Sociálna mobilita

Sociálna mobilita
pojem vyjadrujúci možnosť jednotlivcov alebo celých sociálnych skupín meniť svoj sociálny status v rámci daného sociálneho systémy. Rozlišujeme horizonálnu mobilitu, teda pohyb, resp. presuny v sociálnom priestore alebo zmenu profesie bez zmeny sociálneho postavenia, a tiež vertikálnu mobilitu, ktorá znamená vzostup hore alebo zostup dole v stratifikačnej hierarchii danej spoločnosti. Vysoká miera vertikálnej mobility poukazuje na otvorenú spoločnosť, ktorá otvára jednotlivcom šance meniť svoju sociálnu pozíciu. Vo všeobecnosti však platí, že najnižšia miera sociálnejmobility býva zistená na obidvoch krajných póloch spoločnosti: na jednej strane u príslušníkov sociálnej elity, na druhej strane u najnižšie stojacích, okrajových skupín. Sociológiu zaujíma aj to, akými kanálmi v danej spoločnosti sa sociálna mobilita uskutočňuje, t.j. aké správanie umožňuje jednotlivcovi alebo skupine spoločenský vzostup. V modernej spoločnosti sa v tomto zmysle najviac uplatňuje vzdelanie. Od konca 80-tych rokov sociológovia konštatujú, že v istých profesionálnych skupinách ani vzdelanie spoľahlivo nezaručuje sociálny vzostup (napr. výskumy trhu práce a nezamestnantosti).

Sociálna skupina
v širokom význame akékoľvek ľudské zoskupenie, v ktorom aktuálne alebo potencionálne prebieha sociálna interakcia. Empirický zakotvený je tento pojem už u F. Le Playa, ktorý skúmal rodinu a videl v nej v miniatúrnej podbe všetky základné rysy spoločnosti, dokonca ju pokladal za elemantárnu a výstavbovú spoločenskú jednotku. Dnes sociológovia poznajú rozvetvenú typológiu sociálnych skupín. Avšak vlastný zmysel pojmu sociálna skupina je potrebné vymedziť kôli jej odlíšeniu od davu, organizácie a pod. Pojem sociálna skupina precízoval G.C. Homans v práci „Ľudská skupina“ v r. 1950. Ide o skupiny odlišné od agregátov (t.j. hlavne priestorovo spojených zoskupení). Ich základným znakom je priama interakcia, alebo aspoň jej potencionálna možnosť. K ďalším znakom patrí komuníkácia, prítomosť stabilného sociálneho vzťahu, spoločná činnosť, ktorá mimoriadne stabilizuje skupinu, spoločný cieľ (nemusí byť pragmatický, ľudia sa združujú aj ako priatelia, súverci a pod. ), diferenciácia rolí a pozícií (deľba práce, t.j. vertikálna diferenciácia), prítomnosť hodnotovo-normatívneho systému, prítomnosť systému sankcií, resp. sociálnej kontroly, vedomie príslušnosti k skupine (cit „my“), vedomie skupinovej odlišnsoti od iných skupín. (Výber kritérií podľa M.Petruska).