Aktéri: strany, vláda a občania
Mnohé vlastnosti aktérov už boli spomenuté predtým, teraz sa zameriame hlavne na vzájomné vzťahy aktérov.
Downsov prístup vysvetľuje hlavne konanie jednotlivých aktérov v politickom procese. Aktéri sú hnaní túžbou uspokojiť svoje potreby, pričom sú presvedčení (vedia) o tom, že je to možné cez politický systém.
Politická súťaž prebieha permanentne, medzi volebnými obdobiami. Voľby iba určia (hlasovaním voličov), kto bude sedieť vo vláde, ktorá strana. Voľby sú teda hra s nulovým súčtom (bližšie pozri Sartori, 1993: 237 -239) . Vláda je vytvorená hlasovaním väčšiny.
Kvôli už predtým spomínanej nestálosti a vzájomnej rovnosti určitých alternatív nie je možné udržať stálu väčšinu (dočasnosť nulového súčtu – víťazi a porazení sa môžu vymeniť).
Politické strany agregujú záujmy jednotlivých občanov a svojou ponukou sa snažia uspokojiť väčšinu. Opozícia teda neustále ponúka alternatívne riešenia k establišmentu. Agreguje tým záujmy neuspokojených minorít, ktoré sú presvedčené o tom, že sa môžu stať väčšinou (inak by ich ďalšia účasť vo voľbách bola iracionálna).
Volič volí tú stranu, o ktorej je presvedčený, že mu zabezpečí najväčší zisk (úžitok). Strana chce zase maximalizovať zisk z volieb (byť vo vláde), a preto sa snaží svojím konaním uspokojiť čo najviac voličov. Alebo skôr presvedčiť ich o tom, že ich uspokojila – vláda - alebo ich v budúcnosti uspokojí - opozícia. Politiky a programy strán sú teda vedľajším produktom strán pri napĺňaní túžby jej členov byť vo funkcii (alebo cez funkciu dosiahnuť iný cieľ, napr. ekonomické zabezpečenie, prestíž, atď).
Celý tento proces dopytu (občania) a ponuky (politici - strany) je dynamický: predpokladá sa, že po uspokojení (alebo aj bez neho) sa objavujú stále nové túžby. Túžba č.2 sa po uspokojení túžby č.1 posunie na prvé miesto v poradí, atď. Strana preto ponukou svojich riešení (program, riešenie tém, ...) nemôže uspokojiť navždy všetkých . Nastáva hra s nulovým súčtom – uspokojenie jedného znamená neupokojenie druhého. To využíva opozícia.
Opozícia sa snaží obsadiť na politickej ľavo-pravej škále vládou uvoľnené miesto . Teda politiky nie sú pre politikov a politické strany systémom nejakých presvedčení a vier toho, čo je pre spoločnosť lepšie. Nejde tu o blaho spoločnosti, ale blaho maxima potrebného na zvolenie do vlády.
Voliči po racionálnom zhodnotení vstupov a výstupov zistia, kto im zabezpečí úžitok. Volia teda túto stranu. Odhliada sa tu od iracionálnych faktorov ako je charizmatický vodca, atď. Volič chce svoju stranu vo vláde, lebo „vie“, že iba tam a iba ona mu môže naplniť túžby (vec sa komplikuje v multistraníckom systéme - tvorba koalícií).
Ľudí, ktorí „vstupujú“ do volebného procesu rozdeľuje na indiferentných (tí voľbu neovplyvnia) a tých, ktorí majú skutočný vplyv na selekciu vlády. Indiferentní sú:
a) lojálni voliči – tí voľby neovplyvňujú, pretože názor nemenia a
b) nevoliči – nemajú úžitok zo žiadnej strany.
Pre strany je teda „významná“ skupina slabo informovaných voličov (nevediacich) – na tých je zameraný apel strán.
Žádné komentáře:
Okomentovat