidlo je podľa Durkheima výsledkom pôsobenia spoločenských faktorov. Všetky systémy morálky sú funkciou sociálnej organizácie ľudí. Zmena v spoločnosti vyvoláva aj zmenu morálky, lebo spoločnosť si vytvára taký morálny systém, aký potrebuje pre svoje zachovanie
Predmetom a analytickou jednotkou sociológie morálky je morálny fakt. Morálny fakt je druhom sociálneho faktu a viažu sa na jeho výskum rovnaké pravidlá ako na sociálny fakt: sociálne fakty sa majú interpretovať ako veci, t.j. má sa uznať objektívnosť sociálneho faktu. Požaduje sa tiež bezpredsudkový prístup v procese skúmania sociálneho faktu. Keďže MF sú obmenou SF, je potrebné pri ich výskume rešpektovať všeobecné pravidlá sociologickej metódy a uplatňovať sociologické postupy pozorovania analýzy a porovnávania.
Postavenie sociológie morálky v Durkheimovej koncepcii je dané významom funkcií morálky v spoločnosti. Jeho interpretácia SF ako MF má nasledujúce aspekty:
- uznanie sociálnej determinácie obsahu morálky (hodnôt a noriem)
- uznanie sociálnej povahy morálky, pretože morálne konanie je vždy na niekoho orientované (na societu). Morálka je aktom solidarity v spoločnosti. Potreba solidarity, teda organického typu sociálnej väzby konštituuje morálku.
- morálka je funkciou spoločnosti, ktorá sa historicky mení.
Význam Durkheima je tu v tom, že ukázal predmet a sociologickú metódu výskumu morálky. Preceňoval však spoločenskú determináciu morálky a tento postoj sa nazýva sociologiczmus, t.j. metodologické presvedčenie, že sociologicky je možné komplexne vysvetliť existenciu morálnych faktov. Ukázal možnosti sociologického prístupu k morálke a obmedzenosť psychologizmu pri skúmaní morálky. Kriticky sa staval k normatívnej etike, ako aj k psychologicky a subjektívne zdôvodňovanej etike. Sám nepraktizoval empirický sociologický výskum morálky ale využíval etnologické, religiologické, historické, antropologické a štatistické fakty.
Žádné komentáře:
Okomentovat