Metodologické základy a racionalita aktérov
Metodologický individualizmus je prístup nazerania na spoločnosť ako na súbor atomizovaných indivíduí. Sú ovládaní vlastnou vôľou a prostredie ich determinuje minimálne. Úlohu tu zohrávajú iba osobné záujmy.
Jeho uplatňovanie nie je absolútne. Autor pri politických stranách a vládach vysvetľuje ich konanie ako kolektívnu činnosť (kooperáciu) na dosiahnutie spoločného cieľa. Činy strán musia byť jednotné – kolektivity však používa ako pojmové skratky.
Týmto sa všeobecne teória racionálnej voľby (a ostatné s ňou súvisiace) zaraďujú medzi takzvané kontingenčné teórie (v protiklade ku kauzálnym - deterministickým). Konanie aktérov vysvetľujú cez rozhodovanie nich samotných na základe ich racionálneho posúdenia situácie (bližšie pozri Fay, 2002: 149 - 154), konanie nie je teda výsledkom determinácie prostredia, ale je aj dôsledkom rozhodnutia daného aktéra.
Utilitarizmus. Doktrína slastí a strastí, aktéri sa pri svojom konaní snažia uspokojovať svoje potreby. Pritom sa snažia vyhnúť strastiam. Ich cieľom je neustále uspokojovať svoje potreby.
Táto doktrína má svoje počiatky už v koncepcii, ktorú rozpracoval J. Bentham. Neskôr túto koncepciu prebrali konzervatívci a neoliberáli.
Racionalita konania. Vo význame, aký má v teórii racionálnej voľby, racionalita nie je „rozumná“ činnosť alebo činnosť ktorú nazveme inteligentnou. Je definovaná ako konanie aktéra, keď pri dosahovaní (akéhokoľvek) osobného cieľa a jeho maximalizácie sa vynaložili minimálne náklady (prostriedky).
Racionálny aktér sa chová tak, aby maximalizoval výstup [slasť z cieľa] a minimalizoval vstup [vložené prostriedky] ... (Říchová, 2000: 97).
Žádné komentáře:
Okomentovat