Kríza revolučných odborových hnutí

Kríza revolučných odborových hnutí
Francúzske odborové hnutie vychádza z revolučnej tradície. Napriek tomu že počet zamestnancov organizovaných o odboroch nedosahoval vo Francúzsku nikdy počtu odborárov vo väčšine ostatných zemí OECD, bola ich moc behom povojnovej konjunktúry pomerne výrazná. Od počiatku sedemdesiatych rokov 20. stor. však francúzske odborové hnutie prechádza krízou.
Členstvo v odboroch prechádza krízou...
Francúzske odborové hnutí má malý počet, členov (menej než 10%) zamestnancov. Úbytok členov postihuje všetky krajiny OECD, ale Francúzsko, ktoré už pred ich nástupom vykazovalo najnižšie počty členov odborov najviac. Ak porovnáme vyššie zmienených 10% s inými štátmi, zistíme, že vo Švédsku dosahuje miera účasti v odboro¬vom hnutí 82,5%, v Nemecku 32,9% a v USA 15,6 %.
Už od začiatku krízy sa musia francúzske odbory vyrovnávať i s nedostat¬kom sympatizantov. Prieskumy výsledkov volieb do troch veľkých profesných organizácií (rady zmierčich sudcov, rady podnikov a rady poisťovni) umožňuje vystopovať niektoré vývojové tendencie.
Vývojové tendencie krízy odborov.
■ silný vzostup neúčasti pri voľbách;
■ narušenie vzťahov medzi odborovými organizáciami, doprevádzané nápadným znížením významu centrálnej jednotnej odborovej centrály;
■ výrazné zvýšenie počtu kandidátov neorganizovaných v odboroch (voľby do
podnikových rad).
Všetky prevedené výskumy dokazujú, že pozícia odborového hnutia je jasne oslabená. Odbory sú obviňované predovšetkým mladšími zamestnancami z prílišnej spolitizovanosti, nedostatku flexibility a z toho, že bojujú skôr za svoje záujmy a pre efekt (aby sa pripomínala ich existencia) než zo snahy vyriešiť problémy zamestnancov.
Odmietnutie podporovať činnosť odborov vedie v prípade konfliktu k lepšej organizovanosti nečlenov odborov. Ako príklad koordinovanej akcie neodborárov môžeme uviesť protesty dovozcov ojazdených áut apod.