Rozdelenie dejín sociálnej práce

§2 Rozdelenie dejín sociálnej práce

2.1 Rozdelenie z hľadiska chronológie

Všímať si jav starostlivosti človeka o druhého človeka práve vo chvíli, keď to on naozaj potrebuje a sám si nepomôže, možno už v starých kultúrach Východu spred viac ako päťtisíc rokov. Budeme postupovať podľa obvyklej schémy – starovek, stredovek, novovek.
Prečo obdobie praveku tu nezaradzujeme? Stojí za zmienku, že v nedávnej minulosti sa šírila u nás teória o postupnom vývoji človeka zo živočíšneho druhu. „...Proces, počas ktorého sa človek vyvinul zo živočíšnej ríše ako samostatný rod Homo (s výsledným druhom Homo sapiens), nazývame hominizácia....“. Propagátori tejto myšlienky tiež tvrdia, že najstaršie civilizácie sa nachádzali v období konca 4. tisícročia pred Kr. Aby čitateľ nebol zaťažený množstvom slov, pokúsime sa vyjadriť v krátkosti ťažisko problému spojené s vývojovou teóriou. Sú vlastne dva pohľady na vznik človeka:
1. Filozoficko – teologický pohľad, slovami Tomáša Aquinského „...Pretože prvý človek nielen podľa tela, aby dal život iným ale aj podľa duše, aby poučil a viedol iných, bol sformovaný ako dokonalý; bolo potrebné, aby mal znalosť všetkých prirodzene poznateľných vecí a nadprirodzených natoľko, nakoľko bolo potrebné; ostatné nepoznal....“. Najstarším prameňom je Písmo Sväté. Jeden z vynikajúcich mysliteľov Západu Augustín z Hippo vo svojom nedokončenom diele Opus imperfectum contra Iulianum, ktoré písal v rokoch 429/430 okrem iného práve zdôrazňuje u prvého človeka vynikajúce poznanie a múdrosť. Keď mu Julián v súvislosti s popieraním dedičného hriechu u človeka, nadhodil, „...je zjavné, že počas nebezpečenstiev každého veku iba málo je tých, ktorí majú v úcte neporušený úsudok, ktorí aj sú oddaní snahe poznať aj chcú dosiahnuť čnosť, alebo inými slovami, môžu nájsť dobro a nájdené sa odvážia uchovávať. Presne tak ako uvádza apoštol, že majú vycvičené zmysly, aby rozoznali dobré od zlého (Hebr 5,14) a nedajú sa zlomiť útokmi svojich protivníkoch tí, ktorí počujú svojho učiteľa, že až po vyliatie krvi treba odporovať hriechom...“ Augustín mu na to odpovedal. „...tak veľká zriedkavosť takýchto nadaných a snažiacich sa ľudí, u ktorých dôjde sa k poznaniu vecí božských i ľudských, a tak veľké množstvo pomalých a záhaľčivých; dosť jasne hovorí o tom, na ktorú stranu sa ťahá prirodzenosť, o ktorej vy popierate, že by bola poškodená (zranená). A ani nezmýšľate ako kresťania o Adamovi, aký on bol, keď všetkým druhom živých tvorov on uložil mená, čo je svedectvo o vynikajúcom poznaní. O tom tiež čítame u svetských učencov. Totiž Pytagoras, od ktorého pochádza meno filozofie, vraj povedal, že ten bol zo všetkých ľudí najmúdrejší, kto veci pomenoval....“. Prvý človek, homo sapiens sapiens bol naplnený dokonalým poznaním o veciach.