Historik tak hľadá pravdu, ktorá je však svojou podstatou nedávna a patrí našej dobe. Namiesto nájdenia pravdy v minulosti, pretvára minulosť do pravdy súčasnosti. Historik vychádzajúc z nejakého diskurzu, už v ňom samom má obsiahnuté pravidlá pravdivosti a niekedy pravdy samotné. Každý diskurz operuje, vytvára svoju pravdu, tá teda neleží v minulosti pri pôvodnom zdroji vecí.
Prečo však považujeme prácu tohto historika za legitímnu? Tieto pravdy sú pre nás ťažko vyvrátiteľné, pretože dlhotrvajúcim varením, historických prerozprávaní, dejín na seba naviazali silnú vieru.
Pravda sa však nachádza v diskurze, nie v histórii, každá vec je časovo jedinečná, nemôžeme hľadať jej pôvod, s veľkou pravdepodobnosťou by sme nazerali iné veci.
Teda spolu s Nietzchem F. tvrdí, že cestou genealógie sa nevydávame k jej pôvodu, ale začiatku. Je to diachrónna analýza dejín, postupných rezov štruktúry sveta.
Tu je F. jasne inšpirovaný štrukturalistickou lingvistikou Saussurea, ktorý odmieta etymologické bádania po význame slov, pre slová je určujúce ich postavenie v štruktúre vzťahov k iným slovám, prax ich používania. Význam v ponímaní analitickej filozofie sa v štrukturalizme odmieta, významom slova je jeho použitie, význam nemožno nájsť v počiatku, ale v štruktúre vzťahov. Na počiatku možno nájdeme slovo s rovnakým názvom, ale s iným použitím, v inej štruktúre usúvzťaženia.
Žádné komentáře:
Okomentovat