Podľa faktora, ktorý sociálne konanie určuje ho Weber člení na

Podľa faktora, ktorý sociálne konanie určuje ho Weber člení na:
1. účelovo-racionálne (orientované na prostriedky) – je to zmysluplné konanie, pretože smeruje k súladu prostriedkov a cieľov
2. hodnotovo-racionálne (orientované na etické, estetické, náboženské hodnoty) – je to zmysluplné konanie, pretože je vedené hodnotou osebe, je teda orientované na hodnotu ako cieľ bez ohľadu na vhodnosť prostriedkov a tým môže byť aj iracionálne
3. afektívno-emocionálne – pri afektívnom konaní orientáciu na zmysel nahrádza afektívna reakcia
4. tradičné – pod vplyvom určitých návykov a tradícií – tradičné konanie môže byť na hranici sociálneho konania, pretože niekedy pripomína reaktívne napodobňovanie
Podľa toho, či prevažuje účelovo-racionálne, alebo hodnotovo-racionálne konanie, sa môže rozvíjať buď pragmatická morálka (prevláda 1. typ), ktorá je orientovaná na účelovosť prostriedkov, alebo fundamentalistická morálka (prevláda 2. typ konania), ktorá je orientovaná na hodnotu cieľov.
V morálnom konaní Weber rozlišuje zvyk a mrav. Zvyk pokladá za pravidelné konanie založené na zácviku. Mrav spočíva na internalizácii (osvojovanie si kultúry), na dlhej zažitosti istej formy konania. Mrav je sociálno-historický jav, je teda prechodným javom, avšak zodpovedá subjektívnym záujmom. Postupne sa mrav môže vyvinúť na konvenciu alebo normu. Weber predpokladá, že silnejšie ako mrav je účelovo-racionálne konanie, pretože sa dá lepšie predvídať. Prevyšuje dokonca aj normu alebo pravidlo, pretože ho vedie racionálne vykalkulovaný účel. Na normy sa viaže hodnotovo-racionálne konanie. Mrav je stabilný tým, že konanie, ktoré by ho obchádzalo by narazilo na určité sankcie.
Weber sa zaoberal aj otázkou platnosti a legitimity sociálneho (morálneho, právneho, náboženského) poriadku. Dôvody rešpektovania platnosti môžu podľa neho byť účelovo-racionálnej alebo hodnotovo-racionálnej povahy. Poriadok, ktorý by stál na prvom type sociálneho konania, môže byť labilnejší, než je poriadok udržiavaný silou mravu, t.j. hodnotovo-racionálne, z vnútorného presvedčenia. Z toho vyplýva, že legitimita nejakého poriadku môže byť garantovaná:
1. vnútornými faktormi
a) afektívne, citovou odovzdanosťou
b) hodnotovo-racionálne, vierou v absolútnu platnosť nejakých konečných hodnôt
c) nábožensky
2. očakávaním vonkajších dôsledkov