Morálka ako sociálny fakt (E. Durkheim)

1.3. Morálka ako sociálny fakt (E. Durkheim) – aj k druhej téme
Sociológiu morálky (spolu so sociológiou práva, náboženstva, hospodárstva a umenia) pokladal za súčasť „fyziológie spoločnosti“. Venoval sa jej rôznym aspektom a to vo všetkých svojich najvýznamnejších prácach: Deľba spoločenskej práce, Pravidlá sociologickej metódy, Samovražda, Výchova a sociológia.
Morálka má v jeho koncepcii výnimočný sociálny status: začína tam, kde sa utvára vzťah jednotlivec – spoločnosť. Už vymedzenie človeka ako sociálnej bytosti znamená aj jeho určenie ako morálnej bytosti. Spoločnosť je pre Durkheima zdrojom, cieľom i médiom morálky. Spoločnosť sama o sebe predstavuje morálnu hodnotu. Morálka sa v spoločnosti prejavuje ako tlak, ktorý má podobu sankcií, rôznych foriem sociálnej kontroly a spoločnosťčou určovaných pravidiel morálneho konania. Zmyslom každého morálneho konania je spoločnosť, ktorá predstavuje morálnu autoritu. Človek chce žiť v spoločnosti, preto prijíma morálku (jej pravidlá a normy) ako povinnosť. Týmto pravidlám dáva morálnu fakticitu to, že sú nadané zvláštnou autoriotu, kvôli ktorej ich ľudia rešpektujú. V tom zmysle morálka obsahuje aspekt povinnosti, ale tento ju nevyčerpáva. Pre vykonanie morálneho činu je potrebné, aby obsah alebo cieľ činu predstavoval pre človeka niečo príťažlivé, žiadúce. „Žiaduce sui generis je dobro“. Avšak Durkheim nevidí zdroj a zmysel morálky v indivíduu ale v spoločnosti ako nadindividuálnej realite svojho druhu (v realite sui generis).
Výskum morálky potom musí ísť sociologickým a nie psychologickým smerom (cez psychológiu, ktorá smeruje k individuálnemu vedomiu sa nedá vysvetliť morálka). Sociológ musí skúmať morálne fakty oddelene od ich individuálnych prejavov. Morálne pravidlá majú zdroj v spoločnosti a až druhotne sú vnucované indivíduu. Indivíduum preto nie je plne slobodné ani vtedy, keď prijíma slobodné rozhodnutia. Skutočným subjektom slobodného rozhodnutia je spoločnosť. Spoločnosť vytvára morálku, ktorá zodpovedá spoločenským potrebám. Pravidlá, ktoré vytvorila, sprostredkúva indivíduám a ich dodržiavanie dostatočným spôsobom sankcionuje. Morálny ráz konania nespočíva v individuálnom úmysle ale v kolektívnej predstave. Morálka sa v spoločnosti postupne inštitucionalizuje a funguje na úrovni skupín a celej spoločnosti. Skutočným subjektom i cieľom morálky je teda spoločnosť ako realita sui generis. Jej morálna hodnota je vyššia ako morálna hodnota jej jednotlivých členov. Durkheim vidí analógiu svojho postulátu o morálnej hodnote spoločnosti s postulátom Kanta, ktorý predpokladal, že bez postulovania existencie Boha je morálka nepochopiteľná. Spoločnosť ako morálny subjekt i autorita je priestorom pre realizáciu takých faktov morálky ako je solidarita, nezištnosť, obetavosť pre iného človeka.