Marxistická sociológia morálky

2.4 Marxistická sociológia morálky
Marxistická etika a sociológia pokladajú morálku za sociálno-historický jav a fakt kultúry. Morálka je súčasťou ideologickej (duchovnej) nadstavby spoločnosti. Jej spoločenská determinácia nie je jednostranná a úplná. Marxizmus zdôrazňuje triednu podmienenosť obsahu morálky. Morálne hodnoty a normy vyjadrujú triedne záujmy. V tomto zmysle ani dobro a zlo nie sú relatívne. Ich chápanie je čiastočne podmienené triedne, hlavne však spoločensko-historicky. Triedne aspekty morálky znamenajú jej partikulárnoť. Avšak marxizmus uznáva ja univerzálne prvky v morálke. Viaže sa na hodnotu ľudskosti, na humanizmus.
Morálka ako súčasť spoločenského vedomia môže byť predmetom sociológie morálky. V marxistickej sociológii sa skúmali predovšetkým skupinové a celospoločenské prejavy morálky a vzťah morálky a práce. Keďže marxistická sociológia súvisí s historickým materializmom a filozofiou dejín, pozornosť sa venovala perspektíve „komunistickej morálky“. V tomto smere sociologické výskumy boli podriadené snahe o normatívny prístup k morálke. Deklarovaným cieľom bolo všestranné formovanie osobnosti podľa ideálov, hodnôt a noriem marxistickej normatívnej etiky. Väčšinou nešlo o vedecké ale o ideologické ciele. Výsledky sa dosiahli vďaka metodologickému sklonu k vedeckému objektivizmu a empirickým výskumom, Hodnoty, ktoré sa obhajovali mali často všeľudský ráz. Vzhľadom na preceňovanie spoločenskej podmienenosti morálky mohla sa sociológia morálky rozvíjať v marxistickej sociológii bez formálnych alebo obsahových obmedzení. Reprezentovala totiž najprirodzenejší prístup k fenoménu morálky.